Black Cat

Kapitola 10

Náladu mala pod psa. Nepomohol ani fakt, že bol piatok. Okrem toho, že sa jej snívalo o starom domove a nevlastnom bračekovi, spánok jej potrhali aj myšlienky o matke.

V nepokojnom spánku naháňala trojročného brata po celom dome, no on jej napokon aj tak ušiel. Keď sa domov vrátila mama, strašne jej vynadala, že ho nestrážila, ako mala. Nazvala ju neschopnou, len zaberajúcou miesto. Aili sa v noci zobudila aspoň päťkrát a znovu zaspávať jej nepomáhalo ani hlasné bubnovanie dažďa. Okolo druhej v noci zišla do kuchyne a vypila šálku horúceho kakaa. Potom jej už bolo o niečo lepšie a znepokojivé sny vybledli.

Keď ráno vstala, vonku ledva poprchávalo. Aili sedela na posteli a uvažovala, že sa uleje zo školy. Cez okno sa sotva vkrádalo nejaké svetlo a všetko, čo nemala pod perinou, mrzlo.

Aili sa natiahla po mobil, aby sa pozrela, koľko je hodín. Budík na nočnom stolíku potreboval vymeniť baterky. Rozhodla sa, že ak priveľmi mešká, z postele rovno ani nevstane. Zašmátrala pod vankúšom. Našla mestské noviny a potom pod nimi aj mobil. Pozrela na displej. Bolo štvrť na osem. Okrem svietiacich číslic si všimla, že má jednu prijatú správu. Hodila sa späť na vankúš a rýchlo ju otvorila. Videla, že bola od Tomáša.

Dobré ráno, pinguin.

To bolo všetko. Aili sa uškrnula. To ulievanie si tak trochu rozmyslela a predsa len vstala, aby sa mohla začať chystať. Ak chcela stihnúť chalanov, musela si švihnúť.

„Čaute," zdravila o pätnásť minút. Vyšla na cestu oproti bratom. Adam bojoval s tmavočerveným dáždnikom a pokúšal sa ho zložiť, Tomi sa na Aili usmieval. Keď mal dosť Adamových nadávok, vytrhol mu parazól z rúk, jediným násilným trhnutím ho spacifikoval a zložený ho strčil späť do bratovej náruče. Ten sa iba zamračil.

„Ahoj, Aili!" zvolal Tomáš. „Ja som po tom zdravom čaji hádam ani nespal, ako si na tom bola ty?"

„Podobne," pripustila. Zastala hneď oproti nemu a zadívala sa mu do očí. Boli rovnako pekné ako včera. Usmiala sa.

„Asi to nebol ten najlepší nápad," povedal, jemne opätujúc jej úsmev.

„Nebol až taký zlý," odvetila.

Adam si odkašľal, akoby mal nesmierne kvalitnú chrípku.

Tomi zdvihol jedno obočie a napoly k nemu otočil hlavu.

„Nemám ísť napred?" posmieval sa Adam. „Alebo mám kráčať zopár krokov za vami?"

Aili mu vzala parazól z rúk a tresla ho ním po hlave. „Čo to má znamenať? Nehovor sprostosti! Ideme."

Adam s ľútostivým úsmevom doklusal k jej boku, keď vyrazila napred. „Nechcel som vravieť sprostosti. Len vyzeráte divne."

„Tvoj brat vyzerá divne. Ja som normálna."

„Ja nie som divný!" volal Tomi.

„Ale si," dušoval sa Adam.

„A ty si decko!"

„Tak dosť! Tomáš je divný a Adam je decko, koniec debaty!" Aili počúvala, ako sa za ňou hašteria takmer desať minút. Na svetlo sveta pri tom vynášali detaily, ktoré naozaj netúžila poznať. Aj keď ju to nesmierne otravovalo, na podobné reči bola zvyknutá. Nat, Speedy a Soft s obľubou a často viedli konverzácie podobného zmysluplného rázu o grganí a o chlpoch. Tí dvaja jej teda náladu až tak nekazili. Naopak, cítila sa s nimi príjemne. Zabúdala na nepokojné sny o matke.

„Tomi, kedy odchádzaš k babke?" prerušila ich Aili.

„Už dnes. Okolo piatej, keď sa mama vráti z práce," odpovedal. „Neboj sa, nenechám ťa samú po škole." Aili z jeho hlasu počula, že sa uškiera.