Black Cat

Kapitola 16

Aili sledovala, ako do seba jej otec hrkol zvyšok likéru a vstal. A to jej ráno robil prednášku o pití. Tentoraz mu to však nemala za zlé. Len čo na neho pozrela, vedela, že to potrebuje. Vonku začuli brzdiť auto.

Aili si s otcom vymenila krátky napätý pohľad. Utiekla by z domu, no nemohla ho nechať v pazúroch matky samého. Okrem toho mala pocit, že otec by bez jej psychickej podpory po troch minútach strávených so svojou exmanželkou ušiel z vlastného domu tiež. So sklonenou boľavou hlavou ho nasledovala do predsiene. Z včerajšieho záťahu jej v nej ešte hučalo. Náladu mala pre rozchod s Tomášom už dosť zlú aj bez toho, aby sa musela ešte aj stretnúť s matkou. Nedalo sa však nič robiť. Útechou jej bola len oveľa príjemnejšia očakávaná návšteva, ktorá sa mala dostaviť okolo obeda. Konečne uvidí všetkých svojich kamošov. Konečne budú všetci spolu.

Otec otvoril vchodové dvere. Aili si všimla jeho falošný vyrovnaný výraz, do ktorého sa nútil. Bolo jasné, že na to stretnutie sa neteší o nič viac než Aili. Nedalo sa mu čudovať.

Vošla. Na tvári mala úsmev, akoby jej ani na um nezišlo, že by mohla byť nevítaným hosťom. Pozrela na svojho bývalého manžela, nadvihla jedno prísne, natenučko vytrhané obočie. Potom zelenomodré oči posunula na Aili.

„Dospelá!" povedala významne. Vyzliekla si kabát a povrchne ho hodila do otcovej náruče. Jej guľaté brušisko vykuklo na svetlo sveta. Viac súcitu ako matkin stav v Aili vzbudzovali aj jej vlastné papuče. Preto, keď žena roztvorila náruč a naivne si myslela, že dcéra ju na privítanie objíme, sa Aili ani nepohla. Matku pozdravila jedine strohým kývnutím hlavy.

Stále pekná, mladá a večne energická žena spustila ruky a nepríjemne sa usmiala. „Samozrejme, prečo by som očakávala, že si dospela aj naozaj," povedala dcére. „Správaš sa ako decko, Aili."

Nič neodvetila. Sľúbila otcovi, že sa bude snažiť a to zahŕňalo aj opakovane si hrýzť do jazyka.

„Priviezol ťa Robi?" spýtal sa jej otec. Zavesil kabát na vešiak.

„Áno," odvetila, stále sledujúc svoju dcéru. „Neskôr ma vyzdvihne."

Vďakabohu, pomyslela si Aili. Keby sa sem nasáčkoval aj on, to by som si rovno hodila mašľu.

„Aili, dones mi pohár vody," nakázala jej. „A potom si pohovoríme."

Aili zúfalo pozrela na otca. Keďže však vyzeral ešte bezútešnejšie ako ona sama, len si povzdychla a pobrala sa do kuchyne. Na stole už od rána trónila úžasná torta. Keď si spomenula na otca v zástere, opadlo z nej najväčšie napätie.

Vrátila sa a nevraživo podala pohár matke. Tá ju schmatla za zápästie a ťahala ju hore schodmi do jej izby. Aili mala sto chutí vytrhnúť sa jej. Vedela však, že by sa jej to aj napriek matkinmu stavu len sotva podarilo. Sadla si na svoju posteľ a zmohla sa len na urazený výraz. Matka sa začala po jej izbe obzerať.

„Neskutočné," šomrala si, „tvojmu otcovi je podľa všetkého jedno, aký tu máš bordel. To si si nemohla aspoň trochu upratať? Vieš, zvyčajne sa niečo také robí, keď človek čaká návštevu."

„Nie, keď sa tá návšteva pozve sama," odvetila Aili.

„Keby som ti nedoniesla darčeky ani by si tu nebola, čo?"

„Pokojne si ich zober domov a daj ich niekomu, kto ich nespláchne hneď, ako ich vezme do ruky."

„Očarujúce, Aili. Ale nenamáhaj sa. Určite si všetko necháš, nemáš veľa hrdosti."

„A odkiaľ by som ju asi tak nabrala? Zdedila po tebe?"

„Och, áno. Viem, ako ťa vytáča, že si ako ja," poznamenala jej matka a znechutene odhodila zašpinenú bundu zo stoličky na zem, aby si mala kam sadnúť. Pustila sa do prezerania stola a zásuviek. S odporom prechádzala po hranách nábytku a potom si prezerala stopu prachu na špinavom prste.