Black Cat

Kapitoly 25

Aili kráčala zo stanice smerom domov. Pred sebou mala ešte kus cesty, a tak sa hneď pustila do premýšľania nad prekvapením, ktoré jej Nat a Miša prichystali. Nemohla uveriť, že sa na nich nehnevá. Mala by sa aspoň obávať o Natana, Michaelu predsa poznala ako vypočítavú povrchnú kravu, no ani to sa jej nedarilo. Uvažovala, prečo začala meniť názor na tú blonďavú hlupaňu. Akoby ju presvedčilo niečo v jej očiach, ktoré sa svojím vážnym pohľadom a utrápenosťou občas vôbec nehodili tak namyslenej fiflene, akou Miša bola.

Pod nohami jej hlasno vržďal sneh. Na chrbte niesla červený plecniak so zvyškom sprejov, ktoré sa nepodarilo minúť. Pre hlboké zamyslenie bola taká nepozorná, až si nevšimla, že stúpila na zľadovatenú časť chodníka. Šmykla sa, ale našťastie to ustála. Keby spadla na zadok, nič by sa jej nestalo, no hrdosť Blck Cat by značne utrpela. Bola príliš roztržitá. Spamätala sa, až keď jej niekto položil ruku na plece.

„Na prechádzke?"

Strhla sa. Okamžite striasla mohutnú ruku a vyplašene odskočila. Myseľ mala v okamihu jasnú. Keď zbadala skupinku chalanov, ihneď si strašne vyčítala, že bola taká nepozorná. Krv jej dunela v ušiach, bola pripravená na čokoľvek. Na útek i na útok.

„Žeby niekto konečne dostal Black Cat?" zasmial sa Elo. „Robo, chyťte ju."

Aili vykríkla od prekvapenia aj bolesti, keď ju zozadu schmatli za vlasy. Ďalšie ruky ju surovo stlačili k zemi. Kolená sa jej pri zrážke so zamrznutým betónom rozbili. Z chrbta jej strhli plecniak a hodili ho Elovi. Na krížoch pocítila koleno. Tlačilo ju bližšie k chodníku. Aili mykla hlavou, no za vlasy ju potiahli ešte bolestivejšie.

„Pustite ma, vy debili!"

„Čo to tu máme," vyškieral sa Elo. Práve vyťahoval spreje.

„Vráť to a odpáľ, idiot. Choďte sa hrať niekam inam," radila mu Aili.

Noha ju stlačila celkom k zemi. Schmatli jej ruky a bolestivo ich vykrútili.

„Možno by si sa mala správať trochu slušnejšie, mačička. Alebo ťa to naučíme."

Chalani sa za ňou zasmiali. „Čo teraz, Elo? Berieme ju?"

„To je jasné," povedal. „Ideme."

Hneď ako ju vytiahli na nohy, Aili zaútočila. Divo sebou šklbla a vytrhla sa im zo zovretia. Vrazila chalanovi, čo ju chytal za vlasy. Trafila mu pravé oko a on sa rozpleštil na chodníku. No sama dobre vedela, že zo štyrmi si neporadí. Akurát ich poriadne rozčúlila. Skúsila ujsť, no zachytili ju. Znovu ju strhli na zem.

„Čo stvárate, doboha!" oboril sa na kamošov Elo. „Držte ju poriadne! Viete čo, vezmem ju sám. Vy berte Jana, žije vôbec?"

Jano žil. S farbistými nadávkami sa dvíhal zo zeme a chystal sa Aili ranu vrátiť. Podľa jej odhadu mohol mať asi tak dva metre a nad sto kíl. Svalov, nie slaniny. Keby jej ten vrazil, pokojne by ju mohol zabiť. Elo si tú skutočnosť, našťastie, uvedomoval rovnako dobre ako Aili. Spacifikoval chalana jediným pohľadom. Potom zdvihol Aili zo zeme a zápästia jej silno schmatol za chrbtom. „Kráčaj!" zrúkol na ňu. Nemala na výber.

Bola v kaši. A to poriadnej. Nemala žiadnu šancu im ujsť. Vedela o nich len toľko, že sú násilní, rozčúlení a nebezpeční. Akoby to nebolo málo, v rukách držali dôkazy.

Elo ju ťahal za sebou. Celú cestu bola nútená trpieť posmešky, čo k nej doliehali zozadu od chalanov. Vtipkovali na jej adresu, urážali ju a vymýšľali oplzlosti. Elo sa síce nezapájal, ale na ich rečiach sa poriadne chechtal.

„Kam ma vlečiete, vy tupci? Chcete ma udať?" precedila Aili cez zuby.

„Možno. To si ešte rozmyslíme. A už drž hubu," povedal Elo a ruky jej zovrel tak silno, až jej skoro popukali kosti.