Black Cat

Kapitola 23

Aili sedela za kuchynským stolom a fúkala ako najatá. Horúci slepačí vývar však nie a nie vychladnúť. Z taniera sa jej divo parilo, akoby sa polievka samovoľne rozhodla, že zmení svoj osud a že do pol minúty načisto zmizne. A tak Aili fúkala, fúkala, až ju boleli zoslabnuté pľúca. Dokázala ignorovať banality, ako že ju stále bolí hlava, že hrdlo ju zabíja, ba dokonca si veľmi úspešne nevšímala ružové papučky, čo mala obuté na nohách. Neboli jej. A to isté platilo aj o kuchyni, v ktorej práve vysedávala.

Na rozdiel od kuchyne jej otca bola poznačená jednoznačnou detskou prítomnosťou. Chladnička bola polepená nálepkami áut a afrických zvierat a dokonca sa našlo aj srdiečko s roztraseným nápisom: ľúbim mamičku. Jasná Adamov práca. No Tomimu tiež patril kus chladničkovej slávy. Magnetkami pripevnený tam v obale visel jeho list, ktorý Aili k ostatným útrapám pridal ešte aj bolesť brucha, keď sa jej dostalo možnosti preskúmať ho podrobnejšie. Sedemročný Tomáško písal otcíkovi a mamkičke, že sa so Zakom spolu vydávajú do sveta. Aili sa na jeho odkaze smiala, až ju chytali ďalšie záchvaty kašľa.

Dozvedela sa, že celé dobrodružstvo sa skončilo, keď Zakov otec brnkol svojim kolegom policajtom, ktorí chlapcov našli do dvadsiatich minút. Tí dvaja so sebou vraj mali len plecniaky plné sladkostí a fľašu jahodovej malinovky. Aili sa na tom naozaj náramne bavila.

„Dúfam, že ti chutí, Aili," ozvalo sa za ňou. „Ak nie, pokojne to nechaj tak." Tomášova mama potichu vplávala do miestnosti a podišla ku kuchynskej linke.

„Je výborná, teta Hana, naozaj," odvetila Aili a rýchlo si uchlipla z lyžice. „Vďaka za papuče."

Žena len s úsmevom mávla rukou. „Práve som dotelefonovala s tvojím otcom," oznámila. „Veľmi sa mu darí, tak som ho presvedčila, aby ostal, ak to potrebuje. Nemusí sa predsa vracať len pre tvoju chorobu. Dobre vie, že sa o teba postaráme."

„Ďakujem vám. Mrzí ma, že vás otravujem, naozaj ma to mrzí."

„Prosím ťa, Aili," pokrútila hlavou a zaliala čaj. Varila ho hektolitre. „Robíme to radi. S tvojím otcom sme priatelia a teraz, keď ste sa ešte aj zmierili s Tomim..."

Aili zabehlo, prudko zakašľala. Áno, zmierili sa. No bohvieako sa jej nepozdávalo, že teta Hana túto skutočnosť berie ako hotovú vec. Akoby sa boli s Tomim rovno vzali.

Podišla k stolu a s úsmevom si sadla oproti Aili. „Som veľmi rada, že ste spolu. V poslednom čase sme tu totiž mali dosť rušno. Hádam sa situácia konečne trochu upokojí."

Tomášova mama bola asi tá najprívetivejšia žena, akú Aili kedy stretla. Keď s Aili hovorila, používala taký pekný a nežný tón, až jej z toho prichádzalo smutno. Často žiarlila a uvažovala, prečo sa k nej cudzia žena správa ako k dcére, kým skutočná matka ako k zablatenému psovi. Hana mala jedinečný úsmev, ktorý, našťastie, podedili aj jej chlapci. V bledohnedých vlasoch, ktoré vždy nosila vypnuté alebo učesané do pekného drdola, sa jej lesklo zlato. Pôsobila spokojne a optimisticky, presne ako jej muž. Z veľkých okrúhlych očí jej svietila sama dobrota. Keď sa jej Aili pýtala na zamestnanie, nebola odpoveďou prekvapená. Také jemné ruky a svetlo v očiach mohla mať iba riaditeľka dojčenského ústavu. Spolu s manželom pracovali v najbližšom meste. Tomášov otec tam mal laboratórium a každý mesiac chodil na niekoľko dní prednášať o virológii do Prahy. Aili bolo hneď jasné, po kom Tomi dedil mozog.

Teta Hana sa k nej naklonila ponad stôl a z ničoho nič ju pohladila po vlasoch. Aili stuhla a zdvihla k nej oči.

Tomášova mama sa iba usmiala. „Tomi ťa má naozaj veľmi rád," povedala. „Aj Adam. Veľmi dúfam, že všetko, čo sa ti prihodilo, ťa napokon malo doviesť až sem."