The Story of Madelyn Wilson

32 Madelyn

"Tridsať strieborných, podľa dohody," zaplatil Weylin férskemu obchodníkovi, ktorý ich previezol naprieč kráľovstvu k prístavnému mestu. Mesto Landow vyrážalo Madelyn dych. Dláždené ulice sa ťahali pomedzi biele domčeky s farebnými strechami, popri pobreží sa rozpínal prístav a vo vzduchu bolo cítiť vôňu mora. Spoza horizontu práve vychádzalo slnko a sfarbovalo oblohu do odtieňov žltej, oranžovej a červenej. Vietor im všetkým rozfúkaval vlasy, keby neboli na výprave pre záchranu sveta, bol by to príjemný výlet. Cesta tam im trvala celý deň a noc ale bolo to rýchlejšie ako ísť peši.
"Potrebujeme loď," zhodnotil Weylin.
Pokračovali teda do prístavu.

Kapitán lodi Cressida nestrácal čas a o pól hodiny už stáli na palube plaviac sa v ústrety šíremu oceánu. Madelyn sa páčilo jemné pohupovanie na vlnách, stála na prednej palube a sledovala more trblietajúce sa v dennom svetle. Alex si to narozdiel od Madelyn tak neužíval. Jeho pleť nadobudla nezdravo zelený odtieň, so zatvorenými očami zvieral zábradlie pričom sa snažil zhlboka dýchať. Držal sa kým loď nenarazila na väčšiu vlnu, následne Alex vyvrátil obsah svojho žalúdka do mora. Madelyn k nemu pristúpila a podala mu fľašu s vodou.
"Dík," kývol jej a opatrne si upil.
Madelyn mala pocit, že by mala niečo povedať ale nenapadalo ju čo. Našťastie ju zachránil Weylin zvolávajúci všetkých k sebe.
"Sme na mieste," oznámil.
"Sme uprostred oceánu," poznamenal pochybovačne Connor.
"Áno, a Marmoris je podmorské kráľovstvo, čiže sme na správnom mieste," odvetil mu Weylin akoby to vysvetľoval dieťaťu.
"Ako sa tam teda dostaneme?" opýtala sa Madelyn otázku na ktorú mysleli všetci.
Weylin sa šibalsky uškrnul, "Nie je to jasné?"
"Och, nie," zastonal bledý Alex.

Voda ju volala. Madelyn sa nad tým ani na moment nezamyslela, skočila. Ocitla sa v objatí chladného mora. Voda ju hladila na pokožke, cítila sa tak uvoľnene, že zabudla na okolie. Bola len ona a nekonečné more. Ibaže Madelyn nemohla dýchať. Až vtedy na ňu doľahla panika. Začala kopať nohami v snahe dostať sa nad hladinu. V hlave sa jej ozývali Weylinove slová. Buďte v kľude, čakajte. Netušila čo tým myslel, no snažila sa udržať pokoj. Uvoľnila svaly, zavrela oči, nechala sa unášať. Zrazu ju čosi strhlo za nohu. Kdesi o kúsok vedľa začula výkrik tlmený vodou. Madelyn však ostala ticho. Pohľadom pátrala po veci, ktorá ju stiahla dolu. Stretla sa s párom veľkých sivých očí, mykla sa od prekvapenia. Morský muž jej priložil prsty na spánky, nedostatok vzduchu pomaly ustúpil, zaostril sa jej zrak a dokonca aj tlak v ušiach prestal. Mala možnosť lepšie si prezrieť morského muža pred sebou. Na sebe mal leštené brnenie zahaľujúce mu hruď, zrastené nohy pokryté lesklými zelenkastými šupinami sa mu končili plutvami. Na hlave mal helmu so symbolom trojzubca na čele. Madelyn sa obzrela navôkol, ostatný z ich malej skupiny tiež vyzerali v poriadku, každý mal po boku jedného morského strážcu. Jeden z nich — ten najvýznamnejšie vyzerajúci — rozkázal ostatným niečo v reči, ktorej Madelyn nerozumela. Pohľadom vyhľadala Weylina, ten iba s úsmevom prikývol. Morský muž podal Madelyn ruku, váhavo sa ho chytila a on už ju ťahal ďaleko do hlbín mora.

Podmorské kráľovstvo bolo omnoho väčšie ako Madelyn očakávala. Palác sa týčil na nízkom útese nad mestom. Obrovská stavba z mramoru a mušlí odrážala perleťové odlesky. Mesto pod útesom sa tiahlo všade naokolo, lesklo sa podobne ako zámok. Bol to dychberúci pohľad. Morský ľudia ich viedli smerom k palácu. Do hradu vstúpili koralovým priechodom. Prechádzali dlhou halou ozdobenou vázami s podvodnými kvetmi. Zastali pred pozlátenými dverami.
"Jej Veličenstvo, kráľovná, vás prijme," oznámil morský muž vo vyšívanej uniforme. Stráže podobné tým, čo ich priviedli otvorili dvere. Vošli do nablýskanej trónnej siene. Steny pokryté akvamarínom a perleťovými úlomkami mušlí tvorili zo siene jeden veľký drahokam. Na vyvýšenom podstavci bol umiestnený trón z korálov, na ňom sa v plnej svojej kráse ležérne vyvaľovala kráľovná Marmoris. Jej pleť má modrastý nádych, biele vlasy sa vznášajú vo vode okolo nej, oči má čierne ako noc, na fialovej plutve jej vysia retiazky plné mušlí a modrých drahokamov, okolo krku a zapästí má omotané perly a na hlave jej leží skvostná koruna. Okolo jej trónu sedeli uvelebené ďalšie morské panny, dvorné dámy s rôznofarebnými plutvami, do očí bijú ružová, modrá, zelená, oranžová prestupujúca do červenej a mnoho dalších. Kráľovná lenivým pohľadom kĺzala po svojich návštevníkoch, pristavyla sa na Madelyn, pozorne si ju obzerala. Nakoniec roztiahla ústa do širokého úsmevu.
"Nečakaná návšteva," poznamenala.
"Odpusťte, kráľovná Nerissa, že sme prišli takto neohlásene," Weylin mierne sklonil hlavu, "ale je to naliehavé."
"Čo také dôležité odo mňa potrebujete, že to nepočká, princ Weylin?" spýtala sa pomaly kráľovná Nerissa.

Priniesli im mnoho rôznofarebných drinkov, postavili ich pred Madelyn a jej spoločníkov. Kráľovna Nerissa mávla rukou na poháre všelijakých tvarov nech sa ponúknu. Weylin bol ako vo svojom živle, schmatol pohár na vysokej stonke s výrazne zelenou ľadovou drťov, trčala odtiaľ slamka a jeden z tých malých slnečníkov. Férsky princ si usrkol zo svojho pitia a venoval kráľovnej podmorského kráľovstva očarujúci úsmev. Napriek pohostinnosti a širokému úsmevu na tvári, kráľovna mala v očiach ostrý pohľad, ktorý neskrývane venovala Weylinovi. On sa však otočil k Madelyn a ostatným. "Dajte si, tie drinky sú zo sveta ľudí. Myslím že ich radi pijú na dovolenkách," poznamenal. Dobre vedieť, pretože v tomto svete plnom nadprirodzených bytostí si museli dávať pozor čo pijú, často sa tam totižto vyskytli rôzne podivuhodné tekutiny, ktoré mohli spôsobiť dosť problémov. Ale koktejly im nič nespravia no nie? Madelyn teda zdvihla pohár s lahodne vyzerajúcou piñacoladou a dopriala by si poriadny dúšok, keby to nebolo nevhodné. Ostatný si napokon tiež vybrali drinky a potichu popíjali.
"Nuž, budem úprimný. Žiadne blufy ani intrigy," začal Weylin vážnym hlasom. "Potrebujem pomoc zohnať jeden veľmi vzácny a mocný predmet... A ty by si mi ho mohla poskytnúť," priznal. Kráľovna bola dlhú chvíľu ticho. "Viem, čo hľadáte," prehovorila potichu. "Nemôžem vám to poskytnúť."
Weylin si ju premeral prižmúrenými očami.
"Prečo nie?" spýtal sa.
"Dohoda..." hlas kráľovnej sa zasekol, akoby sa dusila svojimi slovami. Madelynin pocítila šteklenie v končatinách. Weylin sa naklonil ku kráľovnej, chcel prehovoriť, no zasekol sa.
"Ne-rri-sa," vydralo sa z neho. Madelyn sa teraz krútil celý svet.
"Mrzí ma to," zašepkala kráľovná, v očiach sa jej zračilo previnenie. Ľútosť.
Madelyn pozrela na svojho brata, Weylin už strácal vedomie. Aj jej zorné pole sa začalo rozmazávať, pokúsila sa vstať z kresla a nestihla sa viac pohnúť, už padala. Padala do tmavých a nekonečných hlbín temnoty.