The Story of Madelyn Wilson

26 Weylin

Weylin vždy miloval Fernweh. Už ako malý chlapec pozoroval mesto pod hradom z balkóna. Keď mali s rodičmi naplánovanú návštevu mesta, išiel vyskočiť z kože, zbožňoval to tam. A neskôr, keď bol starší, sa začali s Calixom vykrádať z hradu aby si mohli užiť mesto. Samozrejme, boli opatrný, používali ochranné čaro, ktoré umožňovalo ostatným vidieť ich tváre ale nevedeli si ich zaradiť. Žiadny z okoloidúcich nevedel že okolo nich prešiel princ. Vzduch napĺňala zmes vôní šíriacich sa z ulíc - vôňa čerstvého pečiva, jahôd a jazmínu. Po cestách jazdili koče a po chodníku sa prechádzala skupinka mladých dám. Keď prechádzali okolo Weylin na nich kývol hlavou, pričom sa očarujúco usmial, "Dámy" pozdravil ich. Dievčatá sa rozchichotali a začali si niečo šepkať. "Konečne sa cítim aspoň máličko voľný" prehodil Weylin. Nastavil tvár slnku a na perách sa mu objavil ozajstný úsmev. Obrátil sa na Calixa. Jeho priateľ pôsobil uvoľnenejšie a na tvári mal poloúsmev.
"K Bezzubému upírovy?" navrhol Calix.
"Zbožňujem ten podnik" vyhlásil Weylin.
"Pretože je to jeden z tých kam by princ vôbec nemal chodiť?" skôr konštatoval, nie sa spýtal Calix. "Presne" potvrdil Weylin.

Hostinec U Bezzubého upíra by nikto nenazval slušným podnikom. Zopár štangastov sa hlučne prekrikovalo, z izieb na hornom poschodí sa ozýval buchot a smrdelo to tam alkoholom a špinavými telami. Keď vošli, Calix pokrčil nosom. "Nechápem čo na tomto mieste vidíš," poznamenal jeho priateľ. Weylin sa jednoducho usmial. "Je to úplná diera," vysvetlil Weylin, "to je na ňom podivuhodne očarujúce." Calix sa zamračil nad hlúposťami vychádzajúcimi z Weylinových úst. Podišli k baru, privítal ich nízky chlapík s rednúcimi vlasmi. Usmial sa na nich a odhalil svoj bezzubý chrup. Teda nebol úplne bez zubov, mal dva upírske tesáky. Väčšina upírov bola priam nadpozemsky nádherná. Čo sa stalo tomuto, nikto nevedel. "Váš šom tu uš dlho nefidel!" zvolal bezzubý upír. Majiteľ podniku ich už poznal a oni sa naučili rozumieť jeho šušlaniu. Weylin prehodil s upírom zopár slov, objednal dve pivá a odišiel si s Calixom sadnúť. Onedlho im Bezzubý priniesol krígle s pivom.

Weylin s Calixom viedli uvoľnený rozhovor, zámerne sa vyhýbali témam o politike. Calix rozprával niečo o trpasličej medovine, vtom si Weylin všimol známej tváre v dave. Záblesk modrých vlasov, fialových očí a striebornej retiazky. V rýchlosti otočil hlavu smerom za postavou, vychádzala z dverí. Weylin v okamihu stál na nohách. Calix naňho sýtavo pozrel. Weylin mal sucho v ústach. "Práve som videl Leilu Stellovú," prehovoril princ.
"Ale prosím ťa, Leila je pod zámkom v najstráženejšej väznici," spochybnil to Calix.
"Zrejme si si ju s niekým pomýlil," usúdil elf.
Weylin pokrútil hlavou. "Nie! Viem koho som videl. Videl som Leilu," stál si na svojom Weylin. Nepočkal na Calixovu odpoveď, vyšiel z krčmy do ulíc Fernwehu. Na konci ulice zbadal dievča v plášti, ktoré hľadal. Akurát zabáčala za roh, vydal sa za ňou. Čoskoro sa za ním ozvali aj Calixove kroky.
"Neblázni! Nemohla to byť ona, naháňaš sa za niekým úplne iným," vyčítal mu Calix.
Weylin ho nepočúval, hoci jeho argumenty boli logické, bol presvedčený že sa nemýli. Calix ho nespokojne nasledoval. Bolo slnečné popoludnie, ľudia sa prechádzali po uliciach, navštevovali čajovne a nakupovali v obchodoch pozdĺž cesty. Oni dvaja išli za dievčinou až do štvrti, kde nebolo skoro nič, iba sklady.
Postava v plášti vošla do jedného z nepoužívaných skladov.

Weylin a Calix sa vkradli za ňou, schovali sa za debny a napäto čakali čo urobí dievča ďalej. Stála k nim chrbtom, takže jej nebolo vidieť do tváre, Weylin si však bol istý že je to ona. Vedel to z jej postoja, držania tela a pohybov. Dvere napravo od nich sa so škrípaním otvorili. Stál v nich muž zahalený plášťom. Dievčina sa otočila jeho smerom, odhalila tak väčšinu svojej tváre. Calix zostal zarazený. "Naozaj je to ona," pripustil šepky elf. "Ja so ti to hovoril" vyhlásil Weylin. "Buď ticho!" zahriakol ho Calix. Weylin mu chcel povedať že to on začal rozprávať prvý, ale nechal to tak, iba sa urazene odvrátil. Weylin sa zahľadeľ naspäť na férku pred sebou. Prezeral si jej husté vlasy farby oblohy, tajuplné purpurové zreničky a povýšenecký výraz. To všetko mu bolo bolestivo známe, dokonca aj strieborná retiazka, ktorá preliala tak veľa krvy.
"Už začali?" opýtala sa Leila.
"Nás človek sa práve išiel postarať o čary, hneď ako to bude, vyrazíme," informoval ju muž.
"Skvelé," povedala Leila. "Choď," prikázala mužovi. On prikývol a odišiel.

Jakmile sa za neznámym mužom zatvorili dvere, Leila sa usmiala. Zaklonila hlavu a rozosmiala sa. Potom sklonila hlavu, pozerala do zeme. "Pozrime sa na teba, princiatko. Tvoj hrad je pod útokom a ty sa tu poflakuješ po meste," prehovorila Leila. Weylinovi prešli zimomriavky po chrbte, srdce sa mu rozbúchalo. Otočil sa ku Calixovi, aj jeho priateľ mal na tvári vpísanú hrôzu.
"Prestaňte sa schovávať, viem že tam ste!" vyštekla Leila. Weylin s Calixom ostali prikrčený. Prudký závan vetra odhrnul všetky krabice pred nimi. Obaja sa vystreli a neveriacky sledovali Leilu Stellovú, najnebezpečnejšiu kriminálničku na troch kontinentoch, ako sa na nich šialene usmieva.
Calix sa zmohol na slovo prvý, "Ako to že si na slobode?" vyhŕkol. "To by ste radi vedeli," zaškerila sa Leila. Weylin stále nevedel čo robiť. Mal by niečo urobiť, no nedokázal sa ani pohnúť. Jediné na čo sa zmohol bolo slovo:
"Prečo..." Bolo to to posledné čo jej kedy povedal. Prečo nie, povedala mu vtedy. Teraz mu Leila pozerala priamo do očí. "Ani sa vás nepokúsim zastaviť, princezničku nezachránite," oznámila im Leila. Weylina to vrátilo do reality. Madelyn. A jej priatelia. Weylina sa rozbehol von zo skladu. Spolu s Calixom utekali smerom k hradu, sprevádzaný Leiliným smiechom.