Rada by som vedela, kto je na vine, že sa zobúdzam sama v posteli s pocitom bezmocnosti, vynechávajúc raňajky priamo utekám do nemocnice za človekom, ktorý tu zrejme dlho nebude. No, jedno mi bolo jasné, onedlho spoznám svojho biologického otca. To slovo mi bolo cudzie, ba priam odporné, pretože som si pod pojmom otec predstavovala celý život hajzla, ktorý sa nedokázal postaviť životu a utiekol, ale z jednej strany ma k nemu ťahala zvedavosť, ktorá ma ovládala silnejšie než čokoľvek iné. Zároveň som sa chcela dozvedieť, prečo sa ozval teraz, prečo po toľkých rokoch.
,,Annalívia, si si istá?"opýtala sa ma Elizabeth neisto. Prikývla som a snažila sa nepozerať na množstvo hadíc, ktoré jej vytŕčali z rúk. ,,Viem, že to je pre teba ťažké, ale ver mi, pomôže ti to do budúcna,"jemne sa usmiala a ja som si uvedomila, že táto žena ležiaca na lôžku sa na Elizabeth nepodobá. V očiach stratila iskru a chuť bojovať, na žive ju držali len hadice. Nasadila si kyslíkovú masku a podala mi ruku. Hlavu som si položila na lôžko vedľa nej a jej ruku privinula k tvári.
,,Prosím, aj keď viem, že nevládzeš, bojuj,"zašepkala som. Doširoka sa usmiala, aby ma uistila, že bude a prikývla.
Šokoval ma sled udalostí a následky, aké mali posledné dni. Len pred niekoľkými týžňami sme spolu žartovali, smiali, doberali jedna druhú a mne pripadal príchod súrodenca tak cudzo... Teraz tu bezvládne leží, jediné čo na nej vyzerá živo je pohyb pliec, keď sa nadychuje a vydychuje pomocou kyslíkovej masky. Ešte stále dúfam, že je to zlý sen.
Po tom, ako zaspala, som sa rozhodla ísť za doktorom zistiť, ako je v skutočnosti na tom.
Elizabethin stav sa rapídne zhoršil, ale dieťa je v poriadku. Nemohla veľa rozprávať, vstávať z postele a už vôbec nie zvládať stresové situácie, teda akokoľvek som sa chcela opýtať a vyčítať jej, prečo mi to tajila a prečo sa, preboha, dala vystaviť smrti kvôli tomu dieťaťu, nemohla som. Doktor povedal, že pôrod by mal byť do týždňa a ak sa to pretiahne, tak jej budú musieť pôrod vyvolať, pretože nosiť dieťa jej telo už viac nezvládne. Keď som odchádzala z doktorovej kancelárie, želala som si, aby ma v tej chvíli niekto bodol do srdca, aby som už viac tú predčasnú bolesť zo straty necítila. Cítim, ako sa mi rúcajú bariéry a všetky hradby, ktoré som si proti tomuto pocitu postavila. Nedá sa to prekonať. Aspoň teraz nie.
Kráčajúc späť do izby som blízko nej zazrela známu tvár. Aaron. V momente, keď ma zbadal, vzal ma za ruku a potiahol do maminej izby.
,,Čo tu robíš?"opýtala som sa.
,,Pššt,"ukázal na Elizabeth. ,,Ide po mne čoraz viac gangov a potreboval som sa skryť."
,,Do nemocnice?"opýtala som sa tichým tónom.
,,No,"prikývol akoby to bolo úplne normálne, ale mne to vôbec nedávalo zmysel. Vyšiel z maminej izby a vtiahol ma sem, čo mi taktiež nedávalo zmysel. Čo by robil u Elizabeth v izbe? Asi som sa zmýlila.
,,Chodievaš sem často?"spomenula som si, že som ho tu raz videla, ale tú myšlienku som vtedy potlačila, pretože som si myslela, že sa mi to len zdalo.
,,Bez otázok, pani policajtka,"odsekol a uchýlil sa ku oknu.
Nebola som prekvapená, že sa tvári akoby sa nič medzi nami nestalo. Aj keď sa, popravde, nič nestalo, ale neležala by som celú noc len tak pri hocikom celkom nahá. Analyzoval z okna okolie a mne nevenoval ani štipku pozornosti.
Bol oblečený ako vždy v čiernom a hlavu mal skrytú pod kapucňou, spod ktorej mu vytŕčali svetlé rozcuchané vlasy.
,,Musíme vypadnúť," ozval sa po chvíľke ticha.
,,Ja nemusím ísť nikam, Aaron, to ty by si mal odísť, "povedala som chladne a polonahnevane. Odvrátila som od neho zrak a mala som v pláne sadnúť si k posteli. Aaronovu reakciu som nevidela a ani som nechcela, teraz ma čakali väčšie problémy než je on.
Podišiel k dverám, otvoril ich, ale znova ich zavrel a rýchlym krokom prišiel ku mne, chytil ma za lakeť a ťahal preč. ,,Čo to, dopekla, robíš? Ja s tebou nikam nemôžem ísť!"snažila som sa vymámiť z jeho zovretia, no nedarilo sa mi. Ani som sa nestihla vyslobodiť a už sme boli pri východe.
,,Daj si kapucňu,"prikázal mi.
,,Aaron, pusti ma. Ja odtiaľto nemôžem odísť, " bránila som sa.
,,Vysvetlím ti to, len mi, prosím ťa, ver. Keby som nemusel, neťahal by som ťa so sebou,"uvoľnil zovretie a po chvíli ma pustil úplne. ,,Ak chceš odíď, poslúž si, ale nerúčím ti, že sa dožiješ rána." Ostala som stáť a nevedela, čo robiť. Je pravda, že by ma so sebou neťahal, keby nemusel, nikdy ma nechcel do ničoho namočiť, ale nechápem, prečo by som mala byť v nebezpečenstve. Keď videl, že som sa rozhodla ísť s ním, vyzliekol si mikinu a podal mi ju. Hneď som si ju obliekla a nasadila kapucňu na hlavu a skoro som zamdlela z tej prekrásnej vône. Znova ma schmatol za ruku a rýchlym krokom kráčal cez parkovisko k sivému BMW, ktoré určite nebolo jeho. Nevlastnil by nič, čo nie je čierne. Otvoril ho a ja som nastúpila.
,,Kam ideme?"opýtala som sa, keď štartoval auto.
,,K tebe domov," odvetil.
,,No povieš mi, prečo musím ísť s tebou?"
,,Niekoľko týžňov ma sledovala jedna mafia. Žiadna smiešna pofidérna banda hlupákov ako to býva vo filme, ale seriózni psi najvyššieho šéfa. Sledovali ma, čo robím, kde spím, ským sa stýkam a..preto si v nebezpečenstve."
,,Ale..."
,,Žiadne ale, Annalívia, musíš urobiť, čo ti poviem bez ohľadu na mňa. Toto nie je hra, na sto percent vedia, že sme spolu niečo mali..."zasekol sa. ,,teda nie, no veď chápeš, že som u teba spal."
,,Aaron, ja nemôžem odísť," zúfalo som ho podvedome prosila, aby našiel spôsob, ako ma z toho dostať a ja budem môcť byť pri mojej mame a podporiť ju v týchto ťažkých chvíľach.
,,Nemáš inú možnosť."
,,Musí byť!" skríkla som zúfalo.
,,Sľubujem, že to vyriešim, Annalívia. Všetko bude fajn a ty sa budeš môcť vrátiť do nemocnice a byť so svojou mamou, ja viem. že je to presne to, čo chceš teraz najviac, ale pre tvoje dobro a dobro tvojej mami musíš byť momentálne somnou, kým to nevyriešim, jasné?" naskakovali mi zimomriavky pri tom, ako sa mi snažil zdôrazniť, v akom som nebezpečenstve.
Odstavil auto pri mojom dome a obaja sme vystúpili. Na moje počudovanie pred bránou stál James a o pár metrov jeho auto.
,,Bol si vo vnútri?"opýtal sa Aaron pokojným tónom.
,,Nie, len teraz som prišiel,"odvetil takisto pokojne. Len včera si skoro vytrhali vlasy, čo to, dopekla, má znamenať.
,,Ahoj, zlatko," objal ma a venoval mi bozk do vlasov.
,,Idem dovnútra,"ozval sa Aaron.
,,Chcem ísť aj ja,"pridala som do kroku za ním a James tiež. Prvý vošiel Aaron a za ním James. Hneď ako som vošla dnu oviala ma cudzia vôňa. Takto môj domov nevoňal. Urobila som pár krokov do predsiene, z ktorej som sa pozrela do obývačky a skoro som sa neudržala na nohách. Celá obývačka bola hore nohami, rozbitý televízor, potrhaný gauč, potrhané vankúše, rozbitá obývacia stena a zničený stolík. Bez rozmýšľania, že by v dome mohol stále niekto byť, som sa rozbehla hore schodmi.
,,Annalívia," zvolal James a rozbehol sa tým istým smerom.
Moja izba bola rovnako na cimpr-campr ako obývačka. Nič neostalo, tak ako bolo. Dokonca ani moje súkromné oblečenie. Všetko bolo porozhadzované po izbe a z každého môjho kúska oblečenia ostali len handry. Dokonca aj fotky boli roztrhané, nič nenechali nepoškodené. Na zemi som našla polku fotky, na ktorej bola moja mama. Kľakla som si na zem a zdvihla fotografiu, no keď som sa chcela postaviť nemohla som. Moje telo rezignovalo. Z očí sa mi samovoľne pustili slzy a nemohla som sa tomu slanému prúdu ubrániť. O pár sekúnd som zacítila, ako má jeden pár rúk zozadu objíma. V hlave som nemala žiadne myšlienky. Akoby ma všetky opustili a nechali mi prázdnu schránku ničoho a to bolo ešte viac zničujúce, než pocit bezmocnosti. Slzy mi len stekali a ja som to nemohla ovplyvniť, nemohla som len tak prestať.
,,Všetko bude v poriadku," pošepkal. Po chvíli som sa dokázala postaviť a zobrať si nevyhnutné veci so sebou.
Pri vchodových dverách nás čakal Aaron, ktorý ma karhal pohľadom.
,,Dúfam, že si si vedomá toho, ako nevhodne si sa zachovala, " karhavo prehovoril a ja som sa na neho len pozrela a obišla ho smerom von.
,,Postaráš sa o to?"počula som za sebou hovoriť Aarona a Jamesovu odpoveď som už nepočula, pretože som už bola pri autách. Obaja sa ešte o niečom zhovárali a potom prišli zamnou.
,,Škoda, že sa nemôžeme porozprávať, ale bude ešte veľa času,"vtiahol ma do medvedieho objatia a ja som sa nachvíľu cítila ako kedysi. Chcel sa odtiahnúť, no ja som mu to nedovolila.
,,Ešte chvíľu, prosím,"pošepkala som.
,,Čoskoro sa uvidíme, " po chvílí sme sa od seba naraz odtiahli.
James vytiahol z vrecka kľúče od svojho auta a podal ich Aaronovi. ,,Dávaj na ňu pozor, prosím."
Rozlúčili sme sa s Jamesom a nasadli do auta.
,,A teraz kam?"opýtala som sa Aarona.
,,Do Port Angeles."
Konečnééééééé..wohooooooou ..
No tak čo, stále viem písať, či som zabudla po takom dlhom čase?