Stála som pri okienku v nemocničnej izbe a kontrolovala parkovisko. Počas týchto dvoch týždňov som si zvykla sedieť pri oknách buď doma, alebo v nemocnici a čakať, že uvidím Jamesovo auto, z ktorého vystúpi a vtiahne ma do svojho náručia. Bola som na neho nahnevaná, ale nechela som o neho prísť. V mojom živote je len malý kruh ľudí, na ktorých mi záleží a on patrí medzi nich. Nikdy som si neuvedomovala, aká prázdna sa budem cítiť po jeho neprítomnosti. Bola som zvyknutá vstávať s jeho otravným hlasom, smiať sa na ňom a robiť s ním blbosti a teraz, keď je preč, to všetko mi tak veľmi chýba, až mi srdce pomaly praská. S povzdychom som si sadla na stoličku a tentoraz sa nedívala na parkovisko, ale na oblohu. Nielenže som stratila Jamesa, ale ani Aaron sa mi odvtedy neozval. Nechávala som otvorené okno, ak by ma náhodou chcel prísť navštíviť, no zrejme na mňa zabudol po tom všetkom, čo mi povedal a čo sme spolu v tú noc zažili. Celé dni som bola ticho, nemala som náladu rozprávať, iba som sa v duchu hnevala na všetko a na všetkých. Uvedomovala som si dve veci, prvá bola, že sa Jamesovi nemám prečo ospravedlniť a druhá, že Aarona nesmiem k ničomu nútiť. Raz v noci, keď som nemohla zaspať a prevaľovala som sa z boka na bok, som ich začala porovnávať a zistila som, že sú rovnako tvrdohlaví a rovnakí tupci a idioti.
Mamin smiech prichádzajúci od dverí ma prinútil otočiť sa a spýtavo sa na ňu zahľadieť.
,,Lichotníci, títo doktori,"pokývala hlavou a pomaly vstupovala dnu. Znudene som prekrútila očami a otočila som sa späť k oknu. ,,Zas si pri tom okne? Ak na neho čakáš, prečo nejdeš za ním?"opýtala sa a jej ťažké kroky sa ku mne pomaly približovali.
,,Nebola moja chyba, že sme sa pohádali,"hrdo som zdvihla nos.
,,Tá tvoja hrdosť nepustí, však? A čo Cash, či ako sa ten chlapec volá?" Rukami si podoprela kríže a naťahovala si krk.
,,Mami, prosím ťa, nechcem sa o nich baviť,"postavila som sa, aby si ona mohla sadnúť. Od tej našej poslednej hádky sa na mňa dívala s očakávaním, akoby čakala, že od nej začnem vyťahovať tajomstvá, ale mňa v poslednom období nezaujímalo poriadne nič. Sadla si na stoličku a hľadela na mňa nevinnými očkami.
,,Keď sa teda nechceš baviť o nich, ja sa ťa chcem niečo opýtať,"zvážnela a ruky si položila na vrch veľkého bruška.
,,Ja neviem, či to chcem vedieť,"sklopila som zrak k svojim teniskám a naozaj som nevedela, či sa s ňou vôbec o niečom chcem rozprávať.
,,Chcem ti to povedať teraz, kým mám odvahu." Pozrela som sa jej do očí a akoby som sa pozerala na seba do zrkadla. Boli sme si tak veľmi podobné výzorom, až by ma neprekvapovalo, keby ma považovali za jej mladšiu sestru.
,,Tak teda fajn,"znudene som súhlasila a počúvala ju len jedným uchom.
,,Si už skoro dospelá preto ťa nechám rozhodnúť sa samu. Verím a dúfam, že sa rozhodneš správne a predtým, než sa rozhodneš, budeš nad tým premýšľať." Prikývla som a pozorovala ju, ako jej pomaly vlhli oči, ale nenechala sa ovládnuť plačom. ,,Pamätáš si, keď do teba ten doktor narazil?"
,,Ten, ktorý nevyzeral ako doktor?" Prikývla a nachvíľu odvrátila tvár a silno privrela oči, aby jej nevyleteli slzy.
,,Nebol to doktor,"povedala napokon.
,,To mi bolo jasné,"pregúlila som očami a priala som si mať aspoň o kúsok lepšiu náladu. ,,Tak kto to teda bol? Jeden z tvojich nápadníkov? To fakt nemusím vedieť."
,,Bol to tvoj otec,"vypustila z úst celkom jednoduchú vetu, ktorá ma zasiahla rovno do tej časti srdca, kde chýbal cit druhého rodiča. ,,Chce sa s tebou stretnúť a ja sa ťa pýtam, či to chceš. Nemusíš odpovedať teraz, nechaj si to uležať v hlave a potom mi to môžeš povedať."
Celé telo mi zmeravelo a chvíľu to vyzeralo, že moje telo napodobnilo živú tuhú mrtvolu. Nevedela som, ako zareagovať a čo povedať. Zmätene som sa na ňu dívala s otvorenými ústami bez slov. Môj otec? Ja nemám otca, nikdy som nemala. To nie je pravda. To nie je pravda. To nie je pravda.
,,Nechceš si sadnúť?"zdvihla sa zo stoličky a potľapkala po nej. Nepočkala si na odpoveď, namiesto toho ma schmatla za rameno a posadila. Kľakla si predomnou na kolená, jednou rukou si pridržiavala veľké brucho a druhou ma hladkala po rukách. Práve som sa na nich dívala. Na jej ruku, ktorá ma v pravidelnom tempe hladila a ktorá mala tak odlišnú teplotu od mojich, že bolo nepravdepodobné určiťť, ktorá z nás je viac v šoku. ,,Zlatko,"oslovila ma nenútene. Dala mi najavo, že je tu a jej jemný hlások sa mi ozýval v ušných bubienkach ešte chvíľu, kým nedoznel v ohlušujúcom tichu. Nie. Nie. Nie! Absurdné! Šialené! Zrazu sa celou miestnosťou ozval šialený a nepríjemný zvuk pripomínajúci smiech. Na prvý moment sa zdal silný, pevný, ale potom sa zmenil na žialiaci škrekot. Mama sa na mňa dívala s ostražitými očami a chápala som ju. V tejto situácií asi nebol dobrý nápad smiať sa.
,,Prečo prišiel? Kto si myslí, že je? Nakráča si k nám po sedemnástich rokoch a chce ma vidieť? Čo to je za pokrytca? Nebudem nad tým premýšľať! Nechcem sa zaoberať človekom, ktorý ťa nechal napospas osudu a samu, aby si sa seba postarala sama! Pre mňa on človek nie je, neexistoval pre mňa a nikdy nebude!"Táto reakcia bola primeraná, myslím. Mama čakala presne to, kedže chápavo prikyvovala.
,,Keby si len skúsila.."
,,Nie! Nepotrebujem ho!"
,,Raz budeš,"zamrmlala si, ale ja som to počula. Prižmúrila som na ňu oči, no nevidela to, lebo sa s námahou postavila a odkráčala k posteli. ,,Doktor sa chce s tebou porozprávať, vraj dokončiť rozhovor, či niečo také." Zmenila tému, čím zmenšila napätie, ktoré viselo vo vzduchu. Tvárila sa akoby mi práve oznámila, aké bude počasie a mňa to zčasti upokojovalo. Snažila som sa to brať rovnako ako mama. Zmeniť tému, zmeniť zmysel myslenia, ale v hlave sa mi rozblikala kontrolka, ktorá ma uviedla do tranzu, z ktorého nebolo úniku. Po zvyšok času, čo som sedela pri okne a dívala sa na parkovisko, som nemyslela na nič iné, len na rodiča, ktorý si pred sedemnástimi rokmi vybral slobodu namiesto mňa, ktorý ma vymenil ako kus nepotrebnej veci a ktorý ma nikdy nemiloval, hoci ma stvoril. Nepoznala som ho, ale niečo vo vnútri vedelo, že s ním by som mala viac spoločného ako s mamou. Podobám sa na ňu, ale moja povaha a moje myslenie má iný smer. Snažila som sa pochopiť, alebo najsť logický dôvod, prečo by ma chcel vidieť. Chcel vidieť svoju dcéru len z čistej výčitky alebo na niečo úplne iné? Ľutovala som, že som sa v ten deň, keď sme do seba vrazili, neobzerala, aby som mu videla do tváre a napľula mu do nej. Do tej tváre zbabelca. Zistila som, že zvedavosť je veľká, ale nie dosť veľká, aby som sa pred neho dokázala postaviť a rozprávať sa s ním. Pri tej predstave sa mi nadvihnú vnútornosti, nedokázala by som to. Nepoznám ho, ale dá sa usúdiť z jeho postoja v minulosti, aký je. Mama o ňom nikdy nehovorila. Ani keď som sa na neho ako malá pýtala. Iba sa usmiala a snažila sa najsť mi otca. Chodievala na rande, ale nikdy sa nezamilovala a nikdy jej vzťah nevydržal dlho.
,,Annalívia,"oslovila ma jemným hláskom a pramienky čiernych vlasov si ovíjala okolo palca. Spýtavo som sa na ňu zadívala a ani som sa nesnažila hádať, ako tupo môj výraz vyzerá.
,,Meškáš,"povedala.
,,Kam?"nechápavo som sa pozrela na hodinky nad jej postelou.
,,Do práce predsa." Nikdy nebudem mať odvahu povedať jej, že to jediné, čo nás živilo, už nie je. Prikývla som bez výrazu a postavila sa. Ponaťahovala som si kosti, bežala jej dať pusu a svižným krokom vyšla z izby. Nemala som chuť na ďalšie novinky, preto som doktora Kingswooda nehľadala. Nohy sa mi kmitali v oku a ani som sa nesnažila dívať sa kadiaľ idem. Bolo mi nanič a k tomu ešte zima. Nemohla som prísť autom, pretože nemám palivo alebo skôr nemám na palivo. Nechcem míňať posledné peniaze na zbytočnosti. Aj jedlo sa mi zdalo zbytočné, preto som jedávala len to, čo som mala. Nič som sa neopovážila kúpiť, i keď mi v bruchu muzikanti vyhrávali tak hlasno, až sa mi zahmlelo pred očami. Aj teraz mi zašvŕkalo v bruchu a tak som si ho mimovoľne chytila. Nachvíľu som sa skrčila a počkala, kým to prestane. Vzápätí mi pípla esemeska. Nenamáhala som sa ju hneď otvárať, ale keď som ju otvorila, oči sa mi rozžiarili a srdce sa mi rozbúchalo šťastím. Mala som pocit, že toto sa mi stalo za tak dlhý čas.
Nerob si plány. Ideme von. Aaron.
Tieto dve strohé vety ma dokázali vyhodiť z miery a potešiť zároveň. Bolo to ako dúha po búrke. Dokázala som zabudnúť skoro na všetko a dokonca mu aj odpustiť to, že sa znova neozýval. Zrýchlila som krok a pre zmenu som sa nešuchtala, ale priam som bežala domov. Zachránil ma. Nebyť jeho utápala by som sa doma v ohlušujúcich myšlienkach a bála by som sa čo i len nazrieť do budúcnosti. Nechcem myslieť na nič. Chcem byť s Aaronom. Chcem ho cítiť. Jeho neodolateľnú vôňu kolínskej s cigaretovým dymom. Chcem sa ho dotýkať a chcem ho len pre seba.