Ubehlo pár dní a mame sa zlepšil stav. Doktor Kingswood, nesmierne milý pán, za ňou chodil každý deň. Zdalo sa, že je prekvapený, ako rýchlo sa mama lieči a jej stav bol zo dňa na deň lepší. Síce som nepostrehla, že by jej niečo bolo, ale bola som rada. V práci som sa neukázala už skoro týždeň. Pán Flynth, majiteľ obchodu, nebral moju predčasnú dovolenku veľmi nadšene, ale podarilo sa mi presvedčiť ho, že tú dovolenku naozaj potrebujem. Každý deň som poctivo chodila do nemocnice s Jamesom. James však do izby nevošiel. Skúšala som sa ho opýtať, prečo má odrazu taký postoj, ale odbil moje zvedavé otázky slabým argumentom.
„Mala by si sa vrátiť do práce,"povedala mama tichým hlasom, akoby sa to bála vysloviť. „Mne nič nieje a prepáč, Annalívia, ale nepotrebujem ťa tu."
„Ty sa ma chceš zbaviť?"s úsmevom som na ňu prižmúrila oči.
„Nie, nie, to nie!"rýchlo vykríkla. „Ale viem, že ťa v práci určite potrebujú."
„Vrátim sa, keď sa ty vrátiš domov."
Dvere sa otvorili. Obe sme otočili hlavy k dverám, kde stál doktor Kingswood s úsmevom. „Dobrý deň slečny,"pozdravil nás a podišiel ku posteli. „Ako sa máte, Elizabeth?"
„Výborne. Idete ako na zavolanie, pán doktor,"usmiala sa na ňho a očkom po mne pokukovala. „Kedy sa môžem vrátiť domov?"
„A u nás sa vám nepáči?"zasmial sa doktor hlbokým hlasom.
„Ale páči, čo by nie,"zahovorila a spýtavo na ňho hľadela.
„Počkáme ešte dokonca týždňa. Viete, že váš stav sa môže kedykoľvek zhoršiť tak rýchlo, ako sa zlepšil,"jeho úsmev nahradil vážny a ustarostený pohľad.
„Ale to najhoršie riziko mi už nehrozí, tak.."
„Elizabeth, viem, že sa už tešíte domov a že by vám doma bolo predsa len lepšie, ale nemôžeme riskovať. Počkáme do nedele a sľubujem vám, že hneď v nedelu po vizite vám vypíšem prepúšťaciu správu.."zasekol sa. Vo vrecku mi začal rinčať mobil a obaja na mňa vrhli zvedavé pohlady. Rýchlo som vybrala mobil, pobrala sa von z izby a zdvihla hovor.
„Prosím?"
„Ahoj, Anna,"ozval sa Flyntov hlas. Prevrátila som oči, keď ma oslovil polovicou mena.
„Dobrý deň,"odzdravila som sa.
„Chcel som ti len oznámiť, že ruším obchod,"povedal akoby nič. Zašli mi hlasivky a v momente som dokázala iba ostražito načúvať. „Iste vieš, že z neho nemám žiadny osoh. Dnes večer si môžeš prísť po poslednú výplatu."
„Ale, pán Flynth,"chcela som namietať, ale nemala som čím.
„Lívia,"povzdychol si a ja som sa snažila ignorovať to, ako ma oslovil. „Si šikovné dievča, nájdeš si inú prácu."
„Pre-prečo až teraz?"zahabkala som potichu. „Prečo ste sa rozhodli až teraz?"
„Mám na to vlastné dôvody,"oznámil ostro. „Príď o ôsmej, dám ti peniaze."
Zložil a mne sa rozbúchalo srdce. Nebavila ma tá práca a nebude mi to ani chýbať, ale ako uživím seba a mamu? Táto otázka ma privádzala do rozpakov, pretože som nevedela, čo robiť. Mala som chuť rozstrieskať mobil o nemocničnú stenu, ale to by mi nepomohlo. Oprela som sa o stenu a úpenlivo sa snažila vykúzliť si na tvár aspoň malinký náznak úsmevu a zmazať skleslosť, ktorú mi vyvolal predošlý hovor. Keď sa mi to ako tak podarilo, vošla som späť do izby a sadla si na pôvodné miesto. Usmievala som sa a pri svojom nepodarenom hereckom akte som sa chcela započúvať do rozhovoru, ktorý viedli, ale akosi ma myšlienky pohlcovali a sama seba som sa pýtala: čo teraz? Nemala som v pláne sa s tým niekomu zdôveriť. Zatiaľ nie.
„Annalívia,"počula som svoje meno vysloviť doktora.
„Áno?"
„Cítite sa dobre?"opýtal sa a pri tom mi skenoval tvár.
„Áno som,"odvetila som rýchlo.
„Naozaj si v poriadku, zlatko?" Pohladila ma po ruke a láskavo sa usmiala.
„Isteže. A ty? Nie si už unavená?"
„Trošič-"zasekla sa, pretože ju premohlo zívnutie. Doširoka sa na mňa usmiala a pohladila si bruško. „Nechceš...?" Neuvedomila som si, že hľadím na jej ruku, ktorou si hladila okrúhle bruško. Záporne som pokrútila hlavou a odvrátila zrak. Žiaden cit, žiadna súrodenecká láska alebo pud ma k tomu stvoreniu neťahal. Skôr som z neho mala zlý pocit. Ak sa narodí a ja nebudem mať prácu... Radšej som tú myšlienku zahnala a pozrela na doktora, ktorý kontroloval nejaké papiere.
„A čo ten,"znova si zívla a pokračovala, „chlapec?"
Stále som na ňho myslela a v noci som tajne dúfala, že ma prepadne, vrúti sa do mojej izby a vrúcne ma objíme. Najprv som sa na ňho veľmi hnevala, že ráno bez slova odišiel, ale po čase zo mňa hnev vyprchal a chcela som ho vidieť. Túžila som sa mu pozrieť do lesklých smaragdov a povedať, že je hrozný idiot. Chýbal mi. Nezvyčajne veľmi a nechcela som o ňom hovoriť. Moje srdce sa pri rozhovore o ňom zovrelo a slabúčko bilo. S nikým som ho nechcela rozoberať. Naše kamarátstvo, spomienky a rozhovory som brala príliš osobne a nikomu som o nás nič nechcela prezradiť. Chcela som si ho nechať len pre seba. Len pre svoje uši a oči. Žil v mojich snoch a v mojej hlave, ako niekto, kto tam patrí. Každý večer pred spaním som prosila, aby som ho na druhý deň videla, ale nestalo sa. Bolo mi veľmi ľúto, že som s ním tak skoro stratila kontakt.
„Nič,"odvetila som a dala som si záležať, aby to nevyznelo príliš ublížene.
„Neozval sa?"
„Mami, prosím,"prosebne som skrivila tvár, aby už neotvárala túto tému.
„Neboj, ozve sa."
„V to dúfam,"potichu som šepla. Mama si niekoľkokrát po sebe zívla a doktor si to všimol.
„Elizabeth, bude lepšie, ak si oddýchnete,"zložil si okuliare, zastrčil si ich do náprsneho vrecka nemocničného plášťa a pozrel na mňa. „Slečna Annalívia, môžete na chvíľku?"ukázal na dvere a ja som sa potichu postavila. Dala som mame na rozlúčku bozk na čelo a usmiala sa nad tým, ako rýchlo prestala vnímať a zaspala.
„Chcel som sa vás opýtať,"začal váhavo. „Iba som chcel..." stále sa zasekával akoby nevedel, ako pokračovať. Odprevádzal ma k nemocničného výťahu a v polovici cesty zastavil a uvoľnene si sadol na stoličku. „Je mi veľmi trápne pýtať sa na váš odmeraný postoj voči vášmu súrodencovi.."
„Prepáčte, ale to je naša osobná záležitosť. Vašou prácou niesu rodinné vzťahy, ak sa mýlim, opravte ma,"trošku ma zaskočil a hneď som zaujala obranný postoj.
„Naozaj sa hlboko ospravedlňujem. Máte úplnú pravdu,"ospravedlňujúco na mňa zažmurkal a znova sa párkrát nadýchol, akoby znova hľadal tie správne slová. Zdalo sa, že je nervózny a tomu nasvedčovali aj trasúce ruky uložené v lone. „Fakt ma to mrzí, ale ako som už povedal, stav vašej mami sa môže rovnako rýchlo zhoršiť ako sa aj zlepšil. Prípad vašej mami je veľmi ojedinelý a za moju kariéru som sa s ním stretol po druhý raz a verte mi, že v jej prípade bolo riziko viac než pravdepodobné a odrazu...som z toho zmätený a mám obavy, že to je len klam. Nerád to priznávam, ale je to tak,"postavil sa a ruky si zastrčil do plášta. Chvíľku mi trvalo, kým som jeho slová sformulovala, pretože mi vôbec nedávali žiaden zmysel.
„Musíte ma uviesť do obrazu, pán doktor, pretože vôbec netuším, o čom hovoríte. Aké riziko? A čo bolo mojej mame?" Zmätky, ktoré sa mi premávali hlavou neboli v porovnaní s doktorovým tragickým pohľadom nič. Z jeho výrazu som mala viac obáv, než z vlastných myšlienok.
„Je mi ľúto, že sa to musíte takto dozvedieť. Hovoril som vašej mame, aby vám to povedala, kým je čas, aby ste sa s tým vyrovnali a prijali tú skutočnosť..."
„Doktor Kingswood!!"ozval sa škrekľavý vystrašený hlas z konca chodby. Obaja sme sa obzreli a stála tam sestrička s očami doširoka a výrazom pred nervovým zrútením. Doktor ihneď vykročil k nej a ihneď zabudol, čo mi chcel povedať. „Je to vážne!!"pišťala a ja som pochopila, že dnes sa to asi nedozviem. Vnútro mi horelo a zlá predtucha už vytekala z rozpáleného hrnca.
Na takmer prázdnom parkovisku som už z diaľky videla, že tam nestojí Jamesove auto. Nechcela som ho vyrušovať nech už robil čokoľvek, a tak som sa pustila tmavými uličkami opačným smerom. Nevnímala som okolie, len som sa pozerala na svoje chodidlá, ktoré sa pohybovali pomalým tempom vpred. Niečo mi na mame nesedelo a na Jamesovi takisto. Lámala som si nad tým hlavu, no žiadne logické vysvetlenie to nemalo.
Nevnímajúc čas som nadvihla hlavu a zbadala obchod. Vyzeral ešte viac opustenejšie než inokedy. Cez priestranné dvere som zbadala, že je celkom na vlas prázdny a už sa v ňom ani nesvieti.
„Anna!"zvolal na mňa Flynth zo sivého obrovského auta. „Tu máš peniaze,"hodil po mne bielu obálku a odfrčal bez pozdravu preč. Páni, to bolo teda rýchle. Obálku som si vložila do vrecka, venovala obchodu posledný skľúčený pohľad a vydala sa na cestu domov. Zdalo sa mi, že bývam na konci sveta. Už som chcela byť doma a ležať v posteli a čakať...čakať na Aarona, ktorý sa aj tak neukáže. V tom momente som túžila byť len v posteli a nečinne ležať. Nie, túžila som byť v Aaronovom objatí a cítiť sa v bezpečí.
Keď sa mi už cesta zdala pridlhá, sadla som si pred supermarket a sledovala ľudí vchádzajúcich a vychádzajúcich z neho. Vonku už bola skoro tma, no v supermarkete to žilo. Mala som chuť urobiť niečo zlé. Niekoho prepadnúť, či niekoho zbiť len tak bezdôvodne, aby som si vybila svoju zlosť. Zrazu sa mi do očí nahrnuli slzy, no v tom istom momente som pred supermarketom zbadala známu postavu. Videla som rozmazane, no potom sa mi zaostril obraz a bol to nepochybne on. Kto iný, než sám Aaron. Utrela som si tvár a presne, keď vykročil smerom na parkovisko, vstala som a veľmi rýchlo sa hnala za ním.