Hermiona
„Hermiona to nemôžem."
„Ginny prosím. Ja tu bolesť neznesiem."
„Ale vieš, že to nie je správne."
Bolo mi to jedno. Bolo jedno či to je správne alebo nie. Nikdy s Dracom nebudeme spolu. Bol to len pekný sen. Jeho rodina urobila všetko preto, aby nás rozdelili. A vyšlo im to.
Poprosila som Ginny, aby ma nechala osamote. Bolo mi jedno, že mám na sebe špinavé veci od pavučín a prachu. Ľahla som si do postele, objala som vankúš a zaspala som.
Ráno bolo všetko pochmúrne. Aj keď som spala dlho, zobudila som sa neuveriteľne vyčerpaná. Najprv som si myslela, že to všetko bol len zlý sen. Ale nebol. Bola to skutočnosť.
Vstala som z postele a podišla som k stolíku. Zobrala som prstene do rúk a sadla som si na posteľ. Pri pohľade na nich ma zabolelo pri srdci.
Celý deň som sedela zatvorená v izbe. Ten pocit ma ubíjal. Musela som niekam vypadnúť, odreagovať sa. Chcela som byť so svojimi priateľmi. Ron s Harrym mali nejakú prácu na ministerstve. Pôjdem za nimi a spoločne niekam vybehneme. Napríklad do Londýna. Poslala som Harrymu správu a on súhlasil.
********
Vošla som do výťahu. Harry a Ron boli na oddelení bezpečnostnej služby. Do výťahu nastúpil zvláštny pán. Celý čas na mňa pozeral, až mi to bolo nepríjemné. Predtým, ako vystúpil sa otočil ku mne a podal mi list. Zvedavo som ho otvorila a začala som čítať.
Viem kde si bola a viem čo si ukradla. Varujem ťa, ak sa opovážiš k nemu čo i len priblížiť ublížim mu. A ty budeš za to zodpovedná.
List podpísaný nebol. Ani nemusel. Vedela som kto mi ho poslal. A ten chlapík. Určite bol po Imperiom. Ten list bola posledná kvapka. Nemohla som riskovať,aby sa Dracovi niečo stalo. Radšej nech je v poriadku. Nedovolím aby sa mu niečo stalo.
„Hermiona, zajtra pôjdeme na výlet a neuveríš kam." Nadšene sa usmieval Ron.
Nechcela som svojich priateľov znepokojovať a tak som sa usmievala tiež.
„Kam pôjdeme na výlet?"
„No predsa na Rokfort."
„Na Rokfort?"
„Áno na Rokfort. Už ukončili posledné úpravy a všetko vyzerá tak, ako predtým. Zajtra sa bude konať pamätná slávnosť na počesť tým, ktorí počas vojny prišli o život."
Síce ma výlet na Rokfort nijak netešil, ale musíme si uctiť pamiatku.
Draco
Včera sme sa s Astóriou, dlho do noci rozprávali. Mal som pocit, že odchodom, sa môžeme obaja zachrániť od našich rodín. Nemilujem ju a viem, že ani ona nemiluje mňa, ale pokúsim sa ju urobiť šťastnou.
Na druhý deň ráno mi prišla sova. Na Rokforte sa odohrávala slávnosť na počesť tým, ktorí počas vojny prišli o život. Okamžite som list vyhodil a v žiadnom prípade tam nepôjdem. Koniec koncov, bol som na zlej strane. Všetci čo tam budú ma nenávidia.
Astória trvala na tom aby sme na Rokfort išli. Nesúhlasil som, ale požiadala ma o to preto, pretože jej vo vojne zomrela najlepšia priateľka. Keďže som jej sľúbil, že sa ju pokúsim urobiť šťastnou, súhlasil som.
Hermiona
Pozerala som sa na svoju tvár v zrkadle. Vyzerala unavene, utrápene. Nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som to zakryť. Spoločne so všetkými Weasleyovcami a Harrym, sme išli na Rokfort.
Bola som prekvapená, všetko vyzeralo tak, ako predtým. Ako keby ani žiadna vojna nebola. V spoločnej sieni bolo veľa ľudí. Videla som spolužiakov a spolužiačky, žiakov z nižších ročníkov aj veľa rodičov. Taktiež prišli aj aurori. Na stenách viseli portréty tých, ktorí prišli o život. Neudržala som slzy, keď som videla fotku Freda, Tonksovej, Lupina a Moodyho. Bola som ale šťastná, že sme sa stretli s našimi priateľmi a na chvíľu, na malú chvíľu som zabudla na Draca. To však netrvalo dlho.
Akurát som počúvala Lunu, ktorá mi rozprávala o troloch, keď do mňa drgla Ginny. Ukázala smerom k hlavnému vchodu. Do sály vchádzal Draco, spoločne s jeho snúbenkou Astóriou Greengrasovou.
Odvrátila som svoj pohľad.
„Si v poriadku?" opýtal sa ma Harry.
„Áno." Zaklamala som.
Nenápadne som ich začala sledovať. Smerovali ku obrazom slizolinčanov. Tých tam bolo najmenej. Nevidela som ani Pansy, ani Blaisa, ani Goyela. Zastavili sa pri malej skupinke ľudí a o niečom s nimi diskutovali. Prestala som im venovať pozornosť a plne som sa snažila sústrediť na Luniných trolov.
Potom som na sebe zacítila pohľad. Keď som sa otočila, moje oči sa stretli s Dracovými. Začala som sa cítiť nepríjemne.
„Luna, prepáč potrebujem si odskočiť, hneď sa vrátim." Oznámila som jej a vyšla som zo spoločenskej miestnosti. Znovu som cítila ten pocit totálnej prázdnoty. Chcela som byť sama. Snažila som sa čo najrýchlejšie odtiaľ vypadnúť. Keď som bola z dohľadu priateľov, rozbehla som sa na tretie poschodie.
Dobehla som k miestu, kde sme sa s Dracom spoločne učili. Sadla som si k oknu a pozerala som sa na výhľad. Slzy mi tiekli po líci. Zatvorila som oči a začala som si predstavovať, aké to bolo kedysi.
Povzdychla som si pretože som vedela, že to už také nikdy nebude. Už nikdy neuvidím lásku z tých nádherných, sivých očí.
V tom som započula kroky a vedela som že niekto za mnou stojí.
Draco
Spoločne s Astóriou sme išli na Rokfort. Vedel som, že tam nikto z mojich priateľov nebude. Hneď ako sme dorazili na Rokfort, zacítil som na sebe pohľady. Niektorí si šepkali a s opovrhovaním ma sledovali. Cítil som sa maximálne nepríjemne. Astória ma chytila za plece.
„Vykašli sa na nich." A usmiala sa.
Spoločne sme mierili k jej spolužiakom. Ako sa dalo čakať, slizolinčanov tam bolo najmenej. Veď ani ja by som tu nešiel, nebyť Astórie. Astória sa privítala so svojimi priateľmi. Spoločne stáli pri fotkách. Z tých fotiek som nespoznával nikoho. Všetko to boli odo mňa mladší študenti.
„To bola moja najlepšia priateľka." Povedala Astória smutne pri jednej.
„Bola mi ako sestra. Nikdy som ju však nemohla pozvať k nám domov, pretože bola z muklovskej rodiny. Naši o nej ani nevedeli."
„To mi je ľúto." Povedal som jej.
Keď sa začala rozprávať s kamarátkou, pozoroval som ľudí, ktorí tam boli. Pohľadom som sa zastavil pri nej. Bola ku mne otočená chrbtom. Rozprávala sa s Lunou, tým divným dievčaťom. Pamätám si, že bola väznená u nás na Manore.
Hermiona zacítila môj pohľad a otočila sa. Hneď ako ma zbadala bolo vidieť, že znervóznela. Stále som nechápal, čo sa deje. Niečo ma k tomu dievčaťu ťahalo. Bola nádherná. Nemohol som si však nevšimnúť smútok v jej očiach. Určite prišla o niekoho vo vojne.
Po chvíli odišla preč.
„Musím si odskočiť." Oznámil som Astórii a odišiel som. Snažil som sa ju, rýchlou chôdzou dostihnúť. Stratila sa mi však z dohľadu.
Začal som sa prechádzať po hrade. Ako som to tu celé roky nenávidel. Som si istý, že dnes som tu posledný krát.
Ani neviem ako a bol som na treťom poschodí. Spomínam si, minulý rok som tu chodieval, keď som chcel byť sám. Vošiel som do podlhovastej miestnosti.
Už z diaľky som ju videl. Sedela pri okne, zvierala v ruke kapesník a plakala. Ostal som stáť a pozeral som na ňu. Prečo plakala? Prečo mam pocit, že ju poznám? Znova som sa snažil spomenúť si, ale nedokázal som to. Niečo ma k nej neuveriteľne ťahalo. Mal som sto chutí ju objať. Vykročil som vpred.
Zacítila moju prítomnosť a otočila sa. Ostal som na ňu nemo hľadieť. Toľko bolesti som ešte v žiadnych očiach nevidel. Poháňala ma akási túžba. Kráčal som k nej bližšie a bližšie.
„Hovorila si že sa poznáme. Mam pocit že ťa poznám, ale nedokážem si na teba spomenúť."
Zastavil som sa kúsok od nej. Bolo vidieť, že je maximálne nervózna.
„Ne...nepoznáme sa. Teda poznáme. Boli sme spolužiaci."
Odignoroval som jej slová a pokračoval som.
„Minule si mi povedala, že ma môj otec zaklial. Ako si to myslela?"
Mlčala. Sklonila hlavu a začala hľadieť do zeme. Urobil som krok a bol som už príliš blízko.
Zodvihla pohľad zo zeme a zmätene mi hľadela do očí.
„Mám pocit že ťa poznám. Aj keď sa nepoznáme, niečo ma k tebe neuveriteľne ťahá, neviem čo to je." Pošepkal som.
Cítil som ako sa jej zastavil dych. Ostala na mňa hľadieť. Zabudol som na Astóriu, na svadbu, na rodičov, na všetko. Chcel som ju pobozkať. Neviem prečo.
Prstom som ju pohladil po líci. Pozrel som sa hlbšie do jej hnedých očí a začal som sa k nej nakláňať.
Tak čo myslíte, ako to dopadne?