HP Alternative Dramione

KAPITOLA 21

Hermiona

Zatvorila som knihu a natiahla som sa, aby som videla lepšie. V obchode bol Lucius Malfoy s nejakým pánom.

„Všetko ide podľa plánu. Chce to len málo času, aby bolo dielo dokonané."

„Nezabúdaj na našu dohodu Lucius." Pripomenul mu muž.

Lucius na neho len škaredo pozrel.

Otočila som sa a jediné, čo som chcela, bolo čím skôr odtiaľ odísť. Rozhodne som nechcela aby ma videl. Potichu som odložila knihy na ich pôvodné miesto a zamierila som k dverám.

„Koho to tu len máme." Prehovoril s pohŕdaním Lucius a pozeral sa priamo na mňa.

Zrazu som mala ten známy pocit, pocit bezbrannosti a strachu. Pozrela som sa priamo do jeho tváre. Videla som podobné črty, ako mal Draco.

„Čo pohľadáva taká malá humusáčka ako ty, na tomto mieste?" opýtal sa ma.

Najprv som bola ticho. Podišiel ku mne. Z jeho prítomnosti mi naskakovali zimomriavky, po celom tele. Mlčala som a hľadela som do zeme.

„Niečo som sa ťa pýtal."

Zodvihla som hlavu.

„Hľadám spôsob ako pomôcť Dracovi."

Zasmial sa, úsmev na tvári mu zmizol, keď sa naklonil ku mne.

„Od môjho syna sa drž čo najďalej rozumela si? Okrem toho, nevie kto si. A nikdy to ani nezistí. Ak uvidím že sa o niečo pokúšaš, oľutuješ to."

Bála som sa. Nevedela som čoho je Lucius Malfoy schopný. Bez slova som odtiaľ vybehla a utekala som preč.

Keď som už bola dostatočne ďaleko, zastavila som sa, oprela sa o stenu a začala som premýšľať. Čiže moje obavy boli pravdivé. Prsty v tom čo sa stalo Dracovi, mal Lucius.

Celý večer som sa sústredila len na rozhovor s Malfoyom. Harrymu ani ostatným som nič nehovorila. Nechcela som ich zaťažovať, najmä nie teraz, keď už sa všetko po vojne upokojilo. Jediná osoba, ktorej neušlo že sa niečo stalo bola Ginny.

„Hermiona, čakám vysvetlenie. Viem že si smutná, pre to čo sa stalo. Ale vidím aká si dnes rozrušená."

„Stretla som Luciusa Malfoya."

„A? ublížil ti?"

„Nie. Ale naisto viem, že ma prsty v tom, čo sa stalo Dracovi."

Ginny som poprosila, aby to nikomu nehovorila. Sľúbila mi že to nikomu nepovie, ale mam byť opatrná.

Blížili sa narodeniny pána Weasleyho. Ginny a Ron chceli veľkú oslavu, ktorá sa mala konať nasledujúci deň. Rozmýšľala som nad tým, aký dar by bol najvhodnejší.

Keďže som nemala nič zmysluplne na práci, odmiestnila som sa do šikmej uličky. Pán Weasley mal rád muklov, možno by ho potešilo niečo muklovské. Ako zvyčajne som zamierila do kníhkupectva. Prezerala som si knihy o mukloch a vybrala som tú čo sa mi pozdávala najviac. Prezerala som si zadnú stranu, keď som zodvihla zrak a moje oči sa stretli so známymi sivými očami.

„Ahoj." Pozdravil ma

„AaaHoj." Začala som koktať.

Len tak sme stáli a pozerali sme sa na seba. Pohľad do jeho očí ma bolel. Nevidela som v nich nič, ani lásku ktorú ku mne cítil, ani tu nenávisť, ktorú ku mne cítil celé roky. V jeho očiach nebolo nič, vôbec nič. Nepoznal ma.

„Ja už pôjdem. Chcel som ťa len pozdraviť."

„Draco?"

„Áno?"

„Vôbec si ma nepamätáš?" opýtala som sa s nádejou

Premeral si ma očami: „Bola si so mnou v ročníku na Rokforte a voláš sa Hermiona."

„Nič viac si nepamätáš?"

„Je mi ľúto, ale nie."

Bojovala som s tým, aby som v momente nezačala plakať. Snažila som sa udržať emócie.

Bolesť, ktorú som cítila bola neopísateľná. Jediná osoba, ktorú nadovšetko milujem nevie kto som.

„Prepáč, ak som ti ublížil." Povedal mi keď videl moje slzy.

„Nie to je v poriadku." Povedala som a rukou som si ich utrela.

Draco na mňa pozrel a zamračil sa.

„Dovolíš?" opýtal sa ma a natiahol ku mne ruku. Nechápala som čo chce urobiť. Chytil moju ruku do svojej a nadvihol ju. Jeho oči sledovali prsteň. Náš prsteň. V tom sa vo mne zrodila iskierka nádeje.

„Ten prsteň, som už niekde videl."

„Je to náš prsteň, ten ktorý ukazuje našu lásku. Draco ja viem že mi neuveríš, a že to bude znieť šialene, ale ta a ja sme .." nevedela som nájsť tie správne slová.

„Tvoj otec ťa musel zakliať, musíš mi veriť, prosím ťa, ver mi"

Nevydržala som to a vybuchla som. To bola samozrejme chyba. Draco na mňa zmätene hľadel, otočil sa a bez slova odišiel.

Som ja ale hlupaňa. Čo som čakala? Že mi povie : Spomínam si? S plačom som sa vrátila domov a zatvorila sa v izbe.

Draco

Ten prsteň, niekde som ho už videl. Poznám ho.

A to dievča. Ako je možné že si ju nepamätám? Spomínam si na všetko, na Rokfort, spolužiakov ale na ňu nie. Povedala mi že ma otec zaklial. To ma nútilo premýšľať. Určite by toho bol schopný, ako ho poznám, ale prečo by to robil?. Hermiona Grangerová. Je z muklovskej rodiny. To by mohol byť dôvod. Najlepšie bude keď sa ho na to opýtam.

Vyšiel som z izby a mieril som do spoločenského salónika. Otec sedel nad papiermi a niečo do nich zapisoval.

„Otec?"

„Draco?"

„Kto je Hermiona Grangerová.?"

Otec na mňa vážne pozrel.

„Nikto, obyčajná humusáčka. Prečo sa na ňu pýtaš?"

„Pretože neviem kto to je a z jej správania usudzujem že ona ma pozná."

„Ona ťa vyhľadala?" prižmúril oči a čakal na odpoveď.

„Nie." Zaklamal som. „Len ma to zaujíma."

„Nemal by si sa zaoberať humusákmi, vieš čo musíš urobiť."

Nadýchol som sa. Celý môj život mi otec rozkazoval. Vždy to tak bolo a stále to tak je.

Hermiona

Jediná vec, ktorú si Draco pamätal, bol prsteň. Možno to bola moja jediná šanca. Ale kde len môže ten jeho byť? Určite ho Lucius Malfoy niekam odpratal. Nevzdám sa. Nevzdám sa tak ľahko.

Niekto zaklopal na moje dvere.

„Ďalej." Zakričala som.

Do dverí vošla bledá Ginny a držala noviny. Hneď som vedela že je zle.

„Ginny, čo sa stalo?"

Mlčky mi podala noviny a ja som začala čítať.

Najluxusnejšia svadba, akú sme už dlho nevideli.

Draco Malfoy a Astoria Greengrasová sa budú brať už tento víkend.

Je mi ľúto, že pridávam nové časti tak neskoro, ale mám toho strašne veľa v škole. Vydržte to so mnou prosím :)