HP Alternative Dramione

KAPITOLA 26

Draco

Od rána mi bolo zle. Vôbec som sa nechcel ženiť. Prisahal by som, že Astória sa cítila rovnako.

Obliekol som sa do svadobného obleku a pozrel som sa von oknom. Oslava sa mala po obrade konať na Manore. Škriatkovia chystali stoly na hostinu. Nečakal som, že naši pozvú toľko ľudí. Vyšiel som z izby. Ako som prechádzal po chodbe začul som našich ako sa hádajú.

„Lucius, musíme to odvolať." Povedala matka otcovi.

„V žiadnom prípade. Nedovolím to. Je to tak lepšie aj pre neho aj pre nás. Chcela by si znášať tú hanbu?"

Stál som vo dverách a odkašľal som si.

„Draco , miláčik." Podišla ku mne matka a objala ma.

„O čo som prišiel?" opýtal som sa.

„O nič. Tvoja matka a ja sme riešili len hlúposti." Odpovedal otec

„Som na teba hrdý. Uvidíš, že Astória je pre teba ta pravá." Povedal otec ale z jeho hlasu som vedel, že tu niečo nesedí. Ten pocit už mám dlhodobo.

„Je načase odísť." Chytil ma za plece a viedol ma von.

Keď sme prišli pred kostol boli tam už skoro všetci hostia. Niektorých som poznal, boli to otcovi kolegovia z práce. Videl som aj zopár smrťožrútov, ktorí sa pridali na neutrálnu stranu počas vojny. Tých ktorých som nepoznal, boli z Astóriinej rodiny. Tvárili sa rovnako povýšenecky ako naši.

„Ešte si si to s tou svadbou nerozmyslel." Smial sa Blaise.

„Mám snáď na výber." 

Najlepšie bude, ak to budem mať čím skôr za sebou.

Do obradu ostávalo už len niekoľko minút. Letmo som videl Astóriu. Vyzerala nádherne, ale mala smútok v očiach. Jediné čo ma znervózňovalo, bol môj otec. Mal som pocit, že chce celý obrad urýchliť. Neustále sa na mňa pozeral a nervózne sa usmieval.

„Nevieš kde trčí Pansy?" opýtal sa ma Blaise

„Netuším, pred chvíľou tu bola."

„Je čas Draco." Oznámil mi otec. Vošiel do kostola. Nadýchol som sa a išiel som za ním.

„Draco, počkaj." Zašepkala mi Pansy.

Bol som už v dverách, otočil som sa. Naznačila mi, že mi musí niečo povedať.

„Nepočká to?" zašepkal som

„Nie!." Odsekla mi.

Niektorí oneskorenci sa ešte len usádzali, tak som sa postavil na kraj.

„Čo je také dôležité, že to nepočká?" opýtal som sa

„Draco, si môj kamarát a záleží mi na tebe. Viac než si myslíš. Neviem, či robím dobrú vec ale...toto je tvoje." Povedala a podala mi do ruky dva prstene.

Ten prsteň som poznal. Bol môj. A ten druhý. Ale veď taký istý mala Hermiona Grangerová.

Zmätene som hľadel na Pansy. Zobral som väčší prsteň a prezeral si ho. Inštinkt mi hovoril aby som si ho nasadil. Hneď ako som to urobil, zatočila sa mi hlava. Vnímal som že ma Pansy okamžite pridržala. Začali sa mi vynárať spomienky. Prvý ročník. Dievča s hnedými vlasmi a hnedými očami. Pocítil som zlosť, ktorú som voči nej cítil predtým. Spomenul som si na všetky urážky a nadávky, ktoré som jej povedal. Nakoniec šiesty ročník. Tretie poschodie, núdzová miestnosť, jazero. Spomenul som si na to ako sme spolu trávili čas, ako som sa do nej zamiloval, ako ma zmenila. Spomenul som si na vojnu.

Spomenul som si na moju Hermionu. Jedinú, ktorú som nadovšetko miloval.

Ostal som v takom šoku, že som najprv nevnímal čo sa okolo mňa deje.

„Draco, si v poriadku?" opýtala sa ma Pansy so strachom v hlase.

„Ako len mohol." Vysúkal som zo seba.

Toto otec prehnal. Už mi to všetko dávalo zmysel. Rýchly sobáš s Astóriou. Neustále sledovanie. Cítil som neskutočný hnev.

V kostole sa začalo šepkať. Hostia sa zmätene otáčali, kde som. Pozrel som sa smerom dopredu a hľadal som oca. Usmieval sa a naznačil mi aby som išiel dopredu. Snažil som sa mu venovať čo najjedovatejší pohľad. Hneď mu z tváre zmizla všetka farba. Videl som pomaly prichádzať zmätenú Astóriu.

Prišiel som k nej.

„Zaslúžiš si lásku. Zaslúžiš si niekoho, kto ťa bude milovať a koho budeš milovať aj ty. Je mi to ľúto ale ten niekto nie som ja."

Prekvapene na mňa hľadela.

„Nedovoľ svojím rodičom, aby ti viac rozkazovali. Máš právo sa vydať z lásky."

Astórii začali tiecť slzy. Povedala „Ďakujem" a objala ma. Medzitým prišli naši rodičia.

„Draco, čo to robíš?" opýtal sa ma otec.

Mal som čo robiť, aby som ho v tom momente nezabil. Ľudia sa na nás pozerali a posledné po čom som túžil boli scény.

Podišiel som k ocovi a čo najpokojnejším hlasom som mu povedal : „To čo si urobil ti nikdy, nikdy neodpustím. Aby si vedel, neožením sa s Astóriu a v živote už neurobím nič, čo mi prikážeš. Prisahám, že ak sa jej čo i len dotkneš alebo sa zase o niečo pokúsiš....zabijem ťa."

„Draco, ja som chcel len.."

„Nie, nezaujíma ma čo si TY chcel. Od dnes nie si pre mňa nikto."

Aj keď som sa snažil hovoriť potichu, všetci ma zrejme počuli pretože si začali šepkať.

„Draco..."začala matka.

„Sklamala si ma." Oznámil som jej.

Ďalej už nič nehovorila. Obaja na mňa s otcom pozerali a videl som, že sa zato hanbia.

Skôr než som odišiel, prišiel som k Pansy a objal som ju „Ďakujem." Povedal som jej.

„Stále ju nemám rada. .....Utekaj za ňou" povedala a usmiala sa

Venoval som jej úsmev, nechal som za sebou zmätených svadobčanov a utekal som preč.

Prišiel som na Grimmualdovo námestie. Hermiona tu bývala. Ak si dobre pamätám. Búchal som ostošesť na dvere.

Otvorila mi Ginny a hneď ako ma uvidela, vyvalila na mňa oči.

„Kde je Hermiona.?"

„Ty vieš, kto je."

Zagúľal som očami. Aj keď som sa s Weasleyovcami pomeril, stále mi to príde tak, že si občas sedia na vedení.

„Áno, viem kto je Hermiona. Kde je?"

„Ale, ona odišla."

„Kam?"

„Na letisko, letí za rodičmi do Austrálie."

Nečakal som na ďalšie kecy a okamžite som sa premiestnil. Bolo mi jedno, že ma nejaký mukel uvidí. Musím ju nájsť.

Našťastie moje premiestnenie nikto nevidel. Toľko muklov po kope. V jednom kuse do seba narážali a všetci mali naponáhlo. Cez tie davy som nevedel kam mám ísť. Zodvihol som hlavu a videl som akúsi čudnú svietiacu tabuľu. Bolo na nej napísaný čas odletu lietadla do Austrálie. Veľa času som nemal. Rozbehol som sa smerom, kam ma tabuľa navigovala. Bolo tam strašne veľa ľudí, ak tu Hermionu nájdem budem fakt dobrý.

Zo zúfalstva som už išiel siahnuť po prútiku, keď som ju uvidel. Spoznal som ju podľa dlhých, hustých a hnedých vlasov. Akurát podávala cestovné doklady, nejakej pani.

Zastavil som sa za ňou.

„Snáď si nemyslíš, že ťa nechám len tak odísť." povedal som