HP Alternative Dramione

KAPITOLA 7

Hermiona

Práve sme sa vrátili z Godrickovej úžľabiny. Išli sme okolo domu, kde zabili Harryho rodičov. Aj po toľkých rokoch tam bolo cítiť temnú mágiu. Avšak, nemali sme tam ísť, bola to pasca. Napadla nás Nagini. Len tak-tak sa nám podarilo ujsť.

***********

Našou novou skrýšou boli Deanske Lesy. Raz som tu bola s rodičmi, keď som bola malá. Pri spomienke na nich ma zabolelo srdce. Harry vyšiel zo stanu a sadol si ku mne. Aj keď bola zima a mráz pokrýval zem, bolo mi to jedno. Sedela som schúlená v deke na zemi a spomínala som. Opýtala som sa Harryho, či sa cíti lepšie.

„Tentoraz si sa prekonala Hermiona." Povedal mi a obzrel sa po lese.

„Raz som tu bola s našimi, pred rokmi. Takto si to pamätám stromy, rieku. Všetko. Ako keby sa nič nezmenilo. Ale nie, všetko sa zmenilo. Keby sem prišli naši, nič by tu už nespoznali. Ani stromy. Ani rieku." Po dlhej pauze, popri ktorej mi neuveriteľne zvieralo hrdlo som zo seba vysypala: „Ani mňa."

Vymazať spomienky mojim rodičom bola najťažšia vec v mojom živote, ktorú som kedy urobila. Musela som im zabezpečiť bezpečie za akúkoľvek cenu. Nedopustím, aby kvôli mne zomreli. Nikdy.

Draco

Po hrôze, ktorú som videl na vlastné oči, som nemohol poriadne niekoľko dní zaspať. Stále som mal pred očami úbohých, bezmocných ľudí, prosiacich o pomoc.

Bol som zatvorený v svojej izbe a premýšľal som. Dvere sa otvorili a do izby vstúpila matka.

„Draco?" ustarostene podišla ku mne a položila mi ruku na plece.

„Si v poriadku?" Prikývol som, aj keď som to tak vôbec necítil.

Dlho sme len tak ticho pozerali do ničoty.

Matka ma objala. Držala ma v náručí a hladkala mi hlavu. Na chvíľu som sa cítil ako malý chlapec. Malý bezmocný chlapec. Ale ja som veľký a rovnako bezmocný. Čo môžem urobiť? Nechcem takto žiť. Oči mi blúdili po izbe a zastavili sa pri veľkej polici s knihami. Mali rôzne názvy: Ako sa stať najlepším stíhačom. Dejiny čarodejníckeho sveta. Čistokrvné rodiny. Elixíry na šťastie. Pri dočítaní slova šťastie ma zabolelo pri srdci.

Čo je to šťastie? Zažil som ho niekedy? Odkedy sa vrátil ON veľa šťastia som nepociťoval. Iba strach. Dva roky strachu. Jediný svetlý bod bola Hermiona Grangerová. Pri nej som cítil, čo je to šťastie. A to šťastie som stratil. Pretože som zbabelec. Hlupák.

Z môjho vnútorného karhania ma vytrhla matka.

„Neboj sa, bude dobre, príde čas, keď budeme všetci znova šťastní, len to musíme pretrpieť. Sme Malfoyovci, pretrpíme to." Keď som počul tie slová bolo mi jasné, že im ani sama neverí. Vošla do mňa zlosť. Nervózne som sa postavil a neudržal som sa.

„Hm, že znova šťastní. To určite. Nikdy už nebudeme. Nie kým je tu ON."

„Draco, všetko bude dobre uvidíš." Snažila sa ma povzbudiť a vložiť tak do mňa iskierku nádeje, že máme šancu na iný život.

„Ja už šťastný nebudem, mal som šťastie ale stratil som ho." Pri vyslovení týchto slov som mal na mysli Hermionu. Znova ma zabolelo pri srdci a takmer mi do oči vhŕkli slzy. Neuveriteľne mi chýbala. Ona bola moja jediná šanca na záchranu a ja som ju premárnil a zničil.

Matka ma poznala lepšie ako kohokoľvek na svete. Pozrela sa na mňa a čakala vysvetlenie.

Pozrel som sa do jej očí. Mohol som jej to povedať? Prijala by to? Viem, otec by ma zabil, kebyže zistí, že som sa zaplietol s nečistokrvnou a čo viac, že ju milujem. Ale matka by to možno pochopila. Vždy stála za mnou, nech už šlo o čokoľvek.

„Draco? Nechceš mi niečo povedať?"

„Nie. Nechcem o tom hovoriť. Aj tak je to už jedno."

Matka vedela, že môže nado mnou stáť aj hodiny a plakať a nič jej nepoviem. Povedala len toľko: „Nikdy nie je neskoro na to, byť šťastný, musíš mať nádej."

Nemal som absolútne žiadnu chuť žiť, jesť, spať. Chodil som ako mŕtvola bez života. Všetko strácalo zmysel. O Hermione som nevedel nič. Na prsteni sa mihali farby strachu a bolesti. V živote, aký teraz žijeme sa tomu ani nečudujem. V podstate ja sa oproti nej sťažovať nemôžem. Zbabelo sedím na Manore a prizerám sa na to všetko. Ona je tam vonku a bojuje. Túlal som sa po Manore, keď som zazrel Snapea. On ma nevidel. Videl som ako vchádza do našej knižnice. To ma skutočne zaujalo. Čo chce Snape v našej knižnici? Potichu som sa zakrádal chodbou ku knižnici a nazrel som do nej cez pootvorené dvere. Stál pri polici, kde boli knihy o čiernej mágií. Jednu z nich zobral, otvoril ju a niečo čítal. Po chvíli ju položil a vybral z vrecka malú knihu. Nečudoval som sa. V tých veľkých háboch, ktoré nosieval by mohol pokojne pašovať aj ľudí. Vytiahol brko, niečo do tej knihy načmáral a položil ju medzi ostatné knihy. Bolo to čudné. Poznal som každý kúsok našej knižnice a táto kniha určite nebola naša. Hneď, ako ju tam položil sa obzrel a premiestnil preč. Zvedavosť mi nedala, tak som vošiel a zobral tú knihu. Nebola to kniha, ale denník. Otvoril som ju a na prvej strane bolo:

Čierna mágia

Jasné, veď je to Snape. Vždy bol do nej zažratý a minulý rok sa mu splnil sen a mohol ju aj učiť. Bola to škoda, na elixíroch mi chýbal. Niekto si za mnou odkašľal. Prudko som sa otočil a za mnou stál Fenyr Greyback.

„Čo tu robíš?"

„Nič, čo by malo zaujímať teba."

Za chrbtom som držal Snapeov denník. Odporne sa na mňa zaškeril a začal ma ovoniavať ako večeru. Prešmykol som sa okolo neho a rýchlym krokom som šiel do svojej izby. Keď som už bol dnu, vydýchol som si a zvalil sa na posteľ. Snapeov denník. Zaujímavé. Nemal som nič na práci, tak som ho začal čítať. Nebolo tam nič zaujímavé. Samá čierna mágia. Avšak niektoré strany ma zaujali. Netušil som o veľa zaklínadlách, ktoré tam opisoval. Aj keď som veľa študoval o čiernej mágií, niektoré veci som videl prvýkrát.