HP Alternative Dramione

KAPITOLA 23

Hermiona

Manor sa odkedy som tu bola naposledy, vôbec nezmenil. Stále pôsobil temne a strašidelne. Dobby ma premiestnil do pivničných priestorov, kde kedysi držali v zajatí Lunu.

„Ďakujem Dobby, môžeš ísť a nezabúdaj nehovor o tom nikomu."

Prikývol že mi rozumie a odišiel. Nadýchla som sa. Tak som tu. Vytiahla som papier so zaklínadlom a svoj prsteň. Okamžite som pocítila ako kúzlo účinkuje. Nasadila som si prsteň, ktorý ma mal malými vibráciami nasmerovať k Dracovmu. Kráčala som úzkou chodbou po schodoch, smerom hore. Musela som byť maximálne opatrná. Prečo som si len nezobrala Harryho neviditeľný plášť? Vôbec som nerozmýšľala. Kráčala som temnou chodbou. Na chodbách viseli obrazy s predkami Malfoyovcov. Predpokladám že to boli predkovia, vďaka žiarivým blond vlasom. Všetci mali v pohľade nenávisť a zlobu. Kedysi som podobnú videla aj u Draca, ale to sa zmenilo. Potichu som sa zakrádala ďalej.

Netrvalo dlho a začula som hlasy. Blížili sa ku mne. Nemala som na výber a tak som vošla do prvých dverí, ktoré boli pri mne. Prikrčila som sa za nimi a prečkala som kým odídu. Našťastie si ma vôbec nikto nevšimol. Keď som zistila v akej miestnosti som, nabehli mi zimomriavky. Bol to ten salónik, kde mi ubližovala Bellatrix. V hlave sa mi vynorili nepríjemne myšlienky. V tej chvíli som začala svoj nápad prísť sem ľutovať. Úplne som prestala vnímať vibrácie prsteňa a ovládol ma strach. Kľakla som si na zem a strašili ma prízraky minulosti. Cítila som sa tak samá, tak bezbranná. Už to vyzeralo že sa nepozbieram, keď som zacítila šteklenie na prste.

„Hermiona, pokoj. Vieš prečo si tu." Ukľudňovala som sa v mysli.

Pomaly som sa postavila a nazrela som von z dverí. Vzduch bol čistý. Prsteň ma viedol cez temné chodby Manoru, smerom k podkroviu. Po ceste som našťastie nikoho nestretla. Vošla som do malej izby. Bola som si istá, že tam nikto nie je tak som použila Lumos, aby som vyčarovala svetlo. V izbe toho veľa nebolo. Malá sedačka, kozub a niekoľko sôch. Zaujímavé, aké sú sochy v čarodejníckom svete obľúbené. Na stenách viseli hrubé závesy. Najprv som predpokladala že ich úlohou je zabrániť dennému svetlu vniknúť do miestnosti. Ukázalo sa však, že nie. Podišla som k veľkému rubínovo červenému závesu a odtiahla ho. Za ním boli malé dvere. Stlačila som kľučku ale neotvorili sa. Vyskúšala som Alohomoru, ktorá ma moje počudovanie zabrala. Pomaly som otvorila dvere. Za nimi bola úzka chodba plná pavučín. Po niekoľkých centimetroch tam boli schody, ktoré videli smerom nahor. Na prvý dojem to pôsobilo tak, že tam nikto určite celé roky nebol. Ale podľa prsteňa som tam ísť musela. Pomocou prútika som odhrnula pavučinu a vybrala som sa hore po schodoch. Nebola som ani na štvrtom keď sa malé dvierka s vŕzganím zatvorili. Prisahám že som sa vtedy bála milión krát viac, než kedykoľvek predtým. Teraz mi pripadali všetky moje doterajšie zážitky, ako vlkodlaci, vojna, tajomná komnata a temný les ako príjemná spomienka minulosti. Začala som ľutovať to že som tu išla sama. Viem že Harry a Ron by sa mi to pokúšali vyhovoriť, ale dala by som čokoľvek za to, aby teraz boli pri mne. Pomaly som stúpala až som prišla na koniec schodiska. Vošla som do podlhovastej podkrovnej miestnosti. Všade bola kopa prachu, starých harabúrd a veľa pavučín. S úžasom som pozerala okolo seba. Pripomínalo mi to Rokfortskú núdzovú miestnosť. Nikdy by som nepovedala, že Malfoyovci majú v podkroví takúto zbierku. Videla som starý nábytok, veľké skrine, veľa kníh, sochy a niekoľko zrkadiel. Tie však boli tak špinavé, že nebolo na nich nič vidieť. Podkrovie bolo neuveriteľné veľké. Určite bolo začarované. Prešla som niekoľko metrov. Všade to vyzeralo rovnako. Niekde v diaľke som videla slabé modré svetlo. Prsteň ma viedol tým istým smerom. Prišla som ku veľkému stolu, na ktorom bolo niekoľko kníh, staré prútiky a na modro svietiaca malá truhlička. Vedela som, že Dracov prsteň je v nej. Toľko kníh o čiernej mágií som ešte nikdy nevidela. V jednej z nich bolo určite zaklínadlo, ktorým Lucius Draca zaklial. Pomaly som pootvorila truhličku. Videla som v nej Dracov prsteň, okolo neho sa vznášala modrá žiara. Určite bolo poistené nejakým kúzlom, aby ho nikto nezobral. Vôbec som netušila aké zaklínadlo to môže byť. Ale nemohla som cúvnuť. Nie teraz, keď som už bola tak ďaleko.