Hermiona
Ani neviem ako a kedy sme sa odtiaľ dostali. Bola som polomŕtva od bolesti, ktorú mi spôsobila Bellatrix. Cítila som, ako padám, keď ma niečie ruky poriadne uchopili. Nevnímala som, čo sa okolo mňa deje, počula som len zvuk skla a výkriky. Zavrela som oči.
„Prosím, nech to už prestane."
Kým som otvorila oči, neviem ako, ale boli sme preč. Zmysel, ktorý sa mi vrátil ako prvý, bol zrak. Pozerala som sa na svoje ruky, zaborené hlboko do piesku. Zdvihla som zrak od rúk a rozhliadla sa okolo seba. Vedľa mňa bol Ron a držal ma. Harry bol niekoľko metrov od nás s Dobbym. Po niekoľkých sekundách sa mi vrátil sluch.
„Hermiona, si v poriadku?"
Snažila som sa postaviť, nakoľko som bola celá špinavá od piesku.
„Áno, som." Hneď, ako som to dopovedala, dostala som závrat. Keby ma Ron nedržal, skončila by som znova na zemi.
„Neboj sa už je dobre." Hovoril mi Harry. Oči sa mi zatvárali a cítila som neskutočnú únavu. Prestala som vnímať okolie a moje vedomie spadlo do tmy.
Pomaly som otvárala oči. No nosa mi bila príjemná morská vôňa. Ležala som v posteli v malej izbičke. Videla som malý stolík, almaru a veľké zrkadlo. Cítila som sa slabá. Veľmi slabá. V tom do izby niekto vošiel.
„Čauko Hermiona."
Bola to Luna.
„Ahoj Luna, kde to som?"
„Sme u Billa a Fleur v lastúrovom domčeku."
Slabo som sa na ňu usmiala a začala som si spomínať na to, čo sa stalo. Do očí mi vhŕkli slzy. Draco. Bol tam. Nevedela som, či som sklamaná, nazlostená. Občas sa stane, že som v šoku z niečoho, tak ako teraz, že ani neviem, aký pocit u mňa prevažuje. Do izby vošiel Harry.
„Hermiona si v poriadku?"
„Áno Harry."
Harry si sadol na moju posteľ z druhej strany ako sedela Luna a chytil ma za ruku.
„Čo sa stalo Harry? Potom. Viem, pamätám si, že Bellatrix." Skôr, než som stihla dopovedať, hlas sa mi začal triasť. Harry mi pevnejšie zovrel ruku.
„Hermiona, už je dobre. Nemysli na to."
„Čo sa stalo s Dracom?"
Harry na mňa prekvapene vyvalil oči.
„Dracom? Myslíš s Dracom Malfoyom?" pýtal sa to, ako keby si myslel, že som sa len pomýlila.
„Áno, s ním."
„Neviem. Podarilo sa mi zobrať mu naše prútiky. Aj keď to vyzeralo, že mi ich dobrovoľne dal. Potom sme sa odmiestnili." Podotkol.
„Aha," na nič viac som sa nezmohla.
Nastalo trápne ticho, keď ani jeden z nás nevedel, čo povedať.
„A vy ste v poriadku?"
„Áno."
„Luna a ty tu čo robíš?"
„Luna bola väznená na Malfoy Manor dlhší čas, spolu s pánom Ollivanderom a škriatkom Griphookom. Spolu sa nám podarilo utiecť."
„Nerozumiem ako.."
„Pomohol nám Dobby."
„Dobby? A kde je?"
„Momentálne pomáha Fleur s obedom. Veľmi rád varí, tak jej navrhol, že jej pomôže."
V tom do izby vošiel Ron.
„Hermionaaaaa" začal revať. Skočil na mňa a začal ma silno objímať.
„Hej, Ron pusti ju, chceš ju rozpučiť.". Pokarhal ho Bill, ktorý držal za ruku Fleur.
„Hermiona, ako sa cítiš, si v poriadku? Počuli sme ťa kričať. Bolo to príšerne. Prisahám, že ak sa mi tá beštia dostane do rúk, zabijem ju."
„Ron, som v poriadku, už mi je dobre." Nútene som sa usmiala.
„Potrebujem si ešte oddýchnuť."
„Samozrejme, všetci von." Luna všetkých vyhodila, venovala mi úsmev a zatvorila dvere. Ostala som sama so svojimi myšlienkami. Ako som len mohla dopustiť, aby nás chytili. Malá chvíľka neopatrnosti sa mohla skončiť našou smrťou. Počas toho, ako som sa karhala, som si v mysli premietala scénu, ktorá sa odohrala na Malfoy Manor. Horšie než Bellatrixino mučenie, bol fakt, že tam bol Draco a ani nepohol prstom. V momente som sa začala chvieť a slzy mi tiekli ako o život. Ako to len mohol dopustiť? Ani nepohnúť prstom. Pamätám si, že odišiel z miestnosti, ako keby sa nič nedialo. Odišiel a nechal ma tam napospas jeho šialenej rodine. Bola to rana pod pás. Dokážem pochopiť, čo urobil na konci 6. ročníka, hoci by ma ostatní za to pochopenie zakopali pod zem. Ale to, čo urobil teraz, respektíve, že neurobil nič. Nadvihla som ruku. Jeho pocity boli jasné. Bolesť, strach, zúfalstvo. Zložila som si prsteň a odhodila ho preč. Letel smerom k stene, od ktorej sa odrazil a spadol pod stolík.
Myslela som si, že sa mi uľaví, keď to urobím, ale bolo to ešte horšie. Bolesť, ktorú som cítila bola neopísateľná. Cítila som aj hnev. Na všetko. Na celý svet. Prečo sa toto musí diať?
Draco
Sedel som a uprene som sledoval škriatka Jollyho ako mi zaväzuje ruku. Neskutočne to bolelo. Neviem, koľko krvi som stratil, ale vzhľadom k mojím závratom jej muselo byť dosť. Hneď po tom, ako sa Hermione a ostatným podarilo utiecť, prišiel on. Keď zistil, čo sa stalo rozpútal peklo. Svoju šou začal zdĺhavým výkrikom, ktorý sprevádzalo rozbitie všetkých okien. Popri tom sa zdvihol všetok nábytok v salóne a začal lietať po celej miestnosti a narážať do stien. Ako keby sa tam preháňalo tornádo. Snažil som sa kryť sa. Z časti to aj vyšlo, nemám žiadne vážne poranenia, ale aj tak som dosť schytal. A úprimne? Zaslúžim si to. Z veľkej almary sa odštiepil nebezpečne ostrý kôl, ktorý mi rozrezal celú ruku. Zmiešané úlomky skla a triesok mi spôsobili malé rany po celej tvári a po celom tele. Myslel som si, že je s nami koniec, keď nakoniec prestal.
„Hlupáci. Vy Malfoyovci ste obyčajné zbabelé neschopné nuly! Máte Pottera priamo v rukách a dovolíte mu, aby utiekol? Zabudli ste, že ho musím zničiť?" reval ako zmyslov zbavený. Bolo to prvýkrát, čo som sa vo svojom vnútri tešil. Tak mu treba. Samozrejme navonok som nahodil neutrálny výraz.
Bellatrix a otec predstúpili pred neho a začali sa ospravedlňovať. Skôr, než som sa spamätal, som pocítil matkin dotyk, ako mi pomáhala vstať zo zeme a odtiahla ma preč zo salónika. No vlastne, už to nevyzeralo ako salónik. Bola to len kopa rozbitého haraburdia. Matka nemala žiadne vážne zranenia. Drobné rezné rany zdobili jej tvár, ale všetku svoju pozornosť upriamovala na mňa. Chytila moju krvácajúcu ruku a privolala škriatka.
„Postaraj sa o Draca." Prikázala Jollymu.
Jolly ma požiadal, aby som na neho počkal v mojej izbe, zoberie si veci potrebné na ošetrenie a príde.
Bolo mi jedno, či ma ošetrí alebo nie. Ruka ma nehorázne bolela a štípala ma tvár. Nedalo sa to porovnať s bolesťou, ktorú som cítil za to, ako som sa zachoval. Nikdy, nikdy som sa necítil taký bezmocný. Možno som sa mal postaviť proti Bellatrix. Mal som prekonať svoju zbabelosť.
Prechádzal som sa stále dookola. Myšlienky ma mučili. Jediná iskrička nádeje bol prsteň. Ukazoval, že Hermiona je v poriadku. Respektíve to, že žije. Podľa jeho farby usudzujem, že spí. Čo bude, keď sa preberie? Odpustí mi niekedy?
Zastavil som sa až pred zrkadlom. Pozeral som sa na seba s neskutočným opovrhnutím. Zbabelec. Áno, to som. Všetko je to moja chyba. Videl som, ako sa v zrkadle zjavujú tváre. Najprv to bol Potter, Weasley a zopár ich chrabromilských priateľov. Všetci sa na mňa pozerali s opovrhovaním a kričali zbabelec. Neskôr sa k nim pridávali tváre. Známe tváre. Iní spolužiaci a študenti z Rokfortu. Aj učitelia. A potom som videl ju. Pozrela sa na mňa s opovrhnutím a zakričala „Zbabelec. Nenávidím ťa."
Už som to nevydržal a z celej sily som udrel do zrkadla. V momente sa rozbilo na milión kúskov. Niekoľko úlomkov sa mi zabodlo do prstov. Zatriasol som rukou, z ktorej sa znova začala liať krv. Všetko som začal vidieť matne. Klesol som na zem, ignorujúc úlomky. Sadol som si na ne oprel sa o stenu, rukami si zachytil tvár a trápil som sa ďalej.
Myšlienky ma ubili natoľko, že si len matne spomínam na svetlo, ktoré sa zjavilo v tme. Boli to rodičia. Viem, že ma odtiahli do postele, kde mi Jolly znova ošetril ruku. Niekde uprostred toho som upadol do hlbokého spánku. Keď som sa zobudil matka sedela v kresle pri mojej posteli a hľadela na mňa. Chvíľu som si myslel, že to bol len zlý sen, ale pri pohľade na ňu mi došlo, že tento zlý sen je krutá realita.