Počula som svoj vlastný zhrozený výkrik a jeho príliš známy hlas mrmlajúci nadávky. Otočil sa a moje srdce zaútočilo na môj hrudný kôš atómovými bombami.
„Si ty normálna?"šúchal si hlavu a mračil sa na mňa. Dívala som sa na ňho ako na zjavenie a nebola schopná slova. „Povedz, že nebola použitá,"ukázal na záchodovú kefu.
„Čo...čo tu.."chcela som poskladať jednoduchú otázku, ale jeho pohľad zamrzol na mne a rýchlo odvrátil zrak.
„Niežeby mi to vadilo, ale..."
Pozrela som sa smerom dole a zistila, že môj uterák leží v celej svojej kráse na zemi a moje telo je úplne odhalené. Skríkla som a skrčila som sa, aby ma nevidel. Neskorá reakcia, videl úplne všetko. „Mne to nevadí,"začal so smiechom a odvráteným pohľadom. „Ak sa cítiš pohodlne, pre mňa za mňa, choď si nahá po celom dome. Je to tvoj domov."
„Sklapni! Čo si videl?"vystrašene som na ňho vypúlila oči a rýchlo sa zohla po uterák.
„Ver mi,"otočil sa smerom ku mne a prezrel si ma od hora dole s úškrnom až sa zastavil v mojich očiach a tvár skrútil do zvláštnej grimasy. „Nič, čo by som chcel."
Utiekla som do kúpeľne, rýchlo sa obliekla do pyžama a celá zapýrená sa vrátila do izby. Stále tam bol, len sedel na mojej posteli a zrak upieral na moje fotky vyložené na poličke nad posteľou.
„Zabudnime na to, dobre?"
„Z toho sa budem ešte dlho spamätávať,"povedal celkom vážne.
„Prosím, len nepovedz, že si..."
„Tak prepáč, ale ty si mi tu chcela urobiť striptíz alebo ja neviem o čo ti išlo, ale už nikdy viac to nerob,"hlas mal príliš chladný a pohľad príliš vážny. Smaragdovo zelená. Oči mu svietili v tlmenom svetle a vnútorný hlas mi šepkal, že krajšiu zelenú žiaru som ešte nikdy v živote nevidela. Mal také silné oči, že by nimi dokázal aj ľady roztápať, diery do stien prevŕtať, mdlé duše prebúdzať a slabé srdcia lámať.
Začervenala som sa a táto situácia mi pripadala nesmierne trápna. Ešte trápnejšia bola, keď som zistila, že sa mu moje telo vôbec nepáči, že som pre ňho nepríťažlivá a že by sa na mňa práve teraz radšej ani nepozrel, preto upieral zrak niekde na policu a mňa nechal zabŕdať pohľad do jeho profilu. Napokon som si sadla na zem, skrčila som nohy a pritísla si kolená k hrudi. Ponižujúce zistenie.
„Kto je s tebou na tej prvej fotke?"ukázal na fotku, na moju prvú fotku s Jamesom. Boli sme v škôlke, oblečený do kostýmov a pripravený na karneval. Usmiala by som sa, ale práve ma zaplavuje pocit poníženia a trápnosti.
„James,"jednoducho som odpovedala.
„Myslel som si,"zamrmlal si sám pre seba. „Takže ten chlapec s tebou strávil celý život?" Zmohla som sa len na prikývnutie. Chvíľu bol ticho, akoby premýšľal a napokon sa ku mne otočil. Prepaľoval ma pohľadom a ja som sa snažila ujsť.
„Vždy používaš záchodovú kefu na obranu?"
„Iba, ak mi niekto nečakane vlezie oknom do izby."
„Šľachetné. Nikdy by ma nenapadlo použiť kefu,"trochu sa usmial kútikom pier a mne neuniklo, že zas mal na sebe tmavé oblečenie.
„Teraz mi vysvetli, čo tu robíš?"
„Nudil som sa,"mykol plecom.
„A to nemôžeš chodiť dvermi ako normálny ľudia?"
„Aj som nad tým premýšľal, ale nie, pri lození sa rozcvičím a navyše mám bonus záchodovú kefu. To som nemohol odmietnuť,"na tvári sa mu tvoril čoraz väčší úsmev a usmievala by som sa tiež, ale ešte stále som sa cítila trápne a ponížene. Objala som si kolená, aby som sa celá zakryla a bolo mi jedno, že na mňa zíza.
„Tento pohľad poznám. Prečo si na mňa teraz nahnevaná? Preto, že som ti vtrhol oknom do izby alebo preto, že som ťa videl nahú?"
Si úplne vedľa, chcela som mu povedať.
„Nie,"zavrtela som hlavou.
„Tak potom, prečo?"roztvoril oči, akoby si otvoril dušu hoci som do nej nevidela ani malé zrnko. Mávla som rukou a čakala, že to nechá tak. Mýlila som sa, postavil sa a podišiel ku mne. Sadol si oproti mne a zahľadel sa mi priamo do očí. „Povedz, prečo ma chce tvoj pohľad zabiť, teda okrem toho, že si sa ma pokúsila zabiť záchodovou kefou, a ja sa ti budem snažiť podať, čo najlepšie vysvetlenie."
„Nechaj ma hnevať sa na teba aspoň chvíľku,"zakryla som si tvár, aby k nej nemal prístup. Jeho blízky pohľad a jeho samotná prítomnosť ma zbavovala zmyslov. Čím bližšie bol, tým viac som prestala myslieť.
„Nenechám. Nechcem, aby si sa na mňa hnevala, ak to nemá zdravý dôvod." Spoza prstov som na ňho nakukla a snažila sa striasť myšlienky zdôveriť sa mu o svojom trápnom pocite. „Tak už to vyklop."
„Nie, je to trápne." Naozaj to bolo trápne, ale aj napriek tomu som sa pri ňom cítila príjemne a bezpečne. Akoby len jeho samotná prítomnosť dokázala vymazať všetky myšlienky, ktoré sa točili v tom istom strašnom kole. Bol ako také ružové okuliare, ktoré keď si nasadíte, všetko vidíte také, aké nie je, ale vás to teší, lebo viete, že ak si ich dáte dole, všetko dostane tú ostrú reálnu farbu, ktorá vám lezie na nervy a postupne vás ničí, aj keď to sami neviete.
„Tak ja pôjdem,"zaprel dlane do zeme, aby sa nadvihol a skôr než som si stihla premyslieť, vykríkla som, aby nešiel. Zúfalo som potrebovala ružové okuliare a ten trápny pocit, ktorý bol tak nadľudsky krásny.
Vrátil sa do svojej polohy a spýtavo na mňa hľadel.
„Videl si ma nahú..."šepla som skepticky. Vlastne nešlo o to, že ma videl nahú, ale o to, že sa mu nepáčim. Zvláštne mi na tom záležalo a zvláštne ma to bolelo a ponižovalo. Zdvihla som k nemu pohľad a videla, ako mi skenuje holé ramená a pohľadom zavadil o ramienko, ktoré mi medzičasom skĺzlo z ramena. Nahnevala som sa a vyskočila na nohy. „Nebudeš sa na mňa pozerať! Nepáčim sa ti a tak to má byť!"klamala som samej sebe. Zúfalo som sa mu chcela páčiť.
„Čože?"vyšlo z neho a tváril sa, akoby som na ňho práve vyliala vriacu vodu. Schmatla som prvú mikinu v skrini a navliekla si ju na seba, aby zakryla všetko, čo by nechcel vidieť. Sadla som si na posteľ a ani na ňho nepozrela. „Takže,"začal, akoby mu v hlave zasvietila žiarovka, „preto si na mňa nahnevaná? Myslíš si, že sa mi nepáčiš?"
Nepozrela som sa na ňho, zrak som upierala všade len nie na ňho. „Odpovedz,"jemne ma schmatol za ramená a potriasol mnou. Zalapala som po dychu a keď som ho lapila, zamračila som sa na ňho.
„Odpovedz si!"namrzene som sa mu otočila chrbtom. Nahlas sa začal smiať a prehýňať v chrbtici. Nechápala som, čo mu prišlo také smiešne. „Nič vtipné som nepovedala,"povedala som si skôr sama pre seba.
„Vážne,"začal, keď ho znova pochytil záchvat smiechu. „Dobre, dobre, vážne si to myslíš?"
„Sám si to povedal!"
„Mám krátkodobú pamäť. Môžeš mi povedať, čo presne som povedal?"
„Ver mi, nič čo by som chcel,"napodobnila som jeho grimasu a tón, aký použil. Možno to znelo prehnane slizko a detsky, ale nemohla som si to odpustiť.
„Takto som to vôbec nepovedal a asi si ma zle pochopila."
Prižmúrila som na ňho oči a on si sadol blízko vedľa mňa. Prehrabol si vlasy a neuveriteľne sa na mňa usmial. „Si nádherná, ale nechcel som vidieť niečo, čo nechceš, aby som videl. Myslím, že ti to nebolo príjemné, mám pravdu?"
„Čiže ja sa ti..."
„Každému."
„Tebe konkrétne?"
„Áno, určite aj mne."
Hlavu som si zakryla do dlaní a tisíc ráz sa nazvala hlupaňou. Cash sa zachoval úctivo, odvrátil zrak zo slušnosti a povedal to, lebo vedel, že sa nebudem cítiť príjemne v takej situácií a ja som si všetko vysvetlila zle. Ukázal mi ďalšiu svoju časť. Rešpektuje ženy inak ako ostatný. Uvedomila som si, že teraz sa cítim naozaj trápne. „Som sprostá,"fňukla som do dlaní. „Prepáč, ale dnes sa mi akosi vymyká hlava spod kontroly."
„Ja som použil zlé slová, neospravedlňuj sa." Na kolene som pocítila jeho dlhé prsty. Len jemný dotyk a keď som otvorila oči, bol predomnou so silným lesknúcim a žiariacim pohľadom. Stratila som dych a zabudla som dýchať, počula som vlastný tlkot a bála som sa pohnúť. Kútiky sa mu nadvihli a na tvári sa mu objavil lišiacky úškrn, akoby vedel, že nedýcham kvôli nemu, že mi srdce bije ako o závod kvôli nemu, že mám celé telo napäté a sústredené na to, aby som sa nepohla ani o milimeter a že ani nežmurkám, len aby som sa dokázala preboriť do jeho pohľadu. Samozrejme, že to vedel.
„Vieš, čo vidím v tvojich očiach?"opýtal sa a sadol si na zem do tureckého sedu rovno predomnou. „Vidím, že sa pre niečo trápiš alebo že ti niečo chýba, akoby z teba ubudla nejaká dôležitá časť." Ani len netuší, akú má pravdu. Usmiala som sa. Nie preto, že by to bolo smiešne, ale preto, že ma za krátky čas dokáže prečítať. „Nebudem vyzvedať. Ak potrebuješ, vyrozprávaj sa. Ja ťa vypočujem."
Nespoznávala som ho takéhoto. Myslela som si, že má najradšej ticho a cigaretový dym pri tom. Zjavne ho ešte veľmi dobre nepoznám.
Chvíľku som bola ticho. Zvažovala som, či sa mu zdôveriť a zároveň som držala krok s jeho pohľadom. Bolo to ťažké a mnohokrát som slabla a skoro odvrátila zrak, ale vydržala som. Mal silný pohľad a výnimočne dnes ho neskrýval za vlasmi. Po chvíľke som sa posadila na zem a spustila, čo sa stalo, keď som dnes prišla domov. Premáhala som emócie a zdráhala som sa plakať. Cash ma sústredene počúval, dokonca aj očami visel na mojich perách. Keď som dohovorila, sklopila som zrak a čakala na jeho reakciu. Namiesto toho, aby niečo povedal, nahol sa ku mne a objal ma. Jeho vôňa ma skoro zabila. Tancovala mi v nose a opantala všetky zmysly. Cítila som, že odpadnem. Cítila som, ako sa mi krúti v hlave a ako veľmi chcem, aby ma neprestával objímať. Uvedomila som si, že presne toto som potrebovala a že potrebujem dostať všetky emócie na povrch. Potrebovala som dostať všetko von kým ma to samo nepohltí, kým ma to nezabije, kým ma to nehodí do kúta ako detskú hračku. Počula som niečo nevyčajné. Vzlyky a zúfalý plač. Moje vzlyky a môj zúfalý plač. Všetko som zo seba dostala von. Vzlykala som mu do hrude a plakala a plakala a plakala. Dlho som to zadržiavala. Dlho som chcela plakať, no nemala som slzy a ani dôvod. Teraz mám celé more sĺz a jeden jediný dôvod, ktorý ma bičuje strachom. Vraj, všetko bude v poriadku, mama bude v poriadku. Chcela som tomu veriť, ale niečo v mojom vnútri vedelo a bolo si stopercentne isté, že je to klamstvo.
Cash ma pevne držal, hladil ma a sálalo z neho teplo, ktoré mi zohrievalo nielen telo, ale aj dušu.
Keď som sa upokojila, odtiahla som sa a pozrela mu do tváre. Videla som tvár neľudsky krásnu a nečítateľnú. Snažila som sa z jeho tváre vyčítať aspoň trošku, ale nedal sa. Mal v sebe zabudovaný blok, ktorý mi bránil čítať v ňom tak ako on vo mne.
„Prezraď mi svoje meno. Chcem tak máličko,"naznačila som miniatúrnu vzdialenosť medzi palcom a ukazovákom.
„Annalívia,"povzdýchol si.
„To je moje otrasné meno."
„Nie je otrasné. Je nezvyčajné,"snažil sa zahovárať, ale mňa neoklame.
„Prečo mi nechceš prezradiť svoje meno? Je smiešne alebo čo? Ja sa nebudem smiať."
„Nie. Moje meno je len tak trošku nebezpečné."
Prižmúrila som oči a bola som zmätená a napoly pomätená.
„Nebezpečné je hádzať sa o stenu. Nechcem vedieť nič viac. Len tvoje meno. Len meno, aby som ťa mohla oslovovať normálnym menom."
Zdalo sa, že premýšla. Zdalo sa, že jeho meno je pre ňho veľmi dôležité. Zdalo sa, že je nebezpečné, aby ho niekto vedel.
„Aaron,"potichu zakašľal.
„Čo?"tvárila som sa, že som nepočula.
„Aaron, volám sa Aaron,"povedal zreteľnejšie a v mojej hlave sa začala vojna jeho mena. Aaron. Opakovala som si jeho meno stále dokola. Bolo nádherné ako on a veľmi jeho osobe pristálo.
„Aaron,"oslovila som ho so širokým úsmevom. Tiež sa usmial a jeho líca nabrali iný odtieň. Červenal sa a mne bolo ľúto, že ho nemôžem zreteľne vidieť. Izba bola pohltená do šera a jediné svetlo v tejto izbe tvorila lampička na stolíku a Aaronove zelené žiariace oči.
„Nie si unavená?"opýtal sa a skontroloval hodinky na ruke.
„Iba trošku." Postavil sa a ja tiež.
„Mal by som už ísť." Nie. Nie. Nie.
„Ostaň,"môj hlas bol zúfalý a žobronila som o jeho prítomnosť tak veľmi, že by som sa pred ním znovu rozplakala.
„Ešte chvíľku by som mohol."
„Nie chvíľku. Chcem, aby si tu ostal celú noc."
Hľadel na mňa a skúmal ma, či to myslím vážne. A ja som to myslela smrteľne vážne.
„Ja neviem, či to je dobrý nápad."
„Prosím," prosíkala som, žmurkala na ňho a dúfala, že ostane.
„Dobre,"porazenecky sa usmial. „Ale nachvíľku si odskočím."
Odskočil si nachvíľku tentoraz dvermi a ja som sa hodila na posteľ.
Doširoka som sa usmievala, ale len chvíľku. Potom som si znovu všetko uvedomila a skrčila som sa do bolestného kĺbka strachu. Onedlho sa somnou prehla posteľ a moje telo bolo znova v bezpečí. Bolo z neho cítiť cigaretový dym, ale to mi vôbec nevadilo. Cigaretová vôňa sa miešala s jeho kolínskou a vytvárala oveľa neodolatelnejšiu vôňu. Iba si ľahol. Dostatočne ďaleko. Prekročila som vzdialenosť a otočila sa k nemu. Hlavu som si položila na jeho hruď, kde mu pokojne bilo srdiečko a slastne zatvorila oči.
„Aaron?"
„Ano?"
„Ďakujem za všetko. Dobrú noc."
„Dobrú noc."
Yeey, ahooj..
Tak čo vravíte? 🙌 Jeho meno som absolútne nemala premyslené a chcela som mu dať také nezvyčajné a zaroveň pekné. Chcela som ho vymyslieť, aj som niekoľko vymyslela, ale na všetky som zabudla a tak som ho pomenovala tak ako som pomenovala. Dúfam, že mu to meno aspoň trošku pristane.. 😘
Peace and rolls ✌