„Máte tu tanieriky?“ Ozvala sa Maura zo slušnosti i keď veľmi dobre vedela kde ich má hľadať, narážlivo otvorila hneď prvú skrinku v kuchynskej linke a čírou náhodou našla to čo hľadala. Nie, nebolo to tým, že by sa v tom našom neporiadku vyznala, ale preto, že ona sama to dobre vedela. Pred istým časom mal ocko na „usporiadanie“ našej kuchyne také nervy, že sa hneď išiel vyspovedať jemu najbližšej osobe – Maure, čo ona určite bola. Bola pre neho niečo ako najlepší kamarát, s tým rozdielom, že bola v ženskom podaní. Nie, že by spolu chodili do lesa na drevo, alebo ho nebodaj rúbať, to si ocko nechával pre seba keď mal „slabšiu“ chvíľku.
Skrátka, Maura a Billy boli veľmi blízky priatelia a ako aj rozvedení rodičia, ktorí majú deti si proste vždy vedeli nájsť spoločnú reč. Preto ju volám „anjel“ lebo, keď je s ním tak akoby zabúdal na všetko, čo sa stalo v minulosti a žije pre prítomnosť, dokázala to behom jednej minúty, to o čo sa ja pokúšam celý čas – aby ZABUDOL na mamu. A tak keď sa jej ocko zveril s tým naším „poriadkom“ v kuchyni, navrhla, že mi pomôže to tam upratať. Akoby to nemohla spraviť sama, ale nie žartujem. Mauru mám rada a aj keď mám 17 a môj pubertálny „čas“ sa ešte neskončil nemyslím si, že by niečo mohlo môj názor na ňu zmeniť.
Pred nosom mi zamávala sladká chuť koláča, omámila ma natoľko, že som si len poslušne sadla za stôl a čakala na to, kedy budem ten vysnívaný koláč mať konečne v ústach a vychutnávať si ho plným dúškom.
„Je to moja špecialita, Niall ju zbožňuje“ Okomentovala to. Pri tom mene mi prešiel až mráz po chrbte, dokonca som mala pocit, že aj moje chuťové bunky oslabli a stratila som chuť do jedla. Liestkový koláč plnený banánom a ananásom, na ktorom bola poliata kinder čokoláda a ešte na vrch šľahačka, no povedzte mi, kto by odolal?
V hlave sa mi zase vybavila veľmi pekná spomienka, ktorá bola žiaľ zase spojená s Niallom. Spomínam si ako sme prišli spolu zo školy a Maura nás čakala pred domom a volala nás k ním domov. Ja som rýchlo utekala odložiť si tašku a tak k ním. Prekvapila nás práve týmto koláčom, vlastne sa to dá kľudne nazvať aj zákusok. Spolu sme zjedli hádam všetko čo pripravila, tak sme si vyvaľovali bruchá vonku na trávniku. To teda bola zlaté staré časy, keď som k nemu ešte nič necítila, aspoň vtedy som to tak vnímala. Moja doterajšia situácia je úplne iná, Niall ma ignoruje, čo ma strašne bolí, a to len preto, že som chcela aby bol šťastný. Nebolí ma moja naivita toho, že sa to RAZ možno všetko vyrieši, ale to, že chalana, s ktorým sa poznám od malička som nevidela už ani nepamätám kedy. Preto ako sa hovorí od lásky nie je ďaleko k nenávisti. Nieže by som ho nenávidela, ale keď chce človek zabudnúť, musí nejako začať.
„Prečo si tak ticho?“ Zarýpal do mňa ocko celý čas, čo som si snažila vychutnať zákusok.
„Veď asi jem, nie..“ Stroho som odvetila, lebo som sa nechcela zapájať do debaty o tom, čo všetko robila naša susedka v Amerike.
„Allys, Niall mi pre teba niečo dal.“
„Čo?“ Opýtala som sa neveriacky, až tak, že polovica zákusku neskončila v mojich ústach ale na stole.
„Tak toto si upraceš.“ Poznamenal ocko, i keď som ho veľmi nevnímala. Neverila som, že by sa ku mne ešte niekedy odhodlal ozvať, kedže sa stalo to čo sa stalo..
„Pýtal sa na teba“ Znovu začala.
Pýtal?! Snáď žartuje. Toto mi nemôže urobiť ,ja sa tu ako blbá snažím zabudnúť na tú bolesť a on mi tu v sekunde vráti, ten čas čo už dávno neexistoval.. Prešla ma chuť a cítila som zvláštnu horkosť na mojej tvári. Srdce sa mi rozbušalo tak ako hádam ešte nikdy, i keď som chcela vedieť, čo mi to vlastne dal.
„A čo mi dal ?“ Ozvala som sa v šoku z toho, čo sa stalo, medztým ako som zbierala omrvinky zo stola.
„Veď sama uvidíš.“ Začala sa hrabať v jednej z kapsí vo svojej bunde. Šuchorila tak dlho, kým to nevytiahla. V ruke zrazu držala obálku. Žiaľ, nevidela som jej obsah, bola to asi dosť kvalitná americká obálka, na ktorej bolo napísané meno „Ally“, tak ako ma volal jedine ON. Nikdy sa mu nechcelo vyslovovať celé moje meno, zdalo sa mu, že pridlhé, „Allys“ si zasa nemohol zafixovať vo svojej hlave a tak mi vybral vlastnú V.I.P. prezývku „Ally“ a takto ma mohol volať jedine ON, takže som prestala pochybovať o tom, že by to mohol byť úplný podvod a, že to niečo v tej obálke mal určite aj on sám v ruke.
„Tak vezmi si to.“ Slabým strknutím mi naznačil ocko. Vytiahla som ruku z kapsy na mikine a natiahla som sa po ňu.
„Čo sa ti stalo?“ Opýtal sa ma ocko popri tom ako si čistil ústa od omrviniek. Keď som držala tú obálku v ruke cítila som zvláštny pocit, celá som skamenela a zrazu bola ako nemá. Na to, že to bola len taká maličkosť ma to dosť zobralo.
„Ale nič..“ Vyšlo zo mňa.
„Ally, myslím si, že by si nám už mohla povedať, čo sa to medzi tebou a Niallom vtedy stalo, veď je to už tak dávno, máme právo to vedieť.“ Dožadovala sa vysvetlenia Maura.
Ale ja si teda vôbec nie som istá, či majú to „právo“ aby vedeli o mojich citoch, i keď TERAZ som sa v nich ani ja sama nevyznala.. Srdce mi vravelo, že sa konečne ozval a možno bude zasa všetko dobré, no rozum, ten tvrdil úpný OPAK, možno je vo vnútri niečo, čo ma raní ešte VIAC. Tak to žiaľ býva, že srdce a rozum sa dajú málokedy na spoločnú cestu, čo sa v mojom prípade nestáva často. Teda ak by som mala povedať pravdu, TOTO sa mi stáva iba pri Niallovi ..
Copyright © 2014 Michelle_Reall