Sledovala som kvapky, ktoré bubnovali o parapet okna a niektoré stekali po okne. Chcela by som byť jednou z nich. Padať a dopadnúť alebo padať, stekať a dopadnúť. Nedáva to zmysel, ale moja predstava tiež nemá. Po každej búrke víde Slnko. V mysli som sa usmiala nad babkiným citátom, ktorý používala vždy, keď vonku padla, čo i len jedna kvapka. Mala pravdu, i keď toto nebola búrka, ale len malý dážď, ktorý už pomaly ustáva a to Slnko naozaj vychádza a nie len Slnko, ale aj krásna dúha. Dážď mi dáva istotu, že po každom zlom období príde krajšie a lepšie. Pri tom premýšľaní a pozeraní cez okno som aj zabudla, že mám aj nejaké povinnosti. Na jeden glg som vypila zostatok mätového čaju a šálku nechala na parapete. Na posteli som už mala oblečenie na dnes. Nič výstredné, či veľmi farebné. Môj štýl obliekania je nepredvídateľný, ale jediné, čo musím na sebe mať sú čierne džínsy.
„Annalívia, poponáhľaj sa."z dolného poschodia som počula mamin náhlivý hlások. Mobil som si vložila do vrecka a mohla som ísť dole za mamou. Rýchlo som zbehla po točitých schodoch a zastavila sa tesne pred ňou.
„Músíš tak trieskať? Už dosť ma bolí hlava."prstami si premasírovala spánky a kráčala hore-dole po chodbe.
„Prepáč."usmiala som sa a rýchlo sa obula. „Kto bude šoférovať?"Vystrela som sa do rovnej línie a sledovala jej nevládnu chôdzu.
„Predsa ty."vykúzlila nemilý úsmev, ktorý som musela ignorovať a spolu s ňou vyšla z domu. Zatvorila som dvere proti nejakému zlodejovi a rozbehla sa k autu, kde sa už mama oň opierala.
„Bolí ťa niečo?"milo som sa opýtala a chytila som ju za pás.
„Buď ticho, Annalívia, nepokúšaj moje nervy!"zarevala na mňa a nastúpila si do auta. Prevrátila som nad ňou oči a sadla si na miesto šoféra. Cesta by prešla pomerne v tichu, keby sa mamina nálada nezmenila na "hovor, dokým vládzeš".
„James mi povedal, že nechceš ísť na párty."odrazu prehovorila a pomrvila sa na sedadle. Chvíľku som rozmýšľala, čo jej poviem, pretože náš James musí mojej mame povedať všetko, aj to kedy chodím na záchod.
„Nie, nechcem nikam ísť. Ostanem doma radšej s tebou."povedala som rozhodne, čím som ukočnila tento rozhovor, aspoň z mojej strany.
„To je blbosť. Kľudne na tú párty choď a o mňa sa neboj."Vážne, nemám sa o teba báť? A čo mi povieš na to dieťa v tvojom bruchu? Mala som chuť jej to vykričať, ale viem, že by som asi nemala. Je dospelá a ona vedela, čo robí.
„Ostanem doma a bodka."Chcela som sa venovať ceste a rozmýšľať nad dažďom, ale nedovolila mi to mama.
„Bude tam veľa pekných chalanov a už by si si jedného fešáka mohla najsť."Nemusela som sa na ňu ani pozrieť a vedela som, že na jej tvári je teraz hrozne veľký úškrn. Povzdýchla som si a celú myseľ sa snažila venovať šoférovaniu, ale nemohla som jej na to nič nepovedať.
„Ja žiadného nechcem."povedala som možno až príliš ostro. Nastalo ticho, za ktoré som bola nesmierne rada.
„Kedy si naposledy mala sex?"opýtala sa z ničoho nič. Z tej otázky som sa hodnú chvíľu spamätávala, kým som si ju vedela vysvetliť.
„Mami! O tom sa s tebou baviť určite nebudem."potriasla som hlavou nad tým, že by som s mamou preberala svoj sexuálny (neaktívny) život.
„A s ským teda? James je chlapec a ja som tvoja najlepšia kamarátka."
„V prvom rade si moja mama."Pomaly som zastavovala na parkovisku a keď som už zastavila, hlavu som nasmerovala na ňu.
„Ale aj najlepšia kamarátka."dodala potichu akoby sama pre seba. „Však som tvoja najlepšia kamarátka?"s očakávaním sa na mňa pozrela. Musela som sa usmiať. Síce bola dospelá, ale chovala sa ako dieťa teda, ak odmyslíme to bábo v brušku.
„Si, ale niektoré veci by som si mala nechať pre seba."usmiala som sa na ňu a sledovala jej tvár, ktorá postupne upadávala do mračenia.
„Ale najlepšie kamarátky to tak robia."urazene odula spodnú peru a pozrela sa mi do očí. Babka by povedala: Nechovaj sa ako dieťa, Elizabeth. Si dospelá žena, ktorá by sa mala chovať primerane na svoj vek. Už som aj v hlave počula jej prísny tón. Mama mi hovorila, že to s babkou mala ťažké. Nevychádzali spolu najlepšie, ale za to ju vedela pochopiť ako nikto iný, podporiť ako to nikto nedokázal a objať s takou veľkou láskou, až jej srdce zalialo teplo na celý deň. Také objatie som teraz potrebovala.
„Možno, ale..."nestihla som dohovoriť, pretože ma s zhíknutím zastavila.
„Annalívia!"zvolala a zakryla si pootvorené ústa. „Ty si panna?"opýtala sa a môj úsmev a spolu s ním aj teplo objatia zmizlo niekde ďaleko. Otvorila som dvere a mala som v úmysle okamžite z tejto situácie odísť.
„Annalívia, odpovedz."Zdrapila ma za sveter a nechcela pustiť.
„Idem do práce."povedala som namiesto odpovede, akej sa dožadovala. „Mama, môžeš ma pustiť?"Snažila som sa vystúpiť, ale bola veľmi silná. Ani sa nečudujem, keď má silu za dvoch.
„Odpovedz!"zarevala cez zaťaté zuby a ani ju nenapadlo ma pustiť. Sadla som si späť do sedadla, aby ma pustila a otočila k nej hlavu.
„Buď rada, že ešte som."Podľa jej tváre som zistila, že sa jej to dotklo. Bolo mi to ľúto, ale sama ma k tomu vyprovokovala, aby som jej pripomenula jej neopatrnosť. Vystúpila som z auta a rozbehla sa ku služobnému vchodu.
Práca, tá nudná, ohavná vec ma núti premýšľať nad tým, čo som to povedala mojej mame. Ľubím ju najviac na svete a aj cez tú jej neopatrnosť si ju vážim za to, ako sa o mňa dokázala postarať. Vychovala zo mňa dobrého človeka so zodpovednosťou, ktorá jej chýbala. Milovala ma celým srdcom, i keď nemusela. Mala by ma nenávidieť. Veď kvôli mne stratila svoju jedinú lásku života a cenné roky, cez ktoré sa mala naučiť žiť, ale ona to stihla za pár mesiacov. Pamätám si, keď som mala asi päť rokov a spadla som z bicykla. Plakala som, pretože ma strašne bolela ruka a mama, ona plakala somnou, až kým ma neprestala bolieť ruka. Stále bola somnou, aj keď pracovala, vždy si na mňa našla čas, kedy sme sa spolu hrali. A popravde, by som ju nevymenila za žiadnu inú.
Pár zákazníkov som obslúžila s nemým výrazov, pretože som to asi naozaj prehnala. Mrzí ma to, veľmi, veľmi, veľmi.
„Slečna."niekto mi zamával rukou pred očami. Prebrala som sa a spýtavo sa pozrela na pána v stredných rokoch. „Výdavok."Ukázal na peniaze v mojej ruke a ja som mu ich hneď podala.
„Dovidenia."pozdravila som sa pri jeho odchode, ale bola som ignorovaná. Počula som hrmenie. Nie, to nie. Bože môj! Nemôže pršať! Ako sa dostanem domov? Vonku zatienili mraky a onedlho sa spustil silný dážď. Nie, toto bola ozajstná búrka.
V tom do obchodu niekto vbehol. Ten niekto, vďaka ktorému som sa dnes tešila do práce. Potriasol hlavou a z vlasov mu padlo pár kvapiek rovno na dlážku. Prehrabol si svoje mokré vlasy nabok a urobil ku mne pár ladných, mužných krokov. Čím bližšie bol, tým viac mi bilo srdce. Sledovala som každý jeho krok, pohyb a hlavne tie jeho oči, ktoré sa na mňa pozerali s tou svojou nezaujímavosťou, ktorá ma fascinovala ako nič iné. Bolo priam neuveriteľné, že ma tak veľmi fascinuje tým, že mi jasne dáva najavo ako som mu ukradnutá. Ale tie jeho oči...
„Davidoff."vytrhol ma z premýšľania o jeho dokonalej tváre bez jedinej chyby a ja som mu ich rýchlo podala. Nič nepovedal, len si ich vzal a čakal, kedy mu poviem, koľko treba zaplatiť, hoci sám vedel, koľko stoja jeho obľúbené cigarety Davidoff.
„Päť libier."takmer som šepla z toho, aká som bola z neho vykoľajená. Rukou zalovil vo vrecku čiernych, úzkych džínsach a vybral päť libier, ktoré mi položil na pult. Nestihla som ani reagovať a za ním už ostala len jeho neodolateľná vôňa. Zhlboka som sa jej nadýchla a spätne slastne vydýchla.
Nervózne som si začala kúsať do pery, keď som už o pár desiatok minút mala končiť. Vonku stále lialo ako z krhly a nebyť mojích hlúpych myšlienok na dažď, mohla by som zavolať mame alebo Jamesovi, aby prišli po mňa, ale ja, šikovná Annalívia, som zabudla dať si mobil do nabíjačky a teraz môžem tristopädesiatkrát stláčať tlačidlo na boku, ktoré slúži na zapínanie mobilu. Pár desiatok minút prešlo ako voda. Vypla som svetlo v obchode, zatvorila zvnútra a kľúč položila pod pokladňu. Šéf tu aj tak chodí zavčas ráno, aby prebral peniaze. Správne by to mal robiť po tom, ako dopracujem, ale on sa nemá prečo báť, že by ho okradli. Každý predsa vie, že tento obchod zarába minimálne sto libier za týždeň.
V šatni som si to ohavné tričko vyzliekla a nahradila ho svojím svetríkom. Zatvorila som skrinku a vyšla zo šatne na chodbu, kde ma premkol veľký chlad. No čo už, síce budem mať horúčky, ale to prežijem. Otvorila som služobné dvere a prvé, čo som si všimla bola postava celá v čiernom s cigaretou v ústach, ktorá svietila ako svätožiara v tej tme, kde nebolo vidieť ani jeho tvár.
Zhíkla som a zo strachu som si skoro cvrkla. „Doprčic! Vieš, ako som sa zľakla?!"
No čaute.. Kto to asi tak môže byť, hm?
Nebudem sa zbytočne vykecávať, ale bola by som rada za názor
Peace and rolls ✌👌