Celé mesto mala ako na dlani. Vyšla na vyvýšené miesto svojho obľúbeného parku. Neviedol tam žiadny chodník, navôkol bola samá tráva. Našťastie bolo už pár dní sucho, vôbec nepršalo ani nesnežilo, tak si Amelia nezablatila topánky. Na kopci ju čakala prázdna drevená lavička a za ňou kostra stromu, ktorý bude o ani nie dva mesiace plný zelených listov.
Sadla si bokom, nohy mierne pokrčila v kolenách a tiež ich vyložila na lavičku. Na chrbte v oblasti obličiek cítila, ako sa dotkla nízkeho železného operadla. Keď ju nikto nepozoroval, stále sa hrbila. Bol to akýsi zlozvyk, ktorého sa nedokázala zbaviť. Ani si to neuvedomovala. Vždy si musela v spoločnosti pripomínať, aby sa vyrovnala. Matka sa jej niekedy vyhrážala, že jej kúpi tesný korzet, ak s tým neprestane. No v tej chvíli to bolo Amelii fuk. Jej matka bola v obrovskom dome, desiatky kilometrov od nej. Vďaka bohu!
Sem chodila premýšľať. Dívala sa na Londýn, snívala, smútila, ale nebolo to len pochmúrne miesto. Plánovala tu svoju skvelú budúcnosť s Finnom. Vtedy ešte netušila, že všetky jej plány zmiznú, vyjdú na zmar. Netušila, že ich vzťah by sa mohol vyvíjať iným smerom. Ešte stále sa s tým nechcela zmieriť. Nemohla si pripustiť, že je to pravda. Je preč.
Finn… Určite práve sedel na pohodlnom sedadle v lietadle, ktoré ho odvážalo do Chicaga, ďaleko od Amelie. Netušila, aký dlhý čas strávi v Amerike, no vedela, že ona musí zostať v Londýne, až kým nedoštuduje univerzitu. A to potrvá ešte pár rokov. Meniť univerzitu a sťahovať sa na druhý svetadiel sa jej nechcelo. Ona bola, na rozdiel od Finna, s Londýnom spokojná. Tam nastal problém. Už sa ani jeden z nich nechcel prispôsobovať tomu druhému. Ich vzťah sa ocitol na rázcestí, ktoré sa delilo na ďalšie menšie cestičky. Po prvý raz sa rozhodli vybrať si odlišnú.
Mali na výber len dve možnosti: ísť alebo zostať. Tento krát už Finn neustúpil. Bol z neustáleho ustupovania unavený. Uvedomil si, že je vlastne pokrytec. Amelii vyčítal, že sa podriaďuje Mini, a pritom robil to isté. No bol v tom rozdiel. On Ameliu miloval, urobil by pre ňu čokoľvek. Nechcel si však svoju budúcnosť postaviť len na existencii jednej osoby. Preto sa rozhodol ísť. Nastal čas, aby sa pokúsil splniť svoj sen, aby dal seba na prvé miesto, hoci to znelo dosť sebecky aj jemu samému.
Pomedzi pukotanie holých konárov mohutného stromu, ktoré spôsoboval vietor, sa ozývali kroky. Mohol to byť len jediný človek. Len jeden jediný človek vedel, kam Amelia chodieva premýšľať. „Nemal by si byť na rande s Mini, Oliver?“
Počkala, kým ukáže svoju tvár. Vystúpil na kopec, ale chrbtom od Amelie, takže ho nevidela prichádzať. To však neznamenalo, že by ho nespoznala podľa chôdze alebo prerývaného dychu. Obišiel ju a zostal pred ňou stáť. Opatrne chytil jej nohy, nech si ich viac zohne. Sedeli zrkadlovito. Oliver sa tiež opieral o železné operadlo. Dotýkali sa len podrážkami topánok. Našťastie bola lavička dostatočne dlhá, aby sa na ňu zmestili obaja.
„Už sa skončilo,“ odpovedal konečne na jej otázku.
Amelia len pokrútila hlavou a dúfala, že tentoraz tam jej kamarátku nenechal samú. „Presne viem, akú pizzu si si objednal. Feferónovú a tipujem, že si im rozkázal, nech ti tam pridajú aj kukuricu.“
„Ty ma tak poznáš! Žasnem!“
„To nie je o tom,“ vzdychla si a stisla svoj nos. „Tú vôňu cítim až sem. Je to nechutné.“ Rýchlo mu podala balenie mentolových cukríkov a počkala, kým si do úst nevložil minimálne tri. „Ako môžeš stále jesť také pikantné jedlá. Mne je z nich zle.“
Len mykol plecami a bezstarostne sa prirodzene usmial. „Ja mám rád štipľavé veci, ty zas morské plody a všetky tieto cudzokrajné veci. Do konca života nezabudnem, ako som ťa videl jesť tých slimákov alebo žabie stehienka. Žalúdok sa pri štyrikrát prevrátil a tej spomienky sa už nikdy nezbavím.“
Amelia mu venovala krátky nenápadný úsmev. „Kým neskúsiš, nevieš, o čo prichádzaš.“
„Mohli by sme ísť niekedy na večeru,“ navrhol a vyzeral, že niečo vymyslel, „a navzájom by sme objednali tomu druhému jedlo. Ja tebe niečo pálivé a ty mne jednu z tvojich špecialít.“
Natiahla k nemu ruku na potvrdenie dohody. „Platí.“
Oliver si pošúchal oči, lebo ho trochu svrbeli, a poškriabal sa na zátylku. Robieval to vždy, keď bol nervózny. „Mini mi povedala o tebe a Finnovi,“ prehovoril neisto.
„Veď tam ani pri nás nebola,“ zamrmlala Amelia protivne a prerušila očný kontakt. „Never jej vo všetkom.“
„Neverím jej vo všetkom. Preto som hneď išiel za tebou, aby som sa presvedčil. Lia, sem nechodíš sama, keď si šťastná.“
„Ako môžem byť šťastná?“ spýtala sa trpko, no nečakala na jeho odpoveď. „Milujem ho, Oliver. A on odišiel. Nechal ma tú samu.“
„Dobre vieš, že nie si sama,“ ubezpečoval ju. „Nikdy nebudeš.“
Zúfalo si vzdychla. „Aspoň raz som chcela byť niekoho prvá možnosť.“
„Ale si,“ jemne sa pousmial.
„Nepochopil si ma…“ Dvakrát zažmurkala a poškriabala sa na líci. Pre Finna bola prvá možnosť hokej, nie ona. „Nie som jeho prvá možnosť.“
Oliver iba pokrčil plecami. „Možno si niekoho prvá možnosť.“
Nechápala, čo tým myslel. Nemala ani tušenie, čo tie slová znamenali. Občas hovoril veci, ktoré jej nedávali zmysel, ale už si na to zvykla. Patrilo to k nemu. Náhle vstal, chytil Ameliu za ruku a potiahol ňou, aby sa tiež postavila na nohy. „Poď! Pozývam ťa na nejakú tú tvoju špecialitu.“
Amelia ho zaviedla do svojej obľúbenej čínskej reštaurácie, kde si objednali tenké rezance zabalené v menších bielych škatuliach. Zobrali si ešte drevené paličky a opäť vyšli do ulíc. Bol to vlastne akýsi druh kompromisu, lebo obaja mali radi čínsku kuchyňu. Inak sa ich chute veľmi líšili.
Musela byť zábava sledovať ich. Doberali sa, štuchali, kradli jedlo tomu druhému rovno spred nosa. Boli najlepšími kamarátmi už skoro dva roky. Spojila ich Minina autonehoda. Oliver aj Amelia vtedy niekoho potrebovali. Od tej chvíle si na seba vždy našli čas. Pomáhali si v ťažkých chvíľach.
Amelia podporovala Olivera, keď mali Mini odpojiť od prístrojov. Teraz nastal jeho čas. Musí byť teraz oporou pre ňu, keďže jeho brat odišiel.
„Ja ťa nikdy neopustím, Lia,“ povedal, keď sa mu ju konečne podarilo rozosmiať.