Odlomila si kúsok z mliečnej čokolády s karamelovou náplňou. Žiarivý farebný obal ležal približne dva metre od Amelie pri písacom stole. Presne na mieste, kde to odhodila. Zjedla aj poslednú tabuľku čokolády, pričom jej trochu z tejto sladkosti zostalo roztopenej na prstoch. Zadívala sa na ne. Priblížila si obe ruky k ústam a postupne si cmúľala každý prst, kým nebol čistý. Napravo od seba mala ešte dva nedotknuté obaly od čokolád. Váhala, či má ešte otvoriť aspoň jednu z nich. Nakoniec si vybrala tú spodnú. V bledomodrom obale sa skrývala biela čokoláda plnená kúskami jahôd.
Zajedala tak smútok. Zase mali v škole poznámky ohľadom jej váhy. Vedela, že prejedanie sa sladkými jedlami jej k schudnutiu nepomôže, ale aspoň ju to upokojilo. Stále sa jej však z očí liali slzy veľkosti hrachu. Niekedy mávala depresie, ale nikomu o tom nepovedala.
Nezáležalo na tom, že Mini bola jej najlepšia kamarátka. Nepochopila by to. Ako by aj mohla… Žila predsa vo svojom perfektnom malom svete. Ona sa nikdy nemusela báť toho, že priberie. V jedle sa nikdy neobmedzovala. Pokojne si mohla dať steak s prílohou a potom ešte ďalšie dva chody. Mini bola totiž aktívna športovkyňa. Súťažila v plávaní, kde už dosiahla aj nejaké významnejšie úspechy. Chcela sa dostať aj na olympijské hry. Bol to jej najväčší sen. Ďalej rekreačne hrala tenis, volejbal a občas aj basketbal. A aby toho nebolo málo, zdedila dobrý metabolizmus.
Amelia sa snažila zbaviť depresií jedením nezdravých pokrmov, no poznala aj iný spôsob. Niekedy sa rezala. Fyzická bolesť na chvíľu pomohla zmiznúť bolesti psychickej. Pod kopov náramkov skrývalo Ameliino zápästie niekoľko rovných čiar. Pár z nich bolo čerstvých, iné boli už len jazvami.
Občas chcela zomrieť. Premýšľala nad tým, že by stačil jeden hlbší rez a všetko by bolo preč. Bolesť, smútok, hanba, pocit bezcennosti a beznádeje, ale aj ona samotná… Už sa nechcela cítiť škaredá. Chcela byť krásna ako ostatné dievčatá.
Predtým nevedela, aká je depresia. Teraz už odpoveď na túto otázku poznala. Dalo sa to prirovnať k topeniu. Jediný rozdiel bol v tom, že mohla všetkých okolo seba vidieť dýchať. Amelia bola nešťastná, lebo túto vojnu nemohla vyhrať. Nemala nikoho, kto by jej pomohol.
Ozvalo sa tiché klopanie o dvere jej izby, čo ju vytrhlo zo smutných myšlienok. Rýchlo schovala obaly od čokolád pod posteľ a utrela si slzy spodným lemom trička. „Ďalej,“ povedala a svoj pohľad zamierila k dverám, ktoré sa hneď otvorili. Stál v nich Finn.
Zase mal strapaté vlasy, vlastne ich tak nosí stále. Možno to však bol len zámer, aby vyzerali strapato. Pramene mu lietali na každú svetovú stranu. Mal na sebe oblečené čierne džínsy, fialové tričko s malým výstrihom do písmena V a svetlosivý sveter, ktorý sa zapínal na gombíky. Bola to zvláštna farebná kombinácia, ale všetky kúsky oblečenia vytvárali pekný kontrast.
Leto už pomaly skončilo. Nastal čas, aby prišla jeseň. Preto už všetko nosili aspoň o jednu vrstvu navyše. Vychádzať von len v tričku s krátkym rukávom sa už nevyplácalo.
„Tvoja mama ma pustila dovnútra,“ vysvetlil Finn. „Povedala mi, že ťa nájdem tu. Hmm…“ Poškriabal sa na ľavom spánku. „Jedla si čokoládu?“
Amelia sa na neho podozrievavo pozrela. Nadvihla jedno obočie a sekundu si ho premeriavala. „Ako to môžeš vedieť?“
„Trochu ti zostalo na líci,“ preradil a ukázal na svojej tvári miesto, kde bola špinavá. No aj tak si utrela nesprávne líce. Prekliaty zrkadlový efekt! „Na druhom.“ Tentoraz si už vyčistila správne miesto. „Vieš, najskôr som sa zľakol, že to je niečo iné… Ale nechcem to tu ďalej rozoberať.“
„No tak fajn,“ mykla Amelia plecami a vytiahla s pod postele otvorené balenie bielej čokolády. „Dáš si?“ ponúkla Finna, ktorý pokrútil hlavou a sadol si vedľa nej na koberec a chrbát si oprel o posteľ, tak ako Amelia.
„Nejem čokoládu,“ priznal. „Už si ani nespomínam, ako chutí. Prečo ju ješ sama, zavretá pred okolitým svetom?“
„Čokoláda nekladie otázky,“ poznamenala Amelia a zjedla kúsok. „Čokoláda rozumie, ty odborník na zdravú výživu.“ Vzdychla si. „Prečo si vlastne tu?“
„Som hladný,“ odpovedal jednoducho s úsmevom.
Amelia na neho neveriacky pozrela. „Tak si sa k nám prišiel najesť?“
„Nie, samozrejme, že nie,“ smial sa. „Prišiel som ťa pozvať do McDonaldu. A ukážeš mi mesto, ešte sa tu dobre nevyznám.“
„Toho odborníka na zdravú výživu odvolávam.“
Finn si z jej poznámky nič nerobil. Stále sa prirodzene usmieval. Pri svojich úsmevoch neukazoval zuby, za čo bola Amelia vďačná. Nemala rada ten typ, pri ktorom ľudia vycerujú svoje zuby. Ale ten Finnov sa Amelii páčil.
„Tak ideš?“ spýtal sa a hlavu naklonil smerom k Amelii.
Nadskočila, ako by dostala ranu elektrický prúdom. Finnove vlasy ju pošteklili na holom krku. Postavila sa na nohy a chvíľu naňho pozerala. Nebola zvyknutá na takéto správanie. Chlapci v škole si ju nevšímali. Ani ona sama sa nepovažovala za typ dievčaťa, do ktorého sa niekto bezhlavo zamiluje. Ale Finn bol divný, nebol ako jej spolužiaci. Správal sa k nej až príliš priateľsky.
„Mu-Musím sa… umm… prezliecť,“ vykoktala zo seba. Až vtedy si uvedomila, ako blízko vedľa seba boli. Vzniklo medzi nimi určité napätie, ale zdalo sa, že si to všimla iba ona.
„Načo?“ uškrnul sa Finn, čo Ameliu ešte viac znervóznilo. „Mám rád kone.“
Pozrela sa na tričko. „To sú jednorožce.“
„Kôň s rohom na čele,“ zamumlal Finn. „No ideme už konečne? Ak o niekoľko minút nedostanem niečo do žalúdka, budem veľmi nepríjemný.“
„Nepôjdem predsa v pyžame. Ak si si nevšimol, presne to mám totiž na sebe.“
Finn sa trochu zamračil. „Môže byť tak po štvrtej. Prečo si už v pyžame?“
Mykla plecami. „Je pohodlné.“
Presunula sa k šatníku. Otvorila dvojkrídlové dreve natreté nabielo a hneď ich za sebou zavrela. Miestnosť sa automaticky rozsvietila. Vyzliekla si belasé šortky a voľné tričko posiate jednorožcami s farebnými hrivami. Stála tam len v spodnej bielizni. Odvracala pohľad od každého zrkadla. Rýchlo našla v jednej zo skríň pekné oblečenie.
Obliekla si hrubý sivý sveter a obyčajné džínsy. Okolo krku si dala krémový šál, na ktorom boli našité dva nenápadné hnedé gombíky, a na nohy si natiahla štrikované návleky rovnakej farby. Na kockovanej koženej sedačke bez operadla nechala škatuľu, kde sa nachádzali UGG čižmy, ktoré si kúpila len nedávno. Hneď si ich obula. Prstami si prečesala vlasy, ale do zrkadla sa nepozrela.
Vyšla zo šatníka a našla Finna znudene sa prechádzať po izbe. Keď ju zbadal, mlčky ju chytil za ruku a zastavil sa až pri vstupných dverách, kde si musel obuť tenisky.
„Rád by som si objednal,“ začal Finn, keď pristúpil k pokladni v McDonalde a zahľadel sa na dennú ponuku, „tri cheeseburgery, dve veľké porcie hranoliek a pollitrovú Coca-Colu.“ Pozrel na Ameliu. „Ty čo si dáš? Platím ja.“
„Hmm…“ zaváhala. „McFlurry s karamelovou polevou a lentilkovou posýpkou a vanilkové Café Latte.“ Zamestnankyňa odišla a začala nosiť objednané položky, keď dostala zaplatené. Amelia sa pozrela na Finna, ktorý ju obdaril šibalským úškrnom, a pokrútila hlavou. „To koľko si si toho objednal? Veď to nezješ. Myslela som, že celé dni ješ len samé bielkoviny a zeleninu.“
„Mám slabosť na cheeseburgery a hranolky. Robia ma proste šťastným. Bude ma čakať kvôli tomu tvrdší tréning, ale za ten pocit plného brucha mi to stojí.“
Onedlho už kráčali von. Obaja si v rukách niesli papierové balíčky. Amelia mala oveľa menší. Zašli do blízkeho parku. Sadli si tam na lavičku a rozbalili si večeru. Keď Amelia dojedla svoju zmrzlinu, Finn mal už za sebou dva cheeseburgery a jedno balenie hranoliek.
V diaľke zneli chlapčenské výkriky a smiech. Amelia si všimla rútiacu sa bandu na čele s Louisom. Keď prišli až k nimi, Louis prehovoril: „Čo vy tu? Tak sami? Ha? Nie si ty náhodou Bloomov brat?“
Medzitým Finn vstal a prekrížil si ruky na hrudi. „Pre tvoju informáciu, moje priezvisko je tiež Bloom, ak si si to náhodou neuvedomil. Ale máš pravdu, som Oliverov brat.“
„Fajn,“ povedal Louis pokojne. „Len som sa pýtal. Nechceme vás tu rušiť.“
„Práve to teraz robíte,“ zafrflal Finn.
Louis pokrčil plecami. „Čo máte rande?“
„Máš s tým problém?“
Pokrútil hlavou. „Samozrejme, že nemám. Amelii to doprajem. Konečne sa aj jej niekto ujde. Zvyčajne nové mäsko vychytá Mini alebo iné pekné baby. Ale to je fuk… My ideme.“
Amelia celý čas mlčala. Sedela a pozerala do zeme. Aspoň na pár sekúnd chcela byť neviditeľná. Keď banda zmizla z dohľadu, pozrela sa na Finna.
„Ďakujem za falošné rande.“
Finn nadvihol pravý kútik úst a zase si sadol. „A kto povedal, že nie je skutočné?“
„Si divný, Finn.“ Zopakovala tú istú vetu, ako v prvý deň školy.