Znudene si prehodila školskú tašku cez plece, čím si trochu udrela pravý bok, lebo ju mala plnú ťažkých učebníc a hlúpostí, ktoré vôbec nepotrebovala. Ale aj tak ich všade so sebou nosila. Zrkadielko, špirála, lesk na pery, make-up… To je predsa povinná výbava budúcej včelej kráľovnej.
Stála blízko hlavných školských dverí pod obrovským stromom, ktorý ju schovával v tieni. Okolo nej prechádzali spolužiaci aj mladší študenti. Každý ju pozdravil a dvaja odvážlivci sa zastavili aj na kus reči. Pre Mini to bola však otrava. Nemala náladu sa rozprávať s nikým. Napriek tomu rozdávala falošné úsmevy na všetky svetové strany. Všetci to od nej predsa očakávali.
Pracovala na svojej popularite a reputácii už skoro dva roky. Pre jeden zlý deň nehodlala o všetko prísť. Zatiaľ si nemohla dovoliť ten luxus byť na niekoho prehnane mrzutá. Zatiaľ nie…
Tak dlho už nosila masku, že miestami mala pocit, že nevie, ako vyzerá bez nej. Stala sa jej súčasťou. Nosila ju stále – v škole, medzi takzvanými priateľmi, dokonca aj doma pred rodičmi. Už si nespomínala, aká bola predtým.
Nervózne sa prechádzala sem a tam. Očkom stále pozorovala buď neustále otvárajúce sa hlavné dvere školy, alebo čas na displeji mobilu. Vyťahovala jednu nitku za druhou zo svojich vyšúchaných džínsov, hoci vedela, že vytvorí ešte väčšiu dieru. Povolili jej nervy a tak niekoľkými kliknutiami vytočila Ameliino číslo.
Hovor neprijala ani po piatich pípnutiach. Mini zakliala, ale o sekundu neskôr jej cinkla SMS-ka.
„Úžasné,“ zamumlala nahnevane pre seba, keď si prečítala, že Amelia musela zostať v škole dlhšie kvôli eseji na angličtinu a že ju čakala úplne zbytočne.
Odkopla malý kamienok pri topánkach. Sledovala, ako letel tri metre a zastavil sa až na upravovanom zelenom školskom trávniku. Otočila sa na plných opätkoch o tristošesťdesiat stupňov a vypochodovala z areálu. So vztýčenou hlavou prešla cez takmer poloprázdne parkovisko, kde sa nachádzalo len veľmi málo áut. Väčšina z nich patrila miestnym profesorom alebo iným zamestnancom a boli to lacné značky a staršie modely.
Domov to nemala ďaleko, preto si mohla dovoliť do školy nosiť aj topánky s vysokým opätkom, lebo na nich bez problémov vydržala celý deň. Nohy ju z nich takmer vôbec neboleli.
Vlastnila možno len tri páry tenisiek. Väčšinu jej skrinky na topánky tvorili lodičky rôznych farieb a tvarov. Jediné, čo na sebe úprimne neznášala, bol jej nízky vzrast. Preto bola rada, že vďaka opätkom môže vyrásť o pár centimetrov.
Amelii nikdy nepovedala, ale často jej závidela to, aká bola vysoká. Mini si mohla obuť hocijaké lodičky, nikdy však nebola ani o centimeter vyššia ako Amelia, ktorá stále nosila iba tenisky alebo balerínky.
Prešla cez cestu, zabočila doprava a ocitla sa na ulici, ktorú lemovali povysádzané sakury. Pár ružových kvetov spadlo na chodník, po ktorom prechádzala. Na chvíľu sa zastavila a ako obyčajne sa natiahla po najnižšom konáriku, ktorý dočiahla, aby si mohla odrhnúť kvietok sakury. Privoňala k nemu a zaplietla si ho do rozpustených zlatistých vlasov.
Zdvihla pohľad z úzkeho chodníka. Prešla popri rade dvoch murovaných domov tesne zlepených k sebe, pričom v poslednom býval Louis. Ďalšia dvojica domov začínala tým, kde žila trojčlenná rodina Willkinsonovcov. Medzi Louisovým a Mininým domom bol priestor široký približne tri a pol metra. Ich pozemky od seba delil pomerne nízky tehelný múr.
Stisla kľučku a kovová bránka sa otvorila. Mini sa zahľadela na dom s tmavočerveným tehlovým obkladom, v ktorom prežila celý svoj život. Pripadal jej ako obrovský hrad, hoci vedela, že najväčší a najkrajší dom v meste patril Ameliinej rodine. Bolo to skôr tým, že či už pred hradbami alebo za nimi, cítila sa prázdna.
Všetci si mysleli, že má všetko, že jej nič nechýba. Každé dievča chcelo mať jej život, ale Mini dobre vedela, že by v ňom neprežilo ani jednu noc. Nepoznali pravdu, aký bol naozaj Minin život. Nebol perfektný, ako sa všetkých snažila presvedčiť, ale bol jej. Chceli ilúziu dievčaťa s dokonalým svetom, tak im ju Mini vytvorila.
Denne im ukazovala masku, nikto nevedel, čo skrývala pod ňou. A Mini nechcela nikomu kaziť predstavy. Chcela, aby jej závideli, hoci na to vlastne nemali dôvod.
Zastala v menšej predsieni a zatvorila za sebou pevné vchodové dvere z tmavého orecha. Za nimi sa zaprela o posuvné dvierka skrinky na topánky. Vyhliadla si voľné miesto na jednej z poličiek, ktoré mala vyhradené špeciálne pre seba. Vyzula si teda topánky so žltými hrubými remienkami na plnom opätku a okamžite sa zmenšila o pár centimetrov. Nerada chodila po dome bosá, tak si na svoje chodidlá nasúkala chlpaté belasé papuče.
Prešla popod oblúk a dostala sa na chodbu. Celým domom sa niesla vôňa pečeného kurčaťa. Z kuchyne vybehla jej mama. Ešte si utierala ruky do bielo-oranžovej károvanej utierky, musela práve skončiť s umývaním špinavých pohárov a tanierov.
„Ako bolo?“ spýtala sa so záujmom. Utierku si prevesila cez plece.
„Ako v škole,“ prevrátila oči v stĺp, no nakoniec sa usmiala. Doma nosila inú masku. V škole hrala mrchu bez citov, v kruhu rodiny ustráchanú oteckovu dcérenku. Jej rodičia si mysleli, že ju poznajú. Mýlili sa. Poznali len to, čo im Mini dovolila poznať. Nikomu neukázala svoje pravé ja, správala sa tak, ako sa to od nej vždy očakávalo. Nezaujímali sa o jej skutočnú tvár.
„O šiestej bude večera,“ oznámila jej mama a upravila si krémovú ľahučkú tuniku.
Mini si pošúchala čelo a pozrela sa na biele hodinky na ľavom zápästí. „Ale to je ešte jedna hodina. Myslím, že to už nevydržím. Priam zomieram od hladu. Poznáš predsa školské obedy.“
„A ty predsa poznáš tajný babkin recept,“ mykla plecami. „Kurča sa musí piecť dlhšie na nižšej teplote, aby v ňom zostala všetka šťava. Nikto nemá rád suché mäso.“
„Umm, fajn,“ zamumlala porazenecky. „Tak ja si zatiaľ urobím úlohy a začnem pracovať na eseji o dráme v renesancii. Shakespeare, Sen noci svätojánskej, Rómeo a Júlia a tak.“
Minina mama podišla k nej a pobozkala ju na temeno hlavy. „Som na teba pyšná.“
Jej dcéra sa len nesmelo usmiala a radšej sa pobrala po drevenom schodisku hore do svojej izby. Vraj na ňu bola pyšná… Mini až bolestne pichlo pri srdci. Nebola pyšná na ňu. Pred rodičmi hrala dokonalú dcéru, po ktorej túžili. Dala im len to, čo sami chceli. Ale nebola to ona.
Zavrela za sebou dvere a odložila masku inteligentnej študentky. Školskú tašku zhodila z pleca na huňatý fialový koberec pri posteli. Zložila si zlaté visiace náušnice z uší a odložila ich do skromnej šperkovnice. Odmotala si z krku tenký šál s leopardím vzorom a prevesila ho cez tmavú kolieskovú stoličku pri stolíku, na ktorom včera nechala notebook.
Pozrela sa z veľkého okna a zostala stáť na mieste ako primrznutá. Mala totižto priamy výhľad do Louisovej izby – do izby chlapca od susedov. A ten istý výhľad mal aj on, len im trochu zavadzal vysoký strom, ktorý zasadila jeho rodina na ich pozemku a hrubé vetvy viedli až k Mininmu oknu.
Prevrátila očami a kráčala k oknu, aby ho mohla otvoriť. On urobil to isté. „Čo chceš?“ zakričala naňho, aby ju počul. „Ak ma chceš pozorovať pri tom, ako sa prezliekam, máš smolu. Všimla som si ťa. Nabudúce buď menej nápadný. Skús sa skryť za závesmi.“
„Niekto tu má zlú náladu,“ povedal hravým hlasom. Z Mini si nič nerobil, no náhle zvážnel. „Chceš sa s niekým porozprávať? Ako za starých čias?“
Jeho slová ju vyviedli z miery, čo Louisa pobavilo. Kedysi bývali najlepší priatelia. Ešte stále mala voľakde odložené zošity, vďaka ktorým spolu cez okná nemo komunikovali. Každú jednu stránku zdobila veta alebo heslo napísané čiernou fixkou a veľkými tlačenými písmenami, aby to bolo čitateľné. Potom prišla stredná škola a všetko sa zmenilo. Louis bol posledným človekom, ktorý videl Mini bez masky.
Stala sa posadnutá budovaním popularity. Chcela byť budúcou kráľovnou školy, preto potrebovala na začiatok kamarátku, ktorá by k nej vzhliadala. Louis, samozrejme, neprichádzal do úvahy. Naivná moletka Amelia Lawrence z hriešne bohatej rodiny bola napokon ideálna voľba.
„Vážne?“ hlesla.
Kývol na súhlas. „Niekedy mi tie časy chýbajú.“
Mini sa pousmiala, lebo si spomenula na dni, kedy k sebe tajne chodili na návštevy. Museli opatrne liezť po vetvách stromu, aby to ich rodičia nezistili. Jemnými pohybmi prstov pravej ruky mu mlčky naznačila, aby k nej prišiel.
Louis sa na sekundu sklonil a ďalšiu ho už Mini videla, ako si sadol na vonkajšiu parapetnú dosku. Obe bosé nohy mu viseli vo vzduchu. Mini sa zakrútil nechutný obed v žalúdku. Už by si netrúfla loziť po stromoch, ako to robila pred rokom a pol. Louis mal však viac odvahy ako ona. Vyberal si hrubé konáre, o ktorých vedel, že udržia jeho váhu. Keď už sa dostal k Mininmu oknu, pomohla mu dostať sa do jej izby. Len nechápavo pokrútila hlavou nad akciou, ktorej bola svedkom pred niekoľkými sekundami.
Louis ju obdaril zdvihnutím pliec a hravým úškrnom. „Povedal som ‚ako za starých čias‘, nie?“
Dopadol oboma nohami na drevené parkety a sebavedomo sa vystrel. Mini sa pousmiala nad jeho oblečením. Mal na sebe čierne džínsy a biele voľné tielko s potlačou hnedej opice, ktorá ukazovala zadok a pritom si stihla pochutnávať na banáne.
„To som ale nevedela, že si pod tým predstavuješ lozenie po strome do izby,“ objasnila Mini a sadla si na mäkkú posteľ. Louis ju nasledoval. „Čo tak nabudúce skúsiť ísť typickou cestou – cez vstupné dvere, hore schodiskom a smerom moja izba.“
„Robil som niekedy typické veci?“ pobavene sa spýtal.
„Nie, nerobil,“ priznala Mini. „Tak o čom sa chceš rozprávať?“
Pomaly sa k nej nahol. Cítila jeho teplý dych na tvári. „Tvoja voľba.“
Mini ho tvrdo pobozkala na pery. Bol to iný bozk ako ten, keď mali obaja asi dvanásť. Vtedy bol neskúsený, detský a trochu bojazlivý. Trval možno sekundu. Jemné obtretie úst. Mini nikdy nezistila, či ju náhodou nepobozkal iba čistou náhodou. Možno sa len potkol, stratil rovnováhu… Ale aj tak si vtedy jej prvý bozk ukradol pre seba.
Dnešný bozk bol iný. Vášnivý, s väčším významom. Odohrával sa medzi tínedžermi, už neboli deti, no ani dospelí.
„Máš kondóm?“ spýtala sa ho medzi bozkami.
„Mám,“ odpovedal. „Aj tri. Som vždy pripravený a dobre zásobovaný. Ak by si chcela repete, stačí povedať.“
„Myslím, že jeden bude stačiť.“
Louis len mykol plecami a opäť sa začal venovať jej ústam. Ani jeden z nich nemal čas na predohru. Boli príliš zamestnaní niečím iným. Obaja zdvihli ruky nad hlavu, aby si mohli navzájom vyzliecť tielka, ktoré putovali ihneď na podlahu. Trochu viac sa babrali s džínsami, ale ani tie nepredstavovali veľký problém.
S rýchlym začiatkom prišiel rýchly priebeh aj koniec. Po pár minútach bolo po všetkom. Mini sa dostala spod Louisa. Zohla sa pre tmavomodré tielko ležiace na malom koberčeku, prevliekla si ho cez hlavu a zostala chvíľku sedieť na okraji postele. Počula, ako Louis vstal. Napočítala do desať a otočila sa k nemu. Práve si zapínal zips na džínsoch. Zohol sa pre tielko s opicou, ale neobliekol si ho, lebo si všimol, ako ho pozoruje.
„Ehm, tak to bolo celkom fajn,“ poznamenala Mini trochu sarkasticky.
Louis sa uškrnul. „Hovoril som… Občas si to môžeme zopakovať. Získaš tréning. Vieš, nie si prvá záhrada, ktorú som navštívil.“
Mini sa tiež postavila, nepotrebovala nájsť nohavičky. Jej tielko bolo dostatočne dlhé. Prekrížila ruky na hrudi. „Ďakujem za informáciu.“ Vyvrátila oči v stĺp. „Hneď sa cítim lepšie, keď viem, že som nebola prvá záhrada, v ktorej si pošliapal kvetiny.“
„Mini, večera je hotová,“ volala na ňu mama z prízemia.
„Prezlečiem sa,“ zakričala na odpoveď. „Louis, mal by si ísť. Tentoraz opäť oknom.“ Len prikývol a prevliekol si cez hlavu tielko. Priblížil sa k oknu. „Ak niekomu povieš o tom, čo sa dnes medzi nami stalo, všetko popriem,“ dodala varovne.
„Aj tak to nebolo až také úžasné,“ dotknuto odvrkol, ale neotočil sa k Mini tvárou v tvár, takže nevedela, ako sa zatváril. Trochu ju to vytočilo, no nedala to na sebe poznať. „Určite by som sa s tým nechválil.“
Bez ďalších slov preliezol po konároch stromu zase do svojej izby. Mini za nim zastrela celé okno. Bolo jej fuk, že ju pred chvíľou videl nahú, ďalšiu možnosť mu nechcela poskytnúť. Rýchlo si na seba natiahla krátke letné šaty s farebnou sukňou a obtiahnutým bielym vrchom, na ktorom bola našitá modrá ruža. Krásne kontrastovala so spodnou časťou šiat. Ešte si trochu prečesala prstami vlasy a kráčala dolu schodmi, ako by sa nič nestalo.