Slnko bolo vysoko nad obzorom. Osvetľovalo takmer každý kút, bolo ťažké sa pred ním schovať a ešte ťažšie nájsť tieň. Bolo však príjemne. Vo vzduchu sa nešírila neznesiteľná vlhkosť.
Dnes je skvelý deň na piknik, pomyslela si Mini, keď položila tmavohnedý prútený košík na čerstvo posekaný trávnik v parku.
Zobrala pestrofarebnú deku v rôznych odtieňoch červenej, oranžovej a žltej. Rozprestrela ju a sledovala, ako dopadla na trávu. Posadila sa a vyrovnala rohy deky. Jemne pohladila všelijako široké farebné prúžky na deke. Pritiahla k sebe prútený košík a začala z neho pomaly vykladať dobroty od výmyslu sveta.
Čosi upútalo jej pozornosť. Jej smerom mával chlapec oblečený vo svetlých nohaviciach a bielom tričku s tenkými modrými prúžkami. Na nohách mal obuté biele tenisky a ako zvyčajne ponožky radšej nechal doma. Hnedé vlasy mal upravené do jednej strany a neustále mu padali do čela. Usmiala sa na neho, lebo v ňom spoznala chlapca, do ktorého bola zaľúbená.
Keď zaregistroval jej úsmev, zrýchlil tempo. Zastavil sa až pri deke, kde si vyzul tenisky a vhupol na ňu hneď vedľa Mini, ktorá sa ticho zasmiala.
„Pán Tomlinson,“ formálne ho oslovila vážnym hlasom. „Meškáte. Už sa chcela začať bez vás.“
Sebavedomo mykol plecami. „Nebolo by to predsa výročie, keby som nemeškal.“
Mini prikývla a ústa sa jej skrivili do úsmevu. „To je tiež pravda.“
Tvorili pár už dva roky a Louis meškal aj na predchádzajúce výročie. Vlastne, vždy meškal. Nikdy nechodil načas a to bola jediná vec, ktorú Mini na ňom neznášala. Ona bola z iného súdka. Všade musela byť prvá. Dokonca si naschvál pretáčala hodinky o päť minút popredu. Bola posadnutá chodením načas. Musela mať nad všetkým kontrolu. Nemala rada prekvapenia ani neočakávanie situácie. Louis bol naopak mužom činu. Žil pre prítomnosť, nikam sa neponáhľal a často robil veci bez premýšľania.
Už predtým pocítila Mini krátky záblesk, netrval viac ako jednu sekundu. Začula len tlkot srdca na EKG prístroji. No potom prišiel ďalší, ktorý pretrval dlhšie.
Zdravotná sestra odhrnula závesy. Do miestnosti prenikli teplé slnečné lúče, ktoré osvetlili celú izbu. Podišla k posteli, na ktorej ležalo pekné dievča, a pohladila jej zlatisté vlasy. Volalo sa Minerva, ale všetci na oddelení ju prezývali skôr Spiaca krásavica.
Už to boli takmer dva roky, čo ju sem priviezli. Nezaznamenali však žiadny pokrok. Nereagovala na vonkajšie podnety. Nedokázala otvoriť oči, ani slabo stisnúť ruku.
Zdravotná sestra bola ešte pomerne mladá, mohlo sa jej ťahať na tridsiatku. Svetlohnedé vlasy mala stiahnuté do pevného drdola, aby jej padajúce pramene neprekážali pri práci. Na modrej uniforme mala vyšité svoje meno.
„Kate, je čas,“ oznámil jej mladý doktor v bielom plášti. Nerobilo mu radosť to, čo musel urobiť. O Spiacu krásavicu sa staral, odkedy ju na kliniku priviezli, a akosi mu prirástla k srdcu.
Kate si pritiahla stoličku, ktorá bola odložená v rohu blízko okna, a sadla si. Ruky nechala voľne ležať na okraji postele. Smutnými sivými očami hľadela na dievča so zlatistými vlasmi.
Povzdychla si. „Budem pri tebe až do samého konca.“
„Mini, si v poriadku?“ spýtal sa Louis a so starosťami v očiach jej zamával pred tvárou.
Niekoľkokrát zažmurkala. „Hej, je mi fajn,“ zaklamala a usmiala sa. Nechcela mu klamať, no snažila sa presvedčiť aj samú seba, že je v poriadku. No nebola to pravda. V ušiach jej šušťalo a v spánkoch sa jej šírila tupá bolesť.
„Na pár sekúnd som si myslel, že si trochu mimo,“ zamumlal a odhryzol si z krajca celozrnného chleba, ktorý bol natretý rastlinným maslom a na ňom bola nastrúhaná mrkva.
„Vieš, že ťa milujem, však?“ povedala Mini trochu ustráchane.
„Viem,“ odpovedal jej s drobným úškrnom na perách. „Tiež ťa milujem.“
Zjedol posledný kúsok chleba, utrel si ústa od masla a prisunul sa bližšie k Mini. Svoje dlane opatrne položil na jej líca a pohladil ju po tvári. Usmial sa a svoje pery priložil na jej čelo.
„Chcem, aby si to vedel. Zapamätaj si to. Milujem ťa, Louis. Nech sa stane čokoľvek, nikdy na to nezabudni.“
Louis sa na Mini trochu nechápavo pozrel, no nakoniec prikývol. „Nezabudnem. Sľubujem.“
Do miestnosti vstúpila ešte jedna zdravotná sestra. Táto bola oveľa staršia ako Kate. Mohla mať už cez päťdesiatpäť. V čiernych vlasoch sa jej leskli strieborné pramene. Mala oblečenú sesterskú uniformu ako Kate s tým rozdielom, že na nej mala vyšité meno Irma Glenová. Na rukách mala natiahnuté hygienické latexové rukavice.
Prišla odpojiť Spiacu krásavicu od prístrojov, vďaka ktorým správne fungovali jej orgány. Po izbe sa však stále rozliehal hlasný tlkot srdca. To ešte svoj boj nevzdalo, ale ani to nestačilo. Mozog jej síce pracoval, no nedokázala ho ovládať. Bolo smutné, že musia ukončiť taký mladý život. Nádej, že sa preberie z kómy, bola ale mizivá. Nikto tomu neveril, dokonca ani jej vlastná rodina.
Doktor opäť rýchlo preletel očami zdravotné záznamy ležiaceho dievčaťa. Posledné týždne dúfal, že sa preberie, že aspoň stisne ruku alebo otvorí oči. Bolo to bez šance.
Aj tak tejto chuderke zostával len jediný žijúci príbuzný – jej teta. Tá súhlasila s odpojením od prístrojov. Už sa ďalej nemohla pozerať na bezvládne telo svojej netere.
Príbeh Spiacej krásavici poznal takmer každý na klinike, či už celý alebo len istú časť.
Jeden večer sa ponáhľali domov. V aute bola ona a jej rodičia. Stalo sa to, keď prechádzali cez most. Asfalt bol zľadovatený, lebo v ten december obyvateľov sužovali tuhé mrazy. Sneh bol všade, kam sa človek pozrel. Len z ciest ho cestári odpratali, ale veľké kopy bieleho snehu sa stále váľali na okrajoch vozovky.
Auto dostalo šmyk a jej otec stratil kontrolu nad riadením. Vozidlo preletelo cez zábrany mostu a ocitlo sa v rieke. Potápali sa príliš rýchlo. Matka hneď stratila vedomie, v takej situácii lepšie ani zomrieť nemohla. Nevedela, čo sa okolo nej dialo. Zomrela v sladkej nevedomosti.
Na okne vodiča sa našli náznaky boja. Snažil sa ho rozbiť, ale sklo bolo pevné a nepovolilo. Svedkovia, ktorí ich vyťahovali z auta, hovorili, že našli dievča na zadnom sedadle, ako drží za ruku vodiča. Neskôr zistili, že to bol jej otec.
Bol vlastne zázrak, že nezomreli všetci traja. Dievča na zadnom sedadle prežilo. Vydržalo takmer päť minút pod vodou bez kyslíku. Stáli pri nej všetci anjeli strážni. Inak si nikto nevedel vysvetliť to, že ich autonehodu videlo pár mužov, ktorí sa ich pokúsili zachrániť.
Mozog dievčaťa sa však bez päťminútového prísunu kyslíka poškodil a ona skončila v kóme.
Taký bol jej príbeh. Za jednu noc stratila dve dôležité osoby a aj ona takmer prišla o svoj život. Jej teta si myslela, že lekári v Londýne jej skôr pomôžu. Zanechala všetko v meste, kde predtým ich rodina žila, presťahovala sa do hlavného mesta a svoju neter nechala previesť na renomovanú londýnsku kliniku.
A teraz nastal čas, aby sa jej príbeh skončil.
„Odpojte ju,“ oznámil doktor staršej zdravotnej sestre. Podišla k posteli a pomaly sa pustila do práce.
Vtedy sa prístroje zbláznili. Začali divoko pípať a nikto v miestnosti nevedel, čo sa deje.
Staršia zdravotná sestra zmeravela a nedokázala sa pohnúť. Doktorovi padli od prekvapenia všetky zdravotné záznamy na podlahu a papiere sa rozleteli po miestnosti.
Keď Kate ucítila, ako jej dievča pevne stislo pravú ruku, zhíkla a automaticky sa postavila. Bez premýšľania sa jej pohľad presunul na tvár Spiacej krásavice.
Vyvaľovala na nich svoje malé hnedé oči a zhlboka sa nadýchla. Bol to prvý nádych za posledné dva roky. Predtým za ňu dýchali prístroje.
„Ona sa prebrala,“ skonštatovala zdesene Kate to, čo si všetci traja mysleli.
„Kde je Louis? Musím ho vidieť.“
Tak zneli jej prvé slová a bol vôbec zázrak, že dokáže hovoriť.