„Kde si bola?" spýta sa mama, len čo vojdem do dverí.
„Veď som ti hovorila, že idem von," trochu podráždene poviem.
„Ale ešte som sa ťa pýtala s kým. Na to si mi neodpovedala," hovorí.
„Asi som to prepočula, prepáč," snažím sa vyžehliť si to.
„Tak s kým?" zrejme to chce vedieť stoj čo stoj.
„Nie je to jedno?" snažím sa vykľučkovať. Naozaj nemám náladu hovoriť o Benovi.
„Nie, nie je to jedno. Čo sa deje? Od rána si nejaká čudná," nedá sa odbiť.
„Nič mi nie je, iba som unavená zo včera. To je všetko. Ak dovolíš, idem do izby. A večer príde Paťa," poviem a otáčam sa ku schodom.
„Lucia!" zvolá prísne mama. Taký tón pri mne už nepoužila dlho. Otočím sa a pozriem na ňu.
„S kým si bola? A nezahováraj. Ak mi to nepovieš ty, dozviem sa to od iných, tomu ver," povie výhražne a mne stiahne žalúdok. Musím vymyslieť niečo vierohodné. Ale nesmiem byť ďaleko od pravdy a poprieť očividné fakty. Zhlboka sa nadýchnem, čo neujde mojej mame. Zdvihne obočie, akože: Čakám na odpoveď. Keď vydýchnem, pomaly začnem hovoriť. Musím zvažovať každé slovo.
„Bola som s Benom. Tým susedom."
„Čože?" zhrozene zvolá.
„Si normálna? Vieš predsa, čo sú zač!" kričí ďalej.
„To sú klebety, sama im neveríš, aspoň minule si mi to povedala," bránim seba aj Bena.
„Prečo si tam bola?"
„Ben ma doučuje jazyky. Mám v nich zmätok a on mi pomáha," vymýšľam.
„Nerob si srandu. To ťa nemôže doučiť Paťa?"
„Ona z toho vie ešte menej ako ja."
„Veď máš veľa iných spolužiakov. Prečo sa neučíš s nimi?" neprestáva sa vypytovať. Už ani neviem, čo jej mám na to povedať.
„Mama! Veď o nič nejde. Iba sa spolu učíme. Aj Paťa chodí na doučká. K Viktorovi. A jej mame to nevadí," vymýšľam jednu lož za druhou, len aby bolo dobre. Aj keď jedno pravda je. Paťa naozaj chodí k Viktorovi. Iba že kvôli celkom iným veciam ako je nemčina či angličtina. Zblížili sa, Viktorovi veľmi pomohlo, že s ním Paťa trávi čas, hlavne po rozchode s Nelou. Z úvah ma vytrhne mama.
„Už tam viac nepôjdeš, rozumieš?" kričí, argumenty zrejme nepomohli.
„Prečo? Ja naozaj potrebujem doučovať. Veď je koniec roka a potom maturujem," to je môj posledný tromf. Ak nepomôže, mám smolu. Chvíľu sa nad tým zamýšľa, nakoniec však povie: „Tak ti vybavíme niekoho iného."
„Mami, prosím. Ja sa chcem učiť s Benom. Vie mi to perfektne vysvetliť a nechce za to nič," modlikám, robím psie oči, všetko, aby som ju obmäkčila. Neviem, čo to spôsobilo, možno zmienka o peniazoch, ale mamina odpoveď ma prekvapí: „Dobre. Môžeš sa učiť s Benom, či ako sa vlastne volá. Ale mám tri podmienky," rýchlo dodá, keď vidí, že chcem niečo hovoriť.
„Prvá: budete sa učiť tu. V žiadnom prípade nebudeš chodiť do ich domu. Druhá: budete mávať stále otvorené dvere alebo budete sedieť v obývačke. Tretia: spoločnosť vám bude robiť Peťo. A nechcem počuť žiadne ale," skončí monológ a odíde z miestnosti. Téma je pre ňu uzavretá.
Keď sa konečne dostanem do svojej izby, zapnem si hudbu a ľahnem si na posteľ. V mysli mi behajú rôzne myšlienky: Ben a ja v jeho izbe, povýšenecký pohľad jeho sestry, hlasy Bena a jeho otca z obývačky, trápny odchod z ich domu.
Mám v hlave zmätok. Na jednej strane som šťastná, že som mohla stráviť s Benom čas. Na druhej strane si neviem ani predstaviť, ako sa budeme stretávať naďalej. Mama to iba komplikuje. Nechápe, že som do Bena zamilovaná? Zbytočne si kvôli tomu musím vymýšľať a klamať jej. Navyše, zatiahla som do toho aj Paťu s mojím bratom. To ma štve asi najviac.
Musím vymyslieť iný spôsob, ako byť s Benom bez neželanej spoločnosti. Chodiť k nemu domov nemôžem, to je jasné. Miestny „kamerový systém", aký nemajú ani v NASA, mi v tom úspešne bráni. A nechcem dostať Bena do ťažkostí. Ani nikoho iného.
Možno mi pomôže Paťa, ona je hlavný mysliteľ našej dvojice. Pokým príde, idem si aspoň upratať izbu, mám tu nejaký neporiadok. Hudbu si dám hlasnejšie a začnem ukladať oblečenie pohodené na stoličke. Popozerám sa okolo seba, chcelo by to malú zmenu. Že by premaľovať? Teraz sú steny hnedo-biele. Tá farba sa mi páči, ale na bielu stenu by som mohla niečo dať. Ešte sa rozhodnem, zatiaľ to nechám tak. Dnes už aj tak nič neurobím.
O dve hodiny príde Paťa. Donesie čokoládu a z tašky vyberie fľašu vína. Prekvapí ma to, ona nie je ten typ, čo rád klebetí nad pohárikom. Prevalí sa na posteľ, oprie o vankúše a otvorí čokoládu. Túto mám rada - mliečna s hrozienkami. Paťa ukáže na víno.
„Myslela som si, že sa bude hodiť," povie s miernym úsmevom a začne jesť. Ja sa vyberiem do kuchyne po poháre a otvárač. Cestou našťastie nikoho nestretnem, aspoň sa vyhnem vysvetľovaniu. Keď sa vrátim do izby, Paťa má zjedenú štvrť čokolády. Sadnem si k nej na posteľ, na nočný stolík položím poháre a otvorím fľašu. Nalejem nám a jeden podám Pati. Zdvihne ho do výšky očí a prednesie prípitok.
„Na príjemné zážitky."
„A na dobrých ľudí," doplním ju. Potom si štrngneme a odpijeme si. Víno je naozaj dobré, dúfam, že nám jedna fľaša postačí. Začneme sa rozprávať.
„Ako si na tom s Benom?" prvá položí otázku Paťa. Tak trochu som čakala, kedy sa to spýta.
„Vieš, potrebovala by som počuť tvoj názor. A tak trochu potrebujem aj pomôcť," poviem s povzdychom. Ona spýtavo zdvihne jedno obočie. Mám pokračovať.
„Mama mi komplikuje život," zašomrem a vysvetlím jej situáciu. Pozorne ma počúva, občas prikývne alebo pokrúti hlavou, podľa toho, o čom práve hovorím. Popri rozprávaní pomaly pijeme víno. Keď skončím, na chvíľu zavládne ticho, nechávame doznieť slová.
„No, naozaj to máš zložité," ozve sa napokon Paťa.
„Najhoršie je, že neviem, čo mám robiť," zúfalo povzdychnem.
„Mám jeden nápad. Ale neviem, či sa ti to bude pozdávať," pozrie sa na mňa Paťa a odpije si z vína. Už sme vypili skoro celú fľašu.
„Sem s tým," veselo vykríknem a podskočím na posteli.
„Viktorov brat má v meste byt. Viko mi hovoril, že tam veľmi často nebýva. Keby si sa s ním skúsila dohodnúť, že ti ho raz za čas požičia, keď tam práve nebude..."
„Paťuľka moja, ja ťa zbožňujem!" rozjarene sa jej hodím okolo krku, takmer jej vyrazím pohár z ruky. Už mi len treba zohnať na neho číslo a zavolať mu. Aj to vyrieši Paťa, keď napíše Viktorovi aby jej poslal na Igora číslo.
O niekoľko minút neskôr som už dohodnutá a mám si prísť zobrať kľúč od bytu k Viktorovi. On vraj má.
Paťa u nás zostala do večera. Rozprávali sme sa o rôznych veciach, nakoniec padla reč aj na ňu a Viktora. Veľmi sa zblížili, Paťa je do neho každým dňom väčšmi zaľúbená. Vraj má pocit, že aj on ju už berie viac ako len kamarátku. Ešte sa ani nepobozkali, oficiálne spolu nechodia, ale ona má pocit, že je iba otázkou času dokedy. Poriadne to medzi nimi iskrí, aj keď si to (hlavne Viktor) nechce priznať.
Potom sa Paťa začne zaujímať o mňa a Bena. Okrem toho, že sa s ním nemôžem voľne stretávať mimo školy, som jej o nás doteraz veľa nehovorila. Tak jej hovorím o stretnutí s Benovou sestrou, ako som sa odtiaľ snažila „nenápadne" odísť a že to bolo trápne, lebo ma aj tak videla. Priznám sa jej, že keby nám vtedy do izby nevtrhla Liana, tak sa s Benom určite milujeme.
Z tohto zostane trochu šokovaná. Ani sa jej nečudujem. Toľkokrát predtým som hovorila, že ak sa s niekým budem milovať, tak to bude až po svadbe. Nuž, názory sa menia.
Keď Paťa odchádza, poďakujem jej za pomoc. Objímeme sa a vyprevadím ju k dverám. Už je dosť neskoro keď si líham do postele, ale aj tak neodolám a napíšem Benovi správu.
Ahoj. Mám plán, ako sa môžeme stretávať. Asi sa mi od radosti ani nepodarí zaspať :) Zajtra ti poviem viac
Ani nie o minútu mi príde odpoveď.
Ahoj, zlatko. Aj ja mám pre teba novinku. Zajtra sa na teba teším. Doma všetko OK?
Už áno, najprv to vyzeralo divoko ale zvládla som to. Chcela by som, aby si tu bol so mnou, práve teraz.
Aj to bude, len musíme vydržať. Zatvárajú sa mi oči, tak idem spať. Dobrú noc, pekné sny :*
Tiež som už unavená. Zatvorím očí a snívam o Benovi.