„Pati? Mohla by si ma prosím ťa kryť?" volám mojej kamarátke a snažím sa stáť tak, aby som nestratila signál.
„Jasné. A kde vlastne si?" zvedavo sa pýta.
„S Benom. A asi s ním budem až do večera, tak by si mohla povedať mojej mame že som bola u teba. Pre istotu, ak sa bude pýtať."
„To vieš, že hej."
„Si poklad. Ďakujem, pa," rozlúčim sa s ňou a poberiem sa za Benom k lavičke, ktorú tam niekto veľmi prezieravo postavil.
„Ben? Odkiaľ vieš o tomto mieste?" zvedavo sa spýtam, keď k nemu prídem.
„Od tajného zdroja," pozrie sa na mňa prenikavo modrými očami a pobavene žmurkne.
„Nemáš tých tajných zdrojov nejako veľa?"
„Nie, nie. To je ten istý. Ale jeho meno ti neprezradím, sľúbil som," hovorí Ben, keď vidí, že mu chcem skočiť do reči.
„Ako chceš. Tak mi aspoň povedz, ako je možné, že máš nachystané všetky tieto veci," ukážem na pripravené jedlo. Ben sa zasmeje a vezme ma do náručia.
„Vieš, toto som chcel už dlho. A dnes, keď sme sa dohodli, že spolu pôjdeme domov, mi napadlo, že môj plán uskutočním. Tak som sa ulial z poslednej hodiny a išiel som na malý nákup," vysvetľuje mi.
„Vieš, že ťa mám veľmi rada?" položím mu rečnícku otázku a pobozkám ho. Ben ma v mojej aktivite podporí a začne ma bozkávať tak, že zabudnem na všetko vôkol a vnímam iba jeho. Ani neviem ako, ocitnem sa na rozprestretej deke v tieni veľkého smreka. Benova prítomnosť ma unáša na doposiaľ neznáme miesta.
Netuším, ako dlho sa bozkávame, ale mne na tom nezáleží. Som šťastná, že som s ním. Ben ma hladká po vlasoch aj chrbte. Ja ho jednou rukou objímam okolo pása a druhou mu tiež blúdim po chrbte. Pritiahne si ma ešte bližšie k sebe a na chvíľu ma prestane bozkávať. Otvorím oči, aby som ho mohla vidieť. Usmieva sa na mňa.
„Na toto len tak ľahko nezabudnem," povie a pobozká ma na čelo. Tiež sa naňho usmejem a opriem sa hlavou o jeho rameno. Snažím sa upokojiť moje srdce, ktoré bije v divokom rytme.
„Aj keď nerada, ale o chvíľu budem musieť ísť domov," zamrmlem mu do trička. Vtedy sa Ben odo mňa trochu odtiahne.
„V tom prípade musíme dohnať, čo sme zameškali." Spýtavo sa na neho pozriem, lebo ešte stále neviem celkom normálne uvažovať.
„To jedlo. Určite si už hladná," povie pobavene a zasmeje sa, keď vidí môj nechápavý výraz. Jasné. Myšlienka na jedlo mi úplne vyfučala z hlavy vo chvíli, keď ma Ben pobozkal.
„Tak poďme," potiahnem ho za ruku a spolu sa postavíme. So smiechom prídeme bližšie k lavičke, kde zostali všetky veci. Ben vybaľuje občerstvenie, do plastového pohárika mi naleje pitie. Začneme jesť a ja si v mysli prehrávam dnešný deň v škole, ale myšlienky mi hneď uletia k Benovi.
Stále nejako nechápem, ako sa všetko tak náhle udialo. Som s tým najkrajším chalanom, akého som kedy videla, ktorého chce takmer každé dievča v našej škole a o ktorom viem akurát len toľko, že sa sem presťahoval aj s rodinou. Ale viem aj to, že mi tak veľmi prirástol k srdcu, že nechcem ani len pomyslieť, čo by sa so mnou stalo, keby sa so mnou rozišiel.
Lebo jedno viem na isto. Ja by som ho nikdy nenechala dobrovoľne odísť, pretože ho mám veľmi rada. Pretože...
Z myšlienok ma vytrhne Benov hlas.
„Nad čím premýšľaš?" Pozriem sa na neho. Sedí vedľa mňa a tiež sa na mňa pozerá tými jeho veľkými modrými očami. Hlavu trošku nakláňa doľava, aby na mňa lepšie videl, pretože mu rovno do tváre pomedzi stromy svieti slnko.
„Neviem, len tak. Ako sme sa rýchlo dali dokopy a tak... Veď vieš," poviem. Prikývne a usmeje sa.
„Nikdy som neveril na lásku na prvý pohľad," hovorí, „ale očividne existuje."
Pozeráme si navzájom do očí, sedíme na lavičke medzi stromami, držíme sa za ruky a všetko vyzerá tak dokonale a romanticky, až tomu odmietam veriť.
Zo snívania ma vytrhne iba to, keď mi zazvoní telefón. Volá mi mama. Romantická chvíľka sa razom zmení na rýchle vymýšľanie správnej a dôveryhodnej výhovorky. Presuniem sa na miesto na deke, tam je totiž najlepší signál, a zdvihnem.
„Áno, mami?" snažím sa komunikovať a nedať na sebe poznať nervozitu.
„Kde si toľko? Zo školy si mala prísť už dávno," trochu nahnevane hovorí.
„Som s Paťou. Išli sme do mesta kupovať šaty. Hovorila som ti to včera, zabudla si?" snažím sa zachrániť situáciu.
„Áno, zabudla som. Už ste ich kúpili? Kedy prídeš domov?"
„Neviem, ešte sme sa chceli zastaviť na kávu. Potrebuješ niečo?" Dúfam, že sa nemusím hneď vrátiť domov.
„Nie, nič. Chcela som, aby si išla na nákup, ale pôjde otec."
„Dobre. Tak zatiaľ ahoj."
„Vieš čo mi napadlo?" pozriem sa na Bena keď dotelefonujem s mamou. On len spýtavo zdvihne obočie. „Že by sme si takéto výlety mohli robiť častejšie. Bez zbytočných svedkov," sprisahanecky na neho žmurknem. Ben sa na mňa usmeje a tým mi potvrdí, že môj nápad sa pozdáva aj jemu.
„To by sme teda mohli. Vieš, keby som mohol, tak tu s tebou zostanem navždy."
„Lenže už nám treba pomaly ísť," neochotne pripomeniem a postavím sa.
„Ešte poď sem," potiahne ma k sebe a keď som už pri ňom, pobozká ma. Znova mnou prejde triaška a podlomia sa mi kolená. Zdvihnem ruky a objímem ho okolo ramien. Pritiahne si ma bližšie a ja som v tej chvíli rada, že ma tak pevne drží, pretože strácam pôdu pod nohami. Po chvíli ma od seba trošku odtlačí.
„Veľmi nerád, ale už musíme ísť," neochotne povie a ešte mi dá pusu na nos. Potom ma chytí za ruku a spolu prejdeme k autu. Takéto príjemné popoludnie som už dávno nezažila. Škoda, že v našej dedine kolujú o Benovi a jeho rodine zákerné klebety, a čo je najhoršie, všetci tomu veria. Keby neohovárali na každom kroku, mohla by som byť s Benom bez komplikácií. Lenže v našej dedine sa nič neutají a takmer každá informácia prekrúti a prikrášli... Ach... nechcem na to ani myslieť.
Našťastie ma z neveselých myšlienok vytrhne Ben, ktorý už sedí za volantom a štartuje auto. Usmejem sa na neho a on na mňa nezbedne žmurkne a tiež sa usmeje. Pomaly sa s autom otočí a už ideme tou dlhou poľnou cestou, ktorou sme sem prišli. Cestou sme ticho, ale je to príjemné ticho. Obaja sme ponorení do vlastných myšlienok, ale vnímame prítomnosť toho druhého.
Keď už sme na hlavnej ceste, Ben sa na mňa usmeje a voľnú ruku, ktorou práve nešoféruje mi položí na stehno. Položím mu na ňu moju ruku a prepletieme si prsty. Pozerám sa na jeho tvár. Je sústredený na cestu, ale pôsobí uvoľnene a sebaisto. A spokojne. Aj ja som spokojná. Som veľmi spokojná, môžem povedať, že som šťastná. Teší ma Benova prítomnosť, teší ma, že je práve so mnou, teší ma, že mám takého skvelého chlapca, ako je on.
Ani neviem ako, ocitneme sa v našej dedine. Už je skoro šesť, vôbec som si doteraz neuvedomila, koľko je hodín. S Benom mi čas prešiel neskutočne rýchlo.
„Škoda, že už sme doma," poviem a pozriem sa na neho.
„Ja viem. Len čo sa naskytne ďalšia príležitosť, tak niekam pôjdeme, sľubujem," stisne mi ruku a usmeje sa na mňa.
Zaparkuje pred jeho domom, vystúpime z auta a pred bránou mu dám pusu.
„Tak ahoj, a ďakujem za krásny deň," rozlúčim sa s ním.
„Ja ďakujem tebe."
Pomaly vykročím smerom k nášmu domu, ale zastaví ma Benova ruka, ktorá ma chytí za tú moju. Otočím sa k nemu a udivene sa na neho pozriem.
„Kam ideš?" dostanem zo seba.
„Odprevadiť ťa domov. Hádam si si nemyslela, že ťa nechám ísť samú."
Popravde, myslela som si to. Veď kto by išiel niekoho odprevádzať len o dva domy ďalej? Usmejem sa na neho a spolu vykročíme k nášmu domu. Cestou vidím, ako sa v niektorom okne pohla záclona, ako Kýčová „nenápadne" nakúka ponad bránu a myslí si, že ju vôbec nevidno. To zase bude rečí... Aj Ben si to všimne, pretože mi potichu povie, aby som sa nepozerala susede do okna, lebo ona sa pozerá na nás. Keby to nebolo také bizarné, tak by ma to aj pobavilo. Lenže mne to nepripadá vtipné, skôr úbohé. Nechápem potrebu niektorých ľudí vymýšľať klebety, ktoré okolo skutočnosti ani neprechádzajú.
Keď prídeme pred našu bránu, otočím sa k Benovi, aby som mu videla do tváre. On ma chytí za obe ruky a skloní sa ku mne, aby ma mohol pobozkať. Keď sa naše pery spoja, zatvorím oči a nechám sa unášať pocitmi, ktoré vo mne Ben vyvoláva. V tej chvíli mi je ukradnutá celá Kýčová aj s ostatnými klebetnými susedami. V tej chvíli si užívam iba Benovu blízkosť. Keď sa odo mňa odtiahne, stále ma drží za ruky.
„Vieš o tom, že do večera budeme ohovorení po celej dedine, však?"
„Viem, a je mi to úplne jedno, pretože sa nemám za čo hanbiť," povie a znovu ma pobozká. A potom ešte raz a ešte raz.