Prejde niekoľko týždňov, školský stereotyp sa strieda so stretnutiami s Benom. Ale stretávame sa tajne, v škole máme viac možností byť spolu ako keď sme doma. Tam sa musíme vyhýbať zvedavým pohľadom susedov, všadeprítomnému riziku, že nás spolu pristihnú naši rodičia. Teda, hlavne moji. No v škole je to iné. Prestávky trávime spolu, väčšinou v šatni, kde nie je veľa ľudí. Počas vyučovania sa nám nedá stretávať, tak si väčšinou píšeme.
Máme slovenčinu a profesorka Šípová si niečo číta. Nezaujíma ju, čo robíme my. Pred chvíľou sme dopísali diktát, a jej sa nechce nám ho teraz opraviť. Tak oddychujeme. Lenže oddych by nemal byť nudný. Aj napriek tomu neviem, čo so sebou. Už som bola trikrát na vécku aby mi rýchlejšie prešiel čas. Ani na tom hlúpom facebooku nič nie je. Už sa chcem odhlásiť, keď v tom mi príde správa.
Benjamín Bosák: Ahoj kráska ☺
Lucia Roháčová: Ahoj fešák ☺
Benjamín Bosák: Neučíš sa, keď si na nete?
Lucia Roháčová: Ale... Šípová si číta a my sa tu nudíme...
Benjamín Bosák: Tak nič extra... nám pre istotu nikto neprišiel. Ale nesťažujem sa ☺
Lucia Roháčová: Vždy je lepšie keď nikto nepríde, ako toto...
Paťa mi nazrie ponad plece do mobilu a keď si prečíta moje správy s Benom, len sa uškrnie. Ja pokrčím plecami, akože „no a čo" a ďalej sa venujem mobilu. Teda Benovi.
Benjamín Bosák: To áno... O koľkej dnes končíš?
Lucia Roháčová: O druhej... a ty?
Benjamín Bosák: Aj ja, počkám ťa pred školou, môže byť?
Lucia Roháčová: Môže ☺ len sa bojím že Darinka s Milickou budú pekne žiarliť... Darina po tebe poriadne ide, to by videl aj slepý ☺ a jej prívesok ju v tom patrične podporuje
Benjamín Bosák: Veď dobre vieš, že mňa tie dve vôbec nezaujímajú... Podľa mňa sú obidve rovnaké. Chcú mať chalanov len do zbierky, aby sa mohli pred ostatnými pochváliť
Lucia Roháčová: To máš pravdu... a som rada, že si na to prišiel už teraz ☺
Benjamín Bosák: A kedy inokedy by som mal na to prísť?
Lucia Roháčová: Keď by už bolo neskoro... Keď by si už bol ďalšia trofej
Benjamín Bosák: Ty máš teda výrazy ☺ ale neboj sa... Musím sa priznať, že na ľudí mám dobrý nos, zatiaľ ma môj prvý dojem nikdy nesklamal ☺
Lucia Roháčová: To je dobre ☺ a v mojom prípade?
Benjamín Bosák: Veď ti hovorím že doteraz som vždy odhadol správne ☺
Zvoní. Konečne posledná hodina. Keďže sa sťahujeme do inej triedy, vypnem si internet a mobil strčím do tašky, nech mi pri mojom šťastí niekde nevypadne. Benova posledná správa zostane bez odozvy. Ale budem mať možnosť sa s ním porozprávať po škole, keď spolu pôjdeme domov. Už teraz sa teším na Darinin výraz, keď ma uvidí v Benovej spoločnosti.
Som rada, že ma Ben počká. Ale... ach! Ja som zabudla, že mi Paťa hovorila, aby som s ňou išla kúpiť jedny šaty. Ide na svadbu sesternici a nemá žiadne šaty, tak si musí zaobstarať nové. A ja som sa jej sľúbila, že dnes po škole pôjdem s ňou a spolu nejaké vyberieme. Ona ma zadrhne, keď jej poviem, že ma bude čakať Ben!
Už je tu učiteľka a ja na chvíľu prestanem myslieť na Bena. Dnes píšeme už tretiu písomku. To je veľa aj na koňa. Najprv z matiky, potom diktát zo slovenčiny a nakoniec to najlepšie – písomka z nepravidelných slovies z nemčiny. Včera som sa to učila minimálne tri hodiny, a aj tak to poriadne neviem. Mám taký pocit, že zase polovicu odpíšem od Pati.
„Vyberte si papiere, od okna á, bé. A rozsaďte sa, keď vás je tak málo," zavelí naša triedna a my musíme poslúchnuť. To ide byť moja smrť. Dúfam, že to dám aspoň na štvorku. Bezradne pozriem na Paťu, ona len ľútostivo pokrúti hlavou a rýchlo si ide sadnúť do lavice predo mnou. Aby som mala aspoň malú šancu niečo odpísať.
Tak, hotovo. Hneď, ako dopíšeme, si Paťa sadne späť ku mne.
„Vedela si?" spýta sa ma a ja nešťastne pokrútim hlavou. Niečo som tam popísala, ale nikto nevie, či je to dobre. Triedna nám už zvyšok hodiny dá pokoj a pustí sa opravovať písomky. Využijem čas, nahodím psí pohľad a poviem jej o Benovi. Že ma bude čakať pred školou a že by som s ním rada išla, ale zároveň nechcem sklamať ju, pretože sme dohodnuté už dlho.
Paťa to na moje prekvapenie zoberie dobre. Uľahčene si vydýchne a zasmeje sa.
„Vieš, ja som ti tiež chcela niečo povedať," začne. Prekvapene na ňu pozriem a zdvihnem obočie. No to som zvedavá, čo na mňa vybalí.
„Písala som si s Viktorom. Zavolal ma na kávu. Chcela som ti to povedať skôr," dopovie rýchlo, keď vidí, že sa nadychujem, aby som jej začala vyčítať, prečo mi to hovorí až teraz.
„A ideš?" položím jej zbytočnú otázku, na ktorú hneď viem odpoveď. Jasné, že ide. Bolo by od veci, keby to odmietla. Po prvé, s Viktorom sme kamaráti. A po druhé, Paťa je do Vika zamilovaná už pekne dlho.
Pozrie na mňa pohľadom postihnutého škrečka – obočie zdvihne až pod vlasy, oči vytreští, dobre že jej nevypadnú a hlavu nakloní nabok a dozadu.
„Jasné, že idem," povie mi, ako keby som bola úplný primitív. Ale to som mohla čakať. Veď predsa na hlúpu otázku je vždy hlúpa odpoveď.
Obidve sa začneme usmievať, až sa neudržíme a vybuchneme do smiechu. Triedna na nás zazrie, ale nás to nakopne a smejeme sa ešte viac.
„No," ozve sa triedna a všetci okamžite stíchnu. Vrátane mňa a Pati.
„Písomky dopadli takto: dve jednotky, tri dvojky, jedna trojka a zvyšok štvorky," oznámi nám a začne rozdávať naše práce. Pred Paťu dopadne papier s veľkou dvojkou v krúžku. Ja asi také šťastie nebudem mať. Keď triedna príde ku mne a podá mi písomku, takmer spadnem zo stoličky. Nemôžem uveriť vlastným očiam. Jednotka?! Ja mám jednotku?! Takže tie tri hodiny včera neboli zbytočné. Vyradostená pozriem na moju kamarátku, ktorá tiež nechápe.
„A že nič nevieš," povie mi, pokrúti hlavou a zasmeje sa.
Konečne zazvoní na koniec pre nás poslednej hodiny. Triedna nám pripomenie, aby sme vyložili stoličky a pokým dávame do poriadku triedu, ona si balí veci. Tiež už dnes končí, tak chce byť čo najskôr doma. Pozdravíme sa jej a už po nás v triede nezostane ani smrad.
Pred školou ma čaká Ben. S Paťou sa rozlúčime a ona sa vyberie s Viktorom opačným smerom ako ja s Benom. Niekoľko metrov kráčame bez slova. Napokon preruším ticho ja. „Ešte si mi nepovedal, ako si odhadol mňa," snažím sa nadviazať na náš „fejsbukový" rozhovor. Ben sa na mňa pozrie a usmeje sa tým jeho odzbrojujúcim úsmevom.
„Teba som tipoval na obyčajné dievča, ktoré majú ľudia radi. Zatiaľ sa mi to potvrdzuje. A mne si sa od začiatku páčila," hovorí a chytí ma za ruku. Pozriem na naše spojené dlane.
Vyzerajú, akoby boli vyrobené pre seba.
Akoby sa nikdy nemali rozpojiť.
„To, čo som ti povedal minule na ulici, som myslel vážne," pokračuje Ben, „a nemám problém ti to povedať znova." Náhle sa ku mne nahne a pobozká ma. Zastaneme uprostred chodníka, ľudia, ktorí idú za nami, nadávajú, lebo im blokujeme cestu, ale mne je to v tej chvíli úplne jedno. Pretože teraz je pre mňa dôležitý iba jediný človek. A ten ma bozkáva uprostred ulice pred desiatkami ľudí.
Po chvíli sa od seba odtiahneme. Ben sa na mňa pozrie a jeho oči prezrádzajú, že by veľmi rád pokračoval v tom, čo začal. A ja tiež. Najradšej by som sa s ním teraz niekam zašila a nevyšla odtiaľ.
„Poď," potiahne ma za ruku a mne ani nenapadne protestovať. Vedie ma k jeho autu, galantne mi otvorí dvere spolujazdca a počká, pokým sa usadím. Potom si sadne za volant a vyrazíme. Netuším, kam ideme, ale ani mi na tom nezáleží. Dôležité je, že idem s Benom. A pri ňom mám pocit bezpečia. Cestou sa nerozprávame, slová totiž netreba. Stačí nám pohľad na toho druhého.
Vezieme sa asi pol hodinu, keď Ben odbočí z hlavnej cesty na starú poľnú cestu. Doteraz mi ani nenapadlo spýtať sa ho, kam vlastne ideme. Ale teraz ma premáha zvedavosť, tak začnem vyzvedať.
„Uvidíš," usmeje sa na mňa Ben. Nezdá sa, že by sa chystal niekde zastaviť.
„Dúfam, že ma niekde nechceš zabiť," podpichnem ho.
„Aj to je jedna z možností," zasmeje sa, „ale môžeš mi veriť, že mám s tebou vznešenejšie plány," dopovie a chytí ma za ruku.
Keď si začnem myslieť, že tá poľná cesta nemá konca, Ben zastane. Nachádzame sa uprostred poľa, na jeho okraji vidno hustý les. Vystúpi z auta, obíde ho a otvorí mi dvere. Zo zadných sedačiek vezme nejakú tašku. Prejdeme pár krokov ruka v ruke, užívame si vzájomnú spoločnosť a vychutnávame upokojujúce ticho prírody. Vojdeme do lesa.
„Kam ideme?" zvedavo sa ho spýtam.
„To je prekvapenie," povie tajnostkársky. To som teda zvedavá. Verím tomu, že vie, kam má ísť a že tu nezablúdime.
S malými obavami v očiach sa na neho pozriem, no on sa len usmeje a vedie ma ďalej do lesa. Vôbec mi nechce povedať, čo plánuje. No moje obavy sa rozplynú hneď, keď sa spoza stromov vynorí nádherný výhľad na hory. Ani si neuvedomím, že stojíme na kraji útesu.
„Teda... Toto som nečakala," poviem obdivne a Ben mi dá pusu.