Budem tvojim liekom

8. Kapitola - Spoznávanie

Oliver mi doniesol notebook , presne ako sľúbil. Ja som sa trochu neohrabane prezliekla do legín a mikinových šiat . Bola som rada, že som si zbalila niečo také. Nebolo to síce veľmi sexi , ale ani som nechcela na Olivera robiť nejaký dojem. Oliver mi oznámil ,že celé doobedie bude musieť pracovať tiež. Vôbec mi to nevadilo. Mal toho určite veľmi veľa. Preberať firmu, navyše takú veľkú, nie je ľahké. Bola som odhodlaná , že mu pomôžem , ako sa bude dať. Deň šiel rýchlo od práce ma vyrušil Oliver.

„ Priniesli nám obed . Pomôžem ti dole? " pýtal sa ma a inú možnosť mi nedával.

„ Ďakujem , áno môžem ísť aj hneď. " postavila som sa z postele . 

Pri mne sa už zjavil Oliver a bral ma nežne do svojho náručia. Nebránila som sa. Jeho dotyky mi koniec koncov boli príjemné. Až ma ten fakt desil. Olivera som poznala len veľmi krátko. Pozorovala som ho a aj v jeho hlave myšlienky bežali na plné obrátky. Kto vie nad čím premýšľal on. V jedálni ma usadil na stoličku. Na vôkol rozvoniavalo jedlo. V ústach sa mi zbiehali sliny.

„ Vonia to krásne , čo je to ?" vyzvedala som.

„Doniesli nám tekvicovú polievku a lososa so šalátom. Dúfam , že som vybral dobre . " usmial sa.

„ Sama by som si lepšie nevybrala. Ďakujem ti . Staráš sa o mňa naozaj veľmi dobre. " úsmev som mu opätovala.

„ Som rád , že som vybral dobre ."  tváril sa ako malý chlapec keď mu pochválite hračku.

„ Ozaj , dlžím ti za donášku . Hneď ako sa najeme ti zaplatím." poznamenala som. Oliver na mňa ostal zarazene pozerať .

„ Myslíš si , že chcem od teba peniaze za jedlo? " ostal v údive.

„ Pozri bývame spolu lebo nás k tomu donútila karanténa. Jedlo si dokážem kúpiť sama . Nie si povinný ma tu hostiť . Už len samotný fakt , že nemusím do štátnej karantény a bývam tu zadarmo je dosť. Určite ti nechcem spôsobovať ďalšie výdavky." vysvetlila som mu . Teraz ostal pozerať úplne nemo.

„ Wow , tak toto som teda nečakal. " nadvihol obočie. Ostala som zarazená nad jeho reakciou. Bolo z neho cítiť nervozitu.

„ Prosím necháp ma zle. Len nie zvyknutá nechať za seba niekoho platiť. My sa navyše poznáme len veľmi krátko a mám rada vyrovnané účty." snažila som sa vysvetliť.

„ Emma , vieš , že čo sa týka peňazí , som dostatočne zabezpečený, aby som ti mohol zaplatiť jeden obed. " teraz sa trochu pousmial.

„ Oliver nejde o to ako si zabezpečený. Koľko máš peňazí je výlučne tvoja vec. Toto je obed dvoch kolegov aj keď si šéf , nie si povinný za mňa platiť jedlo. Nato mi slúžia benefity tejto firmy." stála som si za svojim.

„ Dobre teda dohodnime sa , že na dnešné jedlo som ťa pozval a nechcem počuť námietky. Najbližšie ti oznámim keď ťa ma jedlo nepozvem. " stále nerozumel mojej reakcii.

Oliver počuj , pre mňa je veľmi dôležité byť samostatnou. Asi ani nechápeš prečo , ale prosím ber to ako to je. " odpovedala som mu.

„ Dobre a to sa nikdy nenecháš pozvať na jedlo ? Ani na rande ?" vyzvedal.

„ Uf, my nie sme na rande . Prvá vec. Druhá vec aj keď idem na rande výdavky si delím. Moje pravidlo. Aspoň sa nikto po zlej večeri na teba nehnevá , že za ňu aj zaplatil. Po tretie na rande nechodím. " ukončila som rozhovor. Posledným bodom som si vyslúžila jeho plnú pozornosť. Bolo vidieť z jeho tváre , že rozmýšľa nad otázkou.

„ Prečo nerandíš Emma ? Si nádherná žena, pochybujem , že máš problém s nápadníkmi." zúžil oči. Pri slove nádherná som sa začervenala.