Budem tvojim liekom

Epilóg

Oliver

Spojenie sa prerušilo....

Zatvoril som oči a padol na kolená na zem. V duchu som prosil a modlil sa, aby to nebola pravda. Môj dych bol rýchly a zalievala ma studený potom. Krútil som hlavou a odmietal prijať skutočnosť. Roztrasenými rukami som začal vytáčať Emmine číslo.

„Dovolali ste da do odkazovej schránky...“ ozvalo sa z druhého konca.

„Kurva, zanadával som.“ snažil som sa upokojiť a niečo vymyslieť.

Vytočil som Thomasove číslo: „Oliver, príď sem. Posielam ti polohu.“

„Povedz mi kurva prosím, že žije, že ju máš.“ zvrieskol som.

„Nemôžem, príď sem a ...“ nedopovedal.

Do dverí vošiel môj otec. Keď ma videl, vytrhol mi telefón z rúk a pozrel na číslo, ktoré mi volá.

„Thomas pošli nám polohu o chvíľu sme tam. Chlapi ma informovali.“ Povedal stručne.

Kým som ja hľadel do prázdna, otec ma prebral potrasením : „Oliver poď ideme.“

„Mám polohu, budem šoférovať!“ prebral som sa zo šoku.

„Si si istý?“ opýtal sa ma.

„Ver, že s nikým tam nebudeme rýchlejšie.“ nečakal som a už som mieril von z kancelárie.

„Pán Goodway, ...“ dvihol som ruku a umlčal moju sekretárku.

„Zrušte na tento týždeň všetky stretnutia.“ oznámil som jej.

„Ako poviete.“ nechápavo sledovala ako bez pohľadu okolo nej ďalej pokračujeme.

Naozaj som bol rýchly, ani nie o dvadsať minút sme boli na mieste. Všade dookola boli policajné hliadky, hasiči a sanitky.

Rozbehol som sa k Thomasovi.  Stál pri strome a rukou si zakrýval oči.

„Thomas, kde je?“ pohľadom som skúmal okolie.

Len sťažka sa na mňa dokázal pozrieť.

„Neviem. Nebola v aute.“ povedal potichu a ukázal na vrak auta opretý v rokline o strom.

Keď som sa pozrel na miesto kde bolo auto naplo mi žalúdok. Odignoroval som to a rozbehol sa tam. Po ceste na mňa volali rôzny ľudia, aby som sa zastavil. Neposlúchal som Nemotorne šmykom som sa dostal až k autu. Okolo bol zhorený zápach. Rýchlo som sa obzeral. Otvoril som na niekoľký pokus zadné dvere.

Nik tam nebol. Predné dvere boli tiež prázdne. V tej chvíli ku mne dobehol otec spolu s policajtmi a Thomasom.

„Prečo tu nikto nie je kde moja žena!“ kričal som.

„Markus aj Stefan, obaja sú mŕtvi.“ Povedal.

„Kde je kurva moja manželka?“ zvrieskol som ešte viac.

Všetci ostali ticho. Pohľadom som lietal z jedného na druhého. Nič. Všetci mlčali.

„Pane,“ ozval sa starši muž, „vašu manželku sme nenašli zatiaľ.“

„Ako nenašli? Vidíte to auto? Je zdemolované. Vidíte mojich dvoch mužov? Nie! Sú mŕtvy tak ako sa vám kurva všetkým mohla stratiť moja žena?“ vrieskal som beznádejne.

„Musíte sa upokojiť. Týmto nikomu nepomôžete. Len zhoršíte situáciu.“ povedal opäť starší muž.

„Zhorším situáciu? Ako sa táto situácia dá ešte zhoršiť? Moja manželka, moja Emma, je živá alebo mŕtva bohvie kde a vy my hovoríte o zlej situácii? Ako sa mám domov vrátiť bez mojej ženy k svojej dcére, ktorá dnes oslavuje dva roky? Ako mám ďalej žiť bez mojej ženy?“ opäť sa dostavil panický strach a ja som padol na kolená. Okamžite sa okolo mňa zhormaždili záchranári a otec.

„Všetci choďte preč!“ zvrieskol som keď sa ma dotkla sestra.

„Pane, pomôžeme Vám.“ prehovorila na mňa vľúdnym hlasom.

„Pomôžete? Chcete mi pomôcť? Nájdite moju Emmu. Thomas, prečo ju nhľadáš, prečo si s ňou nebol? vrieskal som na každého ďalej.

Ostalo opäť ticho.

„Syn môj, všetci naši chlapi sú v lese spolu s policajtmi. Musíš sa trochu vzchopiť, nájdeme ju neboj sa.“ Pomaly sa ku mne priblížil.

Padol som mu do náruče. Tak zúfalý som nikdy nebol. Chvíľu sa nik nepohol. Ozvalo sa pípnutie. Najprv som mu nevenoval pozornosť, kým neprehovoril Thomas hľadiac na malú krabičku v jeho rukách: „Žije.“