Budem tvojim liekom

1. Kapitola - Karanténa

Emma 

Zaklapla som počítač a zhlboka sa nadýchla. Neostávalo mi nič iné, ako ostať štrnásť dní v karanténe. Mala som dve možnosti - karanténe v štátnom zriadení alebo izolovaná v pracovných bytoch. Vybrala som si pochopiteľne druhú možnosť.

Izolácia nám bola nariadená krátko potom, čo sme sa vrátili z Číny. Síce sme vláde vysvetľovali, že naše stretnutia prebiehali výlučne za najprísnejších bezpečnostných podmienok, no i napriek tomu trvali na tom, aby sme sa po dobu štrnásť dní izolovali.
V meste pandémia zúrila v plnom prúde. Deti nechodili do školy, ulice a cesty zívali prázdnotou. Každý, kto mohol, bol doma. Vírus, ktorý sa šíril naprieč svetom bol rýchly a ochromoval ekonomiku a zdravotníctvo. Bol ako zlý sen a zasahoval do života všetkým.

Postavila som sa od stola prešla cez dvere smerom k toaletám. Mala som šťastie nik tam nebol. Poriadne som si umyla ruky a ovlažila tvár. Moje zelené oči svietili na mojej bledej tvári. Líca som si trochu pošúchala, aby som do nich získala farbu. Nakoniec som z kabelky vytiahla trochu púdru a naniesla ho na tvár. Na pery som si natrela rúž. Rukami uhladila modré púzdrové šaty a zapla gombík na saku rovnakej farby. V poslednej dobe som dosť schudla. Dlhé svetlohnedé vlasy som mala zopnuté v uzlíku na temene.
Vyzerala som dostatočne formálne na stretnutie s novým šéfom.

Po návrate z Číny mal oficiálne prebrať rodinný biznis Olivers company Oliver junior.

Bola som z toho dosť nervózna. V Číne som v rámci bezpečnostných opatrení s ním nemala prísť do kontaktu, no po návrate, mal aj on nastúpiť s nami do karantény. Taký bol plán. Jeho nový byt sa nachádzal na hornom poschodí tejto budovy. Hovorilo sa o ňom, že je to veľký dobrodruh, ktorý nikde dlho nevydrží a s nikým dlho neostáva. Ja osobne som videla len jeho fotku, ktorú mal pán Oliver na stole.

Vyšla som z toalety a cez chodbu sa vybrala do kuchynky. Ako som prechádzala popri dverách pánskych záchodov vyrútil sa z nich vysoký mohutný muž v džínsach a tričku s telefónom v ruke. V snahe vyhnúť sa kope svalov, ktorá sa predo mnou sčista jasna zjavili, som sa zapotácala a už by som padla k zemi, keby ma ten neznámy nechytil do náručia.

Ostala som pozerať do tváre muža ktorý ma držal v náručí. Bol pekný, veľmi. Mal opálenú tvár, dlhšie hnedé vlasy zopnuté do copu. Najviac ma fascinovali prenikavé hnedé oči a husté strnisko. Bol to zvláštny moment. Z tváre  cudzinca som nedokázala spustiť oči. Chcela som si zapamätať každý detail. Usmial sa. Niečo vo mne ma nútilo mu úsmev opätovať.

Zmocnil sa ma príjemný pocit . Ako keď sa pozeráte na niečo pekné. Už by som sa aj začervenala, ale v tej chvíli sa ozvala pichľavá bolesť pravej nohy. Prižmúrila som oči. Dúfala som, že nemám vyvrtnutý členok. Zatvorila som oči a inštinktívne sa natiahla k nohe.

„Prepáč, si v poriadku?" opýtal sa neznámy.

„Auu, bolí ma noha, musím si sadnúť." Snažila som sa vymámiť z jeho náruče. Márne. Vzal ma na ruky.

"Čo to robíš?" opýtala som sa prekvapene.

„Bolí ťa noha, tak ťa nesiem, aby si sa mohla posadiť." odpovedal nechápavo.

Na zdvorilosť si v danom momente ani jeden z nas nepotrpel.

„Stačilo ma pridržať." povedala som.

„Na rukách je to pohodlnejšie." usmial sa.

„Pohodlne by mi bolo  keby si dával pozor a nevyrútil sa oproti mne ako medveď." povedala som podráždene.

V nohe mi pulzovalo a tvár sa mi sťahovala bolesťou.

„Prepáč, bol som zamyslený, ale tiež by si nemala chodiť tak blízko dverí." žmurkol na mňa.