Budem tvojim liekom

4. Kapitola - Naša prvá večera

Dúfam , že sa Vám príbeh príbeh EMMY a OLIVERA páči

„Emma?" ozval sa Oliverov hlas zdola.

„Oliver, ja neviem ako prekonať tieto schody, tak aby som nespôsobila ďalšiu pohromu mne alebo Vám." Hovorila som rýchlo.

„Mala si ma zavolať, keď budeš hotová. Pamätáš si ?" karhal ma Oliver a kráčal po schodoch smerom ku mne.

„ Chcela som prísť na večeru a neobťažovať Vás, len som nečakala toľko schodov." zahryzla som si do pery.

„Stále si taká tvrdohlavá?"

„Oliver, ste môj spolubývajúci, nie sluha. Nemôžem od Vás chcieť aby ste mi stále pomáhali. I keď ako pozerám na tie schody, sama si asi neporadím." Vzdychla som si.

„Povedal som ti, aby si ma zavolala." hovoril prísnym hlasom.

„Pán Good..... Oliver, je mi naozaj nepríjemné stále vás zaťažovať. Ste tu prvý deň a už som vám spôsobila veľa nepríjemnosti."

„Aké nepríjemnosti, Emma. Stretnutie s tebou bolo až na tú vyvrtnutú nohu pre mňa príjemné." to už stále presne pri mne.

Mal na sebe svetlomodré džínsy a biele tričko.Vlasy mal zamotané v drdole. Na krku mu visela dlhá retiazka ktorá mu siahala až k prsiam. Mierne som nahla hlavu chcela som vidieť čo je na nej. Oliver sa ešte viac priblížil. Nadýchla som sa jeho vône. Bez varovania ma dvihol do náručia.

„ Oliver, čo to zase robíte!" skríkla som.

„Nesiem ťa k stolu. Musíš sa najesť ." odpovedal pobavene.

„Nemusíte ma stále niesť na rukách."

Kráčal so mnou v ľahkosti dole schodiskom.

„Ako inak si chcela zísť dole?" smial sa ako malý chlapec.

„ Niekedy stačí ľudí pridržať. Nepovedali Vám to?"

„Emma keď si do mňa narazila vyvrtla si si členok . Nechcem si ani predstaviť ako by to dopadlo keby si preskákala tieto schody.

„Pravda, uznávam aj ja som prehodnocovala svoje možnosti." priznala som.

Nebolo tajomstvom, že som trochu nemotorná. Oliver stál naproti mne.

„Si krásna. Tie rozpustené vlasy ti pristanú." pozrel sa mi priamo do očí a s ľahkosťou so mnou ďalej kráčal.

„Ďakujem. Ste milý hostiteľ. Lichôtky ako bonus bývania a nosenia na rukách." snažila som sa aspoň trochu odľahčiť situáciu.

„Hovorím pravdu Emma. Nezvyknem len tak lichotiť. Nikdy som to nepotreboval." skonštatoval sucho.

Pri jeho vzhľade sa mu ženy určite hádžu samé do naručia. Určite nemá potrebu sa nejak snažiť. Tento fakt mi spôsobil, že som sa červenela. Rozhodla som sa však nedať mu nič najavo.

„Tak ste veľmi priamy potom." povedala som aj ja úprimne.

,,Nikdy neklamem. Niekedy nepoviem všetko, ale neklamem. Teraz ťa odnesiem k stolu môžeme sa porozprávať pri večeri, nech opäť neodpadneš." uťahoval si zo mňa.

Prešli sme do veľkej miestnosti. Celá jedna stena bola presklená. Len táto miestnosť mohla odhadom merať sto metrov štvorcových. Jedna časť miestnosti bola obývačka s obrovskou pohovkou v tvare U a veľkou televíziou. V druhej časti bol napravo jedálenský stôl a naľavo v rohu klavír. Oliver ma odviedol priamo k stolu. Bol prestretý. V strede boli tulipány fialovej farby. Vedľa nich boli dva podnosy prikryté zvonmi. Ukrývali druhý chod. V hlbokých tanieroch nás už čakala nabratá polievka.