Budem tvojim liekom

27. Kapitola- Vezmeš si ma

Emma

Auto zastavilo pred zadným vchodom vily Goodwayovcov. Mala som oblečené dlhé modré šaty na s hrubšími ramienkami. Vrchný tyl mal vyšívanú čipku, doplnenú o kamienky. Zadná časť mala hlboký véčkový výstrih. Spodná sukňa bola z padavého tylu rovnakej farby a pod ňou bola spodnička. Vlasy som mala rozpustené a v jemných vlnách upravené na pravú stranu. Makeup som si zvolila decentný. Nemala som rada prílišné maľovanie. Z uší mi viseli jemné strieborné náušnice.

Pri dverách ma vítala staršia pani.

„Slečna, ste presne taká krásna ako mi Vás môj Oliver opísal." venovala mi vrúcny úsmev.

„Ďakujem. Zdravím Vás. Volám sa ..." než som stihla dokončiť dodala.

„Emma, dievčatko. Oliver mi o Vás hovoril. Poďte dieťa pôjdeme. Nech si Vás nevšimnú. Žiarite ako hviezda." povedala milá stará pani.

Trochu s ostychom som vošla cez dvere a nechala sa viesť až do malej útulnej izby.

„Prečo sme tu?" opýtala som sa jej.

„Oliver chcel, aby som Vás sem vzala. Nemohol sa len tak vytratiť s Vami od hostí. Všetci práve prichádzajú. Mne môj chlapec verí." povedala pyšne.

„Kto ste?" opýtala som sa jej.

„Volám sa Marta. Som pomocnicou v tomto dome a zároveň aj pestúnkou Olivera. Je ako môj syn. Dobré a pekné chlapča z neho vyrástlo." hrdo prikývla hlavou.

„Nikdy mi o Vás nič nehovoril. Veľmi ma teší Marta. Volajte ma Emma prosím." usmiala som sa na ňu.

„O chvíľu príde Oliver a všetko ti vysvetlí. Ja sa idem ešte pozrieť do kuchyne a dať mu znamenie. Pekne tu počkaj." než som stihla čokoľvek povedať, Marta sa otočila a zmizla za dverami.

Sedela som na posteli. Kontrolovala som telefón. Nič na ňom nebolo ani ťuk od Olivera. Mierne nervózna som sa začala prechádzať po izbe. Bola malá, zato veľmi útulná. Pri stene bola jedna skriňa a pod oknom bola komoda na ktorej boli položené fotografie. Prišla som bližšie k nim. Aj v detskej tvári som rozoznala Olivera. Pri ňom bola asi Marta len v mladšom veku. Potom tam bola jedna fotka kde mal Oliver oholenú tvár a krátke vlasy. Chytila som fotku do rúk a skúmala ju. V tej chvíli sa ma niekto dotkol zozadu. Naľakala som sa a prudko otočila. Narazila som priamo do Oliverovej hrude.

Srdce mi bilo ako splašené. Ruky som si v obrannom geste položila na jeho hruď v snahe odtlačiť sa. Samozrejme úplne márnej snahe.

„Vyľakal si ma. Chceš, aby som dostala infarkt?" opýtala som sa ho.

„Si nádherná." perami mi prešiel k môjmu uchu a tichúčko zašepkal.

Okamžite mi po celom tele nabehla husia koža.

„Často vítaš hostí vydesením?" doberala som si ho.

„Vydesil ma skôr výstrih na tvojom chrbte." vrátil mi narážku.

„Myslíš, že je dosť malý?" zamyslene som našpúlila pery.

„Tak malý, že ťa budem držať celý večer u seba, aby sa ťa nikto nedotkol." opäť bol pri mojom uchu.

„Pevne verím, že si ma sem nezavrel len preto, aby nik nevidel môj výstrih na chrbte?" tentokrát som ja bola tá čo sa nahla k jeho uchu a jazykom mu po ňom jemne prešla. Zavzdychal.