16.Kapitola - Čo vlastne sme

155 14 2
                                    

Ráno som sa zobudila na príjemné teplo a krásnu vôňu. Chcela som zaboriť hlavu do vankúša ale keď som sa otočila zistila som, že ležím na ľudskej hrudi. Určite nie obyčajnej, ale priamo na hrudi Olivera.

Otvorila som oči a pozrela sa na neho. Ešte spal. Oči mal zatvorené. Prestala som sa hýbať a pozerala na jeho tvár.

„Dobré ráno Kráska, verím, že čo vidíš sa ti páči.“ povedal pobavene.

„Dobré ráno, vidím, že vstávaš s dobrou náladou a veľkým egom.“ trošku som podpichla.


„Možno preto dobré vstávam lebo som dobre spal. Kráska vieš, že chrápeš?“ opýtala sa ma.


„Prosím? Ty si zo mňa uťahuješ?“ posadila som sa a neveriaco na neho pozerala.

„Pokojne, len som ťa chcel trošku nahnevať. Vidím, že sa mi to podarilo.“ Posadil sa naproti mne a brnkol mi po nose.

„Tch, ja nechrápem, vedela som, že si ma doberáš.“ povedala som na oko nahnevane.

Začal sa smiať. Tým ma ešte viac vytočil. Vzala som vankúš a hodila ho po ňom. Zásah. Priamo do tváre. Rozosmiala som sa. Môj úsmev hneď opadol keď mi do tváre trafil ten istý vankúš. Rýchlo som sa spamätala a natiahla po ďalšom a opäť presná rana.

Oliver sa zrazu vyrútil oproti mne chytil ma okolo pása. Neviem ako, už som ležala a on bol na mne. Náruživo ma začal bozkávať. Nezaostávala som a každý jeho bozk mu vracala.

Vtedy som pocítila na podbrušku niečo tvrdé. Hneď som pochopila, čo to je. Áno, Oliver mal zo mňa erekciu. Jeho ruky boli všade. Doslova ma hltali a jeho telo tlačilo oproti môjmu. Keď mi rukou zašiel pod tričko, vedela som, že musíme prestať. Síce každá bunka v mojom tele ho zúfalo chcela, ale nie teraz a takto.

„Oliver, počkaj,“ podarilo sa mi ho odtlačiť, „nie som ešte pripravená.“

Zapozeral sa mi do očí a bolo vidieť, že zo sebou bojuje. Nakoniec len prikývol, pobozkal ma ešte na čelo a zišiel zo mňa dole. Pritiahol si ma bližšie a obaja sme chvíľu mlčky ležali a predychávali.

„Máš pravdu, nemá to byť takto. Tvoja prvé milovanie Emmka, nebude pre teba príjemné. Bude bolestivé, preto si zaslúžiš, aby bolo aspoň výnimočné.“ hovoril ticho.

„Nehovorme o sexe, hanbím sa za svoju situáciu.“ priznala som sa.

„Nemáš sa prečo cítiť trápne. Skôr každý  jeden muž, ktorému sa nepodarilo urobiť ťa šťastnou ženou.“ pohladil ma po líci.

„Koľko je vlastne hodín?“ opýtala som sa.

Oliver sa pozrel na svoje hodiny a odpovedal: „Pol ôsmej.“

„Och,“ vyletela som z postele, „ o pol hodinu musím byť v kancelárii, mám poradu zo svojím ľudmi.“

„Pokojne, stihneš ju a ak nie ospravedlníš sa, že ťa zdržal šéf.“ žmurkol na mňa.

„V žiadnom prípade. Naše zbližovanie nesmie nijako zasahovať do práce.“ vychrlila som v behu zo seba. Po ceste som si brala veci na oblečenie.

Budem tvojim liekomWhere stories live. Discover now