16. Chyba?

127 15 0
                                    

Jimin zastavil až pri mojej triede. Povedal Jennie aby šla do triedy.

,,Čo sa medzi vami stalo?" pýtal sa.

Povedala som mu všetko. Aj o Tokyu.

,,Och" hlesol.
,, Ak by si potrebovala čokoľvek, kľudne sa mi ozvi." navrhol.
,,Ďakujem, budem si pamätať."

Rozlúčili sme sa a ja som vošla do triedy. Sadla som si. Všetci na mňa zazerali. Asi videli tú Sehunovu scénu na chodbe. Musím sa ho nejako zbaviť. Nadobro.

Po škole ma mal vyzdvihnúť Woo. Končím o 10 minút.

JA: KEDY DORAZÍŠ?
WOO:PREPÁČ ALE PRIŠLO MI DO TOHO NIEČO. VYNAHRADÍM TI TO.
JA: NEVADÍ, V PORIADKU.

Tak a plány sú zrušené, nevadí domov sa dostanem aj sama.

Zazvonilo. Všetci sa pobrali a doslova utiekli zo školy. Jennie sa tiež balila, tak som ju počkala a vyšli sme zo školy spolu. Pri bráne som zbadala Jimina. Napadlo mi, že sa ho spýtam či už zmenil názor o spoločnej prechádzke domov.

Rozlúčila som sa s Jennie a utekala za Jiminom.

,,Ahoj." pozdravila som sa, ,,kamarát zrušil plány, tak sa pýtam či náhodou nemáš nakoniec čas."
,,Ideme s kamarátmi na pivo ale môžeš sa pridať ak chceš, sú v pohode."
,,Vážne môžem?" pýtala som sa pre istotu.
,,Jasné, poď."

Bola som rada, že nepresedím deň vo svojej izbe.

Pre bránou školy čakali dvaja chlapci. Boli pekný. Zastavili sme pri nich.

Jeden bol nízky ako Jimin a druhý zase o kúsok vyšší ako oni.
Jimin nás predstavil, zistila som, že ten vyšší je Taehyung prezývaný Tae a ten nižší je Johnny. Boli priateľský.
Páčili sa mi.

Okolo nás prechádzala skupinka dievčat a rozprávali sa o mne.

,,Ona si nedá pokoj." povedala jedna.
,,Ráno to bol len Jimin a Sehun a teraz už aj Tae a Johnny. To už sú 4 naši najkrajší chlapci."

Pozrela som sa na Jimina, Taeho a Johnnyho musela som uznať, že sú pekný. Aj keď si myslím, že pekný je slabé slovo. Vôbec sa nečudujem, že sú obľúbený.

Ale Sehun? Dobre uznávam pekný je... Ale tá povaha?.. Tu by potreboval poriadne vyleštiť... A to nehovorím o tom schladení ega čo potrebuje.

Sedeli sme s Jiminom a ostatnými v bare. Boli vážne super. Bavila som sa.

Bolo už neskoro, načase ísť domov. Rozlúčila som sa s chlapcami a pol hodinu ich presviedčala, že nebývam ďaleko a domov to zvládnem aj sama.
Nakoniec súhlasili, keďže nemali na výber.

Tak som sa vybrala domov. Šla som zamyslená do všelijakých vecí. No aj tak som si všimla, že za mnou niekto ide. Prenasleduje ma niekto? Určite nie to je len moja paranoja. Nevymýšľaj si už v hlave scenáre dievča hovorím si.

Zabočila som do uličky. Osoba za mnou taktiež. Určite ma prenasleduje. Čo mám robiť? Nikto naokolo nie je.
Všimol si, že som si spojila dve a dve a zrýchlil za mnou. Začala som utekať, no aj tak ma dobehol. Pritiahol si ma k sebe.

,,Čo chcete?" spýtala som sa vyľakaná.
,,Nie je ti to jasné baby?"
,,Kto ste?"
,,To sa dozvieš."
,,Nechajte ma ísť."
,,To nemám v pláne."

Pokúsila som sa mu vytrhnúť, no márne. Len som ho naštvala a on mi jednu strelil. Spadla som na zem. Cítila som v ústach chuť krvy. Roztrhol mi peru. Zdrapil ma zase a začal ma obchytkávať.

Začala som plakať. Čo mám robiť? Prečo som bola taká hlúpa a šla sama?
Zavrela som oči. Nemala som šancu mu ujsť.

Zrazu som už necítila jeho slizké dotyky. Bála som sa otvoriť oči. Nedokázala som to od strachu. Triasla som sa.
Niekto ma chytil za ruku. Bol to známy pocit a známa ruka.

𝓞𝓷𝓮 𝓭𝓪𝔂 𝓬𝓱𝓪𝓷𝓰𝓮 𝓮𝓿𝓮𝓻𝔂𝓽𝓱𝓲𝓷𝓰Nơi câu chuyện tồn tại. Hãy khám phá bây giờ