𝓞𝓷𝓮 𝓭𝓪𝔂 𝓬𝓱𝓪𝓷𝓰𝓮 𝓮𝓿𝓮𝓻𝔂𝓽𝓱𝓲𝓷𝓰

5.Konečne sa ho zbavím

Zvonenie budíka, na to som sa zobudila. Počula som rodičov z vedľajšej izby, takže už vstali. Toto bol náš posledný deň v Tokyu.

Pozrela som sa na stolík, na ktorom bolo Sehunove tričko. Musím mu ho vrátiť aj keby som ho najradšej už nikdy nevidela. Kvôli nemu budem mať nočné mory do konca života. Nočné mory a obraz chlapca bez trička s rozopnutými nohavicami....

Najradšej by som sa za túto myšlienku, vždy keď ma napadne zabila. Ako sa mi môže aj po tom všetkom páčiť? Mala by som sa dať liečiť.

,,Rose, poď, ideme na raňajky." kričal ocko.
,,Idem." odpovedala som mu.

Nech to už mám za sebou. Vychádzali sme už z izby. Nemala som najmenšiu chuť ho vidieť.

,,Čo to máš v tej taške?" spýtala sa mama.
,,Včera sa stala nehoda a zašpinila som jednému chlapcovi tričko, tak som mu ho vyprala. "
,,Kamarát?" zaujímal sa otec.
,,Nie, nepoznáme sa."

Až na to, že som ho videla polonahého ale nepoznáme sa.

Prišli sme do jedálne. Pri pulte stál Sehun. Chcela som újsť ale už si ma všimol. Vybrala som sa jeho smerom. Rodičia sledovali kam idem.

,,Na, tu máš tvoje tričko." ozvala som sa k Sehunovi.

Vzal si ho a odišiel. Odľahlo mi. Vrátila som sa k rodine.

,,Vyzerá milo." hodnotila mama.

Strašne, pomyslela som si. Najmilší ma svete. Fakt...

Vracala som sa do izby, keď som zbadala Sehuna. Otočila som sa a pridala do kroku ale všimol si ma.

,,Hej Rose," prihovoril sa ,,vyzerá to, že sa ma bojíš."
,,Nebojím" obhájila som sa ,,nemám čas."
,,Och ty nemáš čas." smial sa ,,čo máš také dôležité na práci?"
,,Teba do toho nič" odvrkla som.

Pohol sa smerom ku mne. Ustúpila som dozadu.

,,Vravela si, že sa ma nebojíš, prečo potom utekáš?" smial sa.
,,Neutekám," usmiala som sa ,,nechcem byť v tvojej blízkosti."

Bála som sa ho. No nemohla som mu to ukázať. Musela som sa brániť. Inak si bude robiť čo chce.

,,To už prečo?" opýtal sa ma s úškrnom.
,,Daj mi už pokoj!"
,,Keď nechcem?"
,,Nechaj ma na pokoji!"
,,Mňa sa nezbavíš" zase sa smial.

Znova sa pohol mojím smerom a ja som znova ustúpila dozadu. Kedy mi dá konečne pokoj?

,,Prečo mi nemôžeš dať pokoj?"
,,Nič ma nebaví tak ako keď ti môžem robiť zle." rehotal sa.

Otočila som sa a utekala preč. Utekal za mnou ale ja som chvalabohu narazila na otca. Jediné čo mi uľavilo bolo to, že dnes odchádzame domov. Aj keď tam to nebolo o nič lepšie. Nešikanoval ma tam jeden chlapec ale celá škola, aspoň že sú prazdniny.