Kvietok Neohrozených

Stráviteľné? Ako čo!

Do spálni sme sa vrátili neskoro. Viacerí prebehlíci už spali v posteliach ale niektoré ešte ostávali prázdne. Napríklad Settova posteľ bola prázdna, čo mi vyhovovalo, pretože nechcem aby videl ako ťažko sa ukladám na brucho do postele. Keď adrenalín z krvi vyprchal, bolesť sa začala vracať a stupňovať. Na každý pohyb som si dávala pozor. Davis ma ubezpečil, že zajtra to už bude lepšie a pohyb mi nebude robiť problém, dnes je to ešte nové a koža sa potrebuje prispôsobiť a prestať bojovať s farbou. Verím mu ale ak to zajtra lepšie nebude, pekne mu naložím, že ma k niečomu takému dotiahol ešte v tréningu. Ja viem, bola to predsa moja voľba, ale on mi vnukol nápad a to z neho robí spoluvinníka.

Keď mi tvár padla do mäkkého vankúša s povzdychom som okamžite zavrela oči a určite by som okamžite zaspala, nebyť tej bolesti. Viečka som však mala ťažké a pomáhali mi preniesť sa z bolestivej agónie v myšlienkach niekam inam, no zrazu som začula rýchle kroky a hneď na to... 

"Simon, pozor!"

Hneď som viečka rozlepila a zbadala vyškereného Setta ako pomedzi postele beží k tej mojej s vedrom plným vody. Ak ma obleje je so mnou a tetovaním koniec, nedopadne to dobre. Nedobrovoľne sa vzdávam svojho mäkkého vankúša pre záchranu svojej kože a šmarím ho Settovi rovno pod nohy. Nestihol sa mu vyhnúť hoci vedel kam padne, jeho noha už stúpila na mäkkú substanciu a pošmykol sa.

Následné sekundy boli pre mňa ako spomalené. Settová tvár sa z posmešnej grimasy zmenila na vystrašenú ako padal tvárou vpred aj s vedrom natiahnutým pred sebou. Voda sa samozrejme rozpŕchla ako na neho tak aj pred neho a smerovala k mojej posteli. Zasiahla by chrbát a už len pri pomyslení na pľuzgiere a infekciu som so sebou škubla nabok a z postele spadla na zem. Na sekundu sa mi zatmelo pred očami z pádu na chrbát a bolesti ale potom čas už začal plynúť tak ako mal a na bruchu som pocítila zbytok vody, ktorej sa podarilo preniesť nad posteľ.

"Au, do čerta!"

Settovo nariekanie nebolo jediné, čo v miestnosti znelo. Smiech sa ozýval po celej spoločnej spálni a striedavo pozorovali ako skončil Sett a ja. Keď som nad sebou zbadala Elisinu pomocnú ruku, s pousmiatím som sa jej chytila a vytiahla na nohy. 

"Tak čo Sett, nejako ti to nevyšlo." posmešne utrúsi Elis kým sleduje ako stále leží vystretý na mokrej zemi.

"Tvojou vinou, nie mojou." zasmial sa a pokúsil sa zodvihnúť aspoň na kolená ale pomaly a zrejme aj bolestivo. 

"Priatelia sú od toho aby si strážili chrbty."

Sett ani len netušil, že to Elis myslela doslovne a spoločne sme sa tomu zasmiali. Sett sa na nás len pozeral a prikývol. 

"Hej to sú, no ja som chcel len odplatu."

"A ja ti budem odplácať tú a ti mne tu ďalšiu. A tak to bude ďalej a ďalej." ozvem sa už ja a podídem priamo pred neho. 

Jeho úškrn dáva mojím slovám len za pravdu čo som aj očakávala. Úškrn mu oplatím a podám pomocnú ruku ako Elis mne, čo mnohých aj jeho samého prekvapí. 

"Navrhujem preto prímerie. Všetko čo proti sebe máme si necháme do ringu. Čo ty na to?"

"Ty chceš so mnou zápasiť?" Prekvapené obočie mu vyletí do polovice čela.

Odfrknem si. "Chápem, že sa ma bojíš ale nevyhneme sa tomu." 

Navôkol sa nad mojím odhodlaním provokovať ho rozoznie smiech. 

"Máš pravdu." prikývne Sett opäť a chytí moju ponúkanú ruku. Spoločnými silami ho postavíme z mokrej zeme aby sa nado mnou mohol týčiť, no ruku mi nepustí. "Prijímam mier až do času zápasu."