Kvietok Neohrozených

Riešenie mojich problémov? Nájdenie samej seba!

Na obede sedím vedľa starších Neohrozených. Oni nevnímajú mňa a ja zasa ich. Predo mnou je voľné ešte jedno miesto, ktoré neskôr zaplnil Elisin ctiteľ. 

"Tak ako sa má?" opýtam sa hneď a spustím príbor na tácku.

Kývne mi a spokojne sa uvelebí, až potom na mňa pozrie. "Je v úplnom poriadku, len si dlhšie pospí. Hocikedy ju môžeš ísť navštíviť ale teraz sú pri nej ten chalan s babou." povie a ja prikývnem. Samozrejme, že Alar a Tember sú u nej.

Zoberiem opäť príbor do rúk a dojedám posledné sústa.

"Inak, mal som pocit, že ste všetci priatelia. Mýlil som sa? Ten chalan predsa tiež pochádza z Harmónie. Neboli ste si tam všetci blízky?"

Povzdychnem si a pozriem naň. "Boli sme ale už nie. Príchodom tu sa všetko zmenilo."

Prikývne, že chápe a ruky zloží na stôl. Nemá so sebou tácku, takže sa asi naobedoval predtým ako za mnou prišiel. Premeriam si ho a musím uznať, že nevyzerá až tak zle. Hodil by sa k Elis.

"Ako sa vlastne voláš?" opýtam sa a vložím do úst poslednú lyžicu.

Chalan sa pousmeje. "Adam. Prestúpil som z Otvorenosti spolu s Elis."

Prekvapene nadvihnem obočie. "Tak to sa poznáte. Prečo sa teda spolu nerozprávate?"

Adam skloní pohľad a mykne plecami. "Ja neviem, u nás to tak nechodilo. Každý sme mali svojich určitých kamarátov a Elis bola vždy iná. Všimol som si ju už dávno pred ceremóniou ale nedokázal som ju osloviť." pousmejem sa. "V jej prítomnosti som zo seba vlastne nedokázal dostať ani jedno slovo."

"Ale mal by si to urobiť. Vlastne by si jej mal povedať, že si ju odniesol do ošetrovne." poradím mu. "Myslím, že vtedy ti bude vďačná a konečne sa začnete spolu zhovárať." uškrniem sa a on tiež.

"Nie ty to nechápeš. Ja vždy zabudnem ako sa rozpráva. Nič také jej povedať nedokážem."

Rozosmejem sa. "Dobre teda, nechaj to na mňa. Ja už jej spomeniem, kto ju do ošetrovne dostal ale povedz mi ešte niečo."

Nakloní sa cez stôl bližšie ku mne už so širokým úsmevom. "Čokoľvek."

Zasmejem sa. "Nevidel si tam náhodou Davisa? Toho odkojenca zo včerajška. Mali mu dnes amputovať ruku."

Zamyslí sa a potom si naň zrejme spomenie a sadne si. "Jasné, že som ho tam videl. Ešte spal po anestéze a jeho ruka bola preč. Divil som sa tomu, veď ten Jake mu ju zlomil v lakti, nie? Prečo mu vzali celú ruku?"

Povzdychnem si a odtlačím od seba tácku aby som sa mohla lakťami oprieť o stôl. "Davis povedal, že by mu slúžila aj tak len ako prívesok a preto doktorku požiadal aby ju zobrali celú. Aby mu v boji neprekážala."

"A on sa rozhodol pokračovať?" 

"Áno." prikývnem. "Teda bol viac menej donútený to skúsiť." pousmejem sa.

"Donútený?" nechápavo sa zamračí. "Ale kto ho do toho nútil?"

S neutrálnym výrazom sa postavím od stola a zoberiem tácku. "Napríklad niekto, kto ho našiel na kraji Jamy a snažil sa zabrániť mu skočiť." 

Adam s otvorenými ústami na mňa zostal hľadieť. Ja som naň len žmurkla a odišla odovzdať tácku so špinavým riadom. Za Elis zájdem až po poobedňajšom tréningu a rovno sa pôjdem pozrieť aj za Davisom. Snáď si to všetko ešte nerozmyslel. Vyjdem z jedálne a vydám sa smerom k telocvični. Oproti zazriem ísť Setta a tak sa mu vyhnem pohľadom a kráčam ďalej. To by ale samozrejme nemohol byť on, keby do mňa úmyselne nevrazil. Povzdychnem si a otočím sa na neho. 

"To si skutočne taký slepí alebo len pretrváva opica zo včerajšej párty?" odujem sa naň.

S úškrnom sa mi pozrie do tváre. "Ale, kvietoček. Nebuď taká podráždená. Stačí, že už som dostal vyhubované od tvojho kamaráta." 

Zarazene naň pozriem. "Moment to teraz ako myslíš, že si dostal vyhubované?"

Mykne plecami. "Jednoducho. Tvoj kamarát si ma počkal pred spálňami a dal mi jasne najavo, že si neželá aby som spával v tvojej posteli." Rozosmeje sa ale mne to smiešne vôbec nepríde. 

"Ale vysvetlil si mu to, nie?"

"A čo také?" 

Prekrútim očami. "No že si vôl a opitý si mi oblial celú posteľ. Tak sme si ich vymenili aby si zistil, že to rozhodne sranda nebola." Skrížim si ruky na prsiach a prekročím z nohy na nohu.

"Joj, vážne som mu to chcel presne takto všetko povedať ale nemohol som si prestať užívať ten jeho nahnevaný výraz, keď si myslel, že spolu niečo máme."

Od zúrivosti musím zažmurkať a potom mi jednoducho vystrelí ruka k jeho tvári. Nečakal to, pretože mal ruky stále zastrčené vo vreckách. Fajn, aspoň pocíti opäť akú blbosť vykonal. Bolestne zakňučí a rukou zakryje zasiahnuté miesto. Ja už mu ale nevenujem pozornosť, otočím sa a pokračujem v ceste, po ktorej som sa vydala už predtým. 

Ako prvé ma napadne okamžite Alara vyhľadať a všetko mu vysvetliť ale potom si uvedomím, že to vôbec nie je zlé. Je to len ďalšia vec, ktorá mi pomôže držať Alara odo mňa čo naďalej. Nakoniec by som sa Settovi mala skôr poďakovať ale vraziť mu bol pre mňa príjemnejší pocit.

Na tréningu cítim každú jednú časť svojej pravej ruky. V správnom postoji som pripravená na čiare a v rukách krútim nôž. Keď si opäť hlavou prejdem postup vrhania, nadýchnem sa a hodím ho presne tak ako som si zaumienila. Bohužiaľ ale výsledok rozhodne podľa mojich predstáv nie je. Nôž narazí síce do bielej časti terča ale neostane zapichnutý. Spadne z hrmotom na zem a ja cítim výsmešne pohľady ostatných. Zakľajem a beriem do ruky ďalší. Ten hodím bez rozmýšľania, čiže použijem presný opak predchádzajúceho plánu ale ani tak sa mi nepodarí nôž zapichnúť do terča. Zodraté hánky od dnešného boja mi horia a krvácajú, pretože chrasty, ktoré sa mi začali na nich tvoriť som si zodrala na Settovej tvári. Mám ešte jeden nôž prichystaný v rukách a už len bezmocne premýšľam čo s ním.

"Simon!" Zložím ruku k telu a obzriem sa za Tris, ktorá stojí pri mojom stanovišti a s prekríženými rukami sa na mňa pozerá. "Ideš na to úplne zle."

Ironicky sa zasmejem. "To už mi došlo, vďaka." otočím sa späť k terču.

"Napriahni ruku!" prikáže mi a príde ku mne sprava. 

Poslúchnem ju a s rukoväťou v ruke ju napriahnem.

"Dobre, počkaj." 

Zostanem stáť bez pohnutia a ona sa pozorne zapozerá na moju ruku a nôž v nej. Asi desať sekúnd sa tvári zamyslene a potom mi nôž zoberie a obráti. Stisnem v rukách jeho čepeľ, nie rukoväť a tak sa na Tris nechápavo pozriem. 

"Skús to!" Prikývne mi a o krok sa odo mňa vzdiali. 

Je to podľa mňa hlúposť a pri vrhaní sa určite porežem do dlane ale za pokus to stojí. Nadýchnem sa, vydýchnem a nôž hodím dopredu. Na ruke prekvapivo nepocítim žiadnu štípajúcu ranu, takže som sa neporezala. Sledujem jeho dráhu, ktorá už nie je tak nemotorná ako tých pred ním a v duchu sa zaradujem. Ale až keď narazí do terča a ostane tam zapichnutý, moje vedomie zajasá úprimnou radosťou a povzdychnem si. Prekvapene pozriem na Tris, ktorá len s miernym úsmevom prikývne a odíde. Ja ju pohľadom vyprevádzam a dúfam že vie aká som jej vďačná. Mňa samú by nikdy nenapadlo, že sa dá vrhať aj s nožom naopak. Vďaka nej som našla svoj správny spôsob a konečne sa mi začalo dariť.