Kvietok Neohrozených

Súkromie? Žiadne!

Všetci sme skočili. Dokonca aj Alar aj keď ako posledný. Nejako sme sa zoskúpili a potom spolu s tou blondýnkou a tvrde vizerajúcim chlapom prechádzali chodbou preč od siete. Viedli nás úzkym tunelom svažujúcim mierne nadol. Som si istá, že sme pomaly išli nadol, hlbšie do zeme. Priestor je temný, len sem tam sa objaví tlmené svetlo. S Alarom kráčame vedľa seba a hoci sa nedržíme, rukami sa pri chôdzi o seba obtierame. Elis kráča predo mnou a keď prejdeme okolo svetla, zbadám na jej tvári vytrieštené oči. Zrejme sa usilovne snaží vidieť aj v tme. Naraz sa sprievod zastaví a potetovaný chlap prehovorí.

"Tu sa rozdelíme, ale predtým by sme sa mali predstaviť."

No to by nebolo zlé. Hovoriť vám potetovaný a blonďavá nie je moc originálne.

"Som Štyri a budem trénovať odkojencov." pri tom mene sme sa viacerí zasmiali ale nikto sa neozval s pripomienkou.

"Ja som Tris a budem trénovať prebehlíkov." obočie my vyskočilo až niekam do polovice čela.

Nie že by som proti nej niečo mala ale bola dokonca aj odo mňa menšia. Ale samozrejme ak prešla skúškami, musí vedieť čo robí.

"Odkonejci za mnou. Zrejme vám prehliadku robiť nemusím." otočil sa na päte Štyri, venoval Tris jemný takmer nebadateľný úsmev a odkráčal s odkojencami za chrbtom.

My prebehlíci sme upriamili pozornosť na Tris, ktorá sa chtiac či nechtiac trocha usmievala. Podľa mňa je to kvôli... Pre oči ako ho mám nazvať... Kvôli Štyri? Nie to je strašné. Kvôli Štvorke. Áno, to je lepšie. Tí dvaja spolu zrejme viac než vychádzajú. Ale to je len prvý dojem.

"Prebehlíci za mnou. Prevediem vás tadiaľto."

Poslušne ako stádo oviec sme sa za ňou vliekli a rozhliadali všade navôkol. Bolo to neskutočné. Také temné.

"Toto je Jama."

Rozľahlý priestor jaskyne, kde sa už vítala skupina odkojencov s ostatnými Neohrozenými. Zrejme s priateľmi a rodinou. Strop bolo sklo, niekoľko metrov nad našimi hlavami a ďalej sa vypínala budova cez ktorú prichádzalo svetlo. V skalách som zbadala zásoby jedla a oblečenia ale aj voľné priestory. Všetko to spojovali cestičky alebo schodisko vytesané do skál bez zábradlí. Okej, prečo nie! Tris nás vedie ďalej na pravú stranu Jamy. Kráčam opatrne pretože je opäť tma a nechcem do nikoho naraziť. Moje ostatné zmysli začnú rýchlejšie pracovať. Nič nevidím ale čoraz bližšie počujem vodu, veľa vody, ako do niečoho naráža.

"Toto miesto voláme priepasť. Myslím, že sami prídete na to prečo." pousmiala sa Tris a uvoľnila nám cestu k cestičke končiacej železnou mrežou.

S Alarom sa približujeme k nej a ja sa odhodlám trocha nakloniť. Zazrela som rieku, ďaleko pod nami a vodu trieštiacu sa o skaly. Ohromene som si povzdychla.

"Priepasť nás varuje, že medzi odvahou a šialenstvom je len veľmi tenká čiara." zvolala hlasnejšie aby ju bolo pri tom hluku počuť. "Zrejme vám nemusím vysvetľovať, že skok znamená smrť. Stalo sa to už veľa krát," pri týchto slovách som začula miernu zmenu hlasu, "a stane sa to znova."

Ak sme doteraz neboli dosť vystrašený, teraz už sme dosiahli vrchol.

"Poďme ďalej." zakričala a všetci sme sa radšej pohli za ňou.

Kráčali sme ďalej a chodba už nebola taká stiesnená a ani tmavá. Prešli sme okolo jedálne, z ktorej vychádzala úžasná vôňa.

"Tam zamierite hneď ako sa prezlečiete." povedala Tris a ani sa nezastavila.

Po pár minútach ďalších dlhých temných chodieb sme vošli do spální.

"Tu budete počas skúšok spávať, spoločne!"

"Ako spoločne?"

"Jednoducho. Aj chalani aj baby."

Miestnosťou sa rozniesli nesúhlasné a rozhnevané hlasy.

"Kúpeľne sú vzadu za tamtými dverami, ako tak rozdelené na dievčenské a chlapčenské." ukázala na dvere niekde ďaleko vzadu kam som cez ľudí predo mnou nedovidela.

"Zoberte si veci podľa svojej veľkosti, prezlečte sa, staré veci rituálne spáľte a choďte sa najesť do jedálne. Snáď tam už trafíte." posledný krát si nás obzrela a odišla z miestnosti.

Vybrala som si posteľ ďaleko od spŕch aby ma nebudilo otváranie dverí, keď si bude musieť ísť niekto odskočiť. Vedľa mňa sa zložili Alar s Elis, čo mi vôbec neprekážalo. Prezliekať sa pred chalanmi nebolo práve príjemné, hlavne keď všetci čakajú, že zahliadnu niečo viac a začnú vypiskovať. Presne ako keď som si stiahla tričko.

"Kvetinka no ták, neprestávaj."

Prevrátila som očami a navliekla čierne tričko s dlhými rukávmi a nie veľkým V-čkovým výstrihom. Rýchlo som stiahla aj nohavice a nasúkala sa do nových, obtiahnutých a čiernych. Bundu som len prehodila cez ruku a zobrala svoje staré veci zo starej frakcie. Postavila som sa do radu na rituálne spálenie a keď som to už mala za sebou, čakala na Elis a Alara.
"Pamätáte si cestu do jedálne?" opýtala som sa.

"Len útržky." odpovedal mi Alar.

"Som na tom rovnako." pridala sa Elis.

Odfúkla som si a snažila poskladať skladačku z určitých častí chodieb od Elis a Alara. Spoločne sme to dokázali. Bola som už z Harmónie zvyknutá, že jedáleň je miesto na príjemnú komunikáciu ale tu sa rozprávali usadený pri stoloch a každý sa snažil prekričať toho u druhého stolu. Postavili sme sa do rady na výdaj jedla, ktorá sa pohybovala prekvapivo rýchlo. Na tácku som dostala hrnček s nejakým nápojom, mäso so žemľovkou a miskou s kečupom. Moment. To je hamburger? Páni tak toto jedlo som mala len pár krát. Spoločne sme si našli opustený stôl a konečne sa usadili. Alar vedľa mňa a Elis oproti. S chuťou sme sa do Hamburgerov pustili, pretože hlad už sa nedal vydržať. Naposledy som jedla doma raňajky a to bol len ovocný šalát s orechmi. Bude mi chýbať ale tomuto sa nevyrovná.

Tak, ďalšia kapitola :) Som rada, že sa mi zatiaľ darí ich písať a dávať každý deň ale to sa môže zmeniť. Ďakujem všetkým ktorý ma obdarúvate votíkom :) vy viete koho myslím.