Kvietok Neohrozených

Ignorácia? Veľmi ťažká!

Poobedný tréning sa skončil okružným behom po Neohrozenosti. Namiesto večere som prišla do spální. Trvalo mi dlho nájsť niekoho, kto by si s Tember vymenil posteľ. Vlastne to už bola moja posteľ. Svoju starú pri Alarovi som Tember prenechala, ale aj tá jej bola len pár metrov od neho.

Obehla som všetkých aspoň trocha milo vyzerajúcich začiatočníkov a len jeden jediný bol ochotný sa so mnou vymeniť. Všimla som si, že pokukuje po Elis a tak som mu vlastne spravila láskavosť. Upozornila som ho ale, že je to moja kamarátka a hoci už s nimi nebudem v skupinke, stále ich mám pod dohľadom. Ak by jej nejako ublížil, odtrhnem mu končatiny od tela. Len milo prikývol a zbalil si svoje veci. Alar, Tember ani Elis tu niesu a preto vôbec nič netušia. Na tréningu som sa im so šťastím vyhýbala. A je to tak lepšie.

Svoje veci som si rozložila rovnako ako na tom predošlom lôžku. Pyžamo pod vankúš a boty pod posteľ na pravú stranu. Bola som na úplne opačnej strane izby, čo bola výhoda. Tak skoro ma nenájdu, ale toto miesto malo aj jednu veľkú nevýhodu.

"Tuším tu mám nového prisťahovalca." pretočila som očami a vyvalila sa na svoju upravenú posteľ.

"Čuš Sett. Keby to nebolo nevyhnutné na kilometer by som sa ti nepriblížila, ale za istých okolností som si musela vymeniť miesto s tým chalanom."

"A to za akých okolností?"

"Čo ťa to trápi?"

Mykne plecami. "Len som rád, keď viem vedľa koho spím."

Znechutene mľasknem. Posteľ hneď vedľa Settovej by som nepriala ani najhoršiemu nepriateľovi. Moment! Nie je tým najhorším nepriateľom práve on? Zrazu sa niečo rýchlo mihne vzduchom za mojim chrbtom.

"Od tej kúpeľne sa dostávame nejako ďaleko, nemyslíš?" uchechtne sa mi pri uchu.

"Opováž sa ku mne priblížiť, Sett!" otočím sa a udriem ho do ramena, čím sa odo mňa odtiahne. Samú ma prekvapilo, že som zasiahla. Zrejme sa nechal. Neriešila som to. Len som sa opäť obrátila na druhú stranu a civela do steny predo mnou.

********************************************************************

"Simon!" zobudí ma šepot môjho mena.

Už je noc, všade tma a ticho. Zrejme sa mi to len snívalo.

"Simon!" ozve sa znova.

Takže sa mi to nezdá. Niekto naliehavo ale potichu volá moje meno. Nezdvíhnem sa len trocha nadvihnem hlavu aby som videla do uličiek. Chlapčenská postava na druhej strane miestnosti sedí odokrytá na posteli a skúma celú miestnosť. Hľadá ma. Zavriem oči a viac sa zababuším do deky aby nebolo počuť moje vzlyky.

"Prepáč, Alar."

Ráno vstávam skôr ako ostatný. Nechcem sa stretnúť s Alarom a ostatnými skôr ako na tréningu. Rýchlo zo seba vyzliekam pyžamo a navliekam čierne nohavice, tielko aj bundu. Dokonca som si zaobstarala aj gumičku a neustále ju mám na zápästí. Nemôžem si dovoliť ju stratiť, hoci ma nestála veľa, na tréningu by mi bez nej lietali vlasy do tváre. Šnúrky na botách mi od nervov trvá zaviazať dlhšie ako obyčajne. Nechcem aby sa zobudili! Keď ich konečne zastrčím do topánok, opatrne našľapujem k dverám a odtiaľ už bežím priamo do jedálne.

V jedálni počuť rámus z kuchyne a tak sa tam hneď vyberiem.

"Hej, tu nemáš čo robiť!" zakričí na mňa nie o veľa staršia kuchárka len čo tam strčím nos.

Všetci v kuchyni na moment prestanú vykonávať svoju prácu a prezerajú si ma. Pristúpila som ku kuchárke.

"Chcem len nejaký kúsok jedla. Chlieb alebo jablko."

"Príď na raňajky!" odvrkne mi a otočí sa.

Za chrbtom jej spravím škaredú grimasu. No čo, tak budem bez raňajok. Mám v pláne ísť do telocvične a byť tam až do tréningu. Aspoň ten čas venujem svojmu tréningu. Ako stále hovorím, len tak sa nevzdám. Ja nepadnem až na koniec tabule. Ja nie!

Otočím sa a kráčam okolo ostatných až k dverám. Už chcem vyjsť, keď začujem slabé písknutie. Zastavím sa a cez plece pozriem tým smerom odkiaľ prišiel. Nestihnem dotyčného ani zaznamenať a už ku mne letí sáčok. Chytím ho a poobzerám sa po pomocníkoch. Mladý chalan v hygienickej čapici a nožom na krájanie pečiva sa na mňa usmeje.

"Will?" prekvapene šepnem.

Ten si priloží prst na pery a žmurkne na mňa. Perami naznačím "ďakujem" a s úsmevom vykročím z kuchyne von.

V sáčku bolo toho viac ako dostávam na raňajky normálne. Dva chlebíky so zeleninou, jablko a čokoládový koláč. Aká som len tomu Willovi vďačná. Bez neho by som tu určite skuvíňala hladom a držala sa za kručiace brucho. Namiesto toho už dvadsať minút búšim do vreca a opakujem si údery, ktoré nám Tris a Štyri predviedli na minulom tréningu. Nie som hlúpa a viem, že čoskoro sa začnú súboje. A ja nechcem byť ľahký terč. Určite si s viacerými neporadím ale nenechám ich vyhrať bez boja. Aj to sa predsa boduje, nie?

Pravá, ľavá, zdvihák, hák, výkop, koleno a sek do krku. A takto stále dookola a dookola. Prvé minúty som bola úplne nemotorná ale potom som v tom našla istý rytmus a už sa len zrýchľoval a zrýchľoval. Hánky boleli a krvácali, do nohy som v ďalších piatich minútach dostala kŕč a masírovaním som sa ho vystretá na žinienke zbavovala.

Toto nie je med lízať. Hneď ako naberiem sily skúšam to znova. Ostatný už zrejme vstali a idú sa najesť a to mi dáva ešte pol hodinu času.

Pravá, ľavá, zdvihák, hák, výkop, koleno a sek do krku. Ženie sa mi potichu hlavou no navonok počuť len bum, bum, bum, bum- bum, bum, bum, odlmka a opäť bum, bum, bum, bum- bum, bum, bum.

Lenže ani s prosíkaním by mi nepriateľ nestál počas boja nehybne na jednom mieste. Precvičím si teda aj úhyby a úkroky. Žinienka len tak vŕzga pod mojimi bosými nohami.

Som už celá spotená, keď do telocvične spoločne, ruka v ruke, vojdu Štvorka a Tris. Usmievajú sa na seba a keď ma zbadajú ich tváre vymení prekvapený výraz. Nepovedia však nič, len kráčajú ďalej k lavičkám.

Ich prítomnosť beriem ako signál na oddych, pretože ostatný prídu zanedlho. A až vtedy sa začne skutočný tréning. Musím sa vydýchať. Dovolím si spadnúť na žinienku a celá sa na nej roztiahnúť.

Nedvíham sa keď dnu prídu ostatný a ani keď sa prirúti Erik.

"Vstávaj, kvetinka. Tréning sa ti ešte len začína."

Ach, bez jeho milej poznámky by sa mi snáď zrútil svet. Poslušne sa postavím na nohy a začlením do kruhu okolo veľkej žinienky.

"Dnes je na čase aby ste začali bojovať."

A je to tu, presne ako som očakávala. Rýchlo pohľadom prebehnem po ostatných navôkol a nájdem ich pri pravom boku žinienky. Mlčky stoja jeden pri druhom a tiež ma hľadajú. Ustúpim a schovám sa za niekoho predo mnou. Je to chalan a oveľa vyšší čiže perfektná skala za ktorú sa dá skryť.

"Pred tým ako vyvolám prvých dvoch z vás si povieme pravidlo." mrazivé ticho je všade naokolo. "Nechcem tu vidieť žiadne padavky, ktoré utekajú z boja alebo prosia o milosť, pretože Neohrozený sa nikdy nevzdáva!"

Čo je pre neho už typické, posledné slová vyštekol až sa niesli celou telocvičňou a určite ešte ďaleko po chodbách. Ticho sme stáli a čakali na dve, ním vyvolené mená.

"Snáď sme sa pochopili. A teraz, prvý skokan a posledný skokan! Na žinienku, hneď!" keby som mohla kričať, urobila by som to, lenže v krku sa mi usadila obrovská hrča a nedovolila mi vydať ani hláska.

"To nie, toto nie. Sett proti Alarovi nie!"

Ďakujem, že to aspoň niekto číta :)