Kvietok Neohrozených

Snažia sa nás zabiť? Ale kdeže!

"Vy dvaja ste blázni!" prehlási nejaký dievčenský hlas blízko pri mne.

S Alarom stále ležíme na chladnej kovovej podlahe, pri jej poznámke sa ale zodvihnem a opriem o stenu vedľa nej. Všimnem si, že je tiež nováčik a čierno biely odev prezrádza prestup z otvorenosti. Má jemnú takmer bielu pleť len líca jej horia. Modré oči na tvári svietia a dlhé svetlohnedé vlasy jej siahajú po pás.

"Čo prosím?" spýtam sa trocha podráždene.

"Že ste blázni!"

Pootočím hlavu aby som jej videla do tváre a dievča sa na mňa len uškrnulo.

"Ty si blázon, že si kvôli nemu riskovala vlastný život. Veď ťa mohol stiahnúť dole!" neveriaco pokrútila hlavou. "A on je blázon, že ťa poslúchol a skočil. Ja by som sa na jeho mieste zastavila."

"Keby neskočil stal by sa bezprizorným." odpovedala som nechápavo.

"To áno ale nevystavil by sa takému nebezpečiu. Len si predstav že by sa nezachytil. Zomrel by. A pád bol oceľa viac pravdepodobný ako to že sa mu podarí zachytiť." chrlilo zo seba slová.

Otočila som sa k Alarovi, ktorý sa práve usadil vedľa mňa ale stále s vydesenou tvárou hľadel na podlahu.

"A nie je Neohrozenosť práve o tom? Vystavovať sa nebezpečenstvu a nevedieť či tvoj ďalší čin nebude posledný?" povedala som so sarkastickým úškrnom.

Dievča s úsmevom prikývlo. "Máš pravdu. Budem si na to musieť zvyknúť keď už som tu."

Prikývla som.

"Som Elis." vystrie ku mne ruku.

Podám jej svoju a potrasiem.
"Simon a toto je Alar." Myknem hlavou k Alarovi. Ten len prikývne na pozdrav. Stále však neodtrhne pohľad od podlahy.

"Prečo si opustila svoju frakciu?" bola som zvedavá. "Otvoreným prejavom sa nezaprieš." dodala som už s miernym úsmevom.

Elis len mykla plecami a pozrela niekam pred seba. "Jednoducho som vždy vedela že tam nepatrím. S rodičmi som celkom dobre vychádzala ale nemohla som ostať len kvôli ním. Dlhšie som nad tým rozmýšľala. Skúšala som si predstaviť život v iných frakciách ale ani jedna mi okrem Neohrozenosti neprišla vhodná. Napríklad Harmónia. Nič v zlom ale hoci mám smiech rada potrebujem si vyliať svoju zlosť. Ďalej Sebazaprenie. Nie že by som bola sebecká ale rada sa pozriem do zrkadla." obe sme sa nahlas rozosmiali. Pár ľudí sa za nami obzrelo ale nič viac.

"A nakoniec sa nerada skrývam za knihami, takže ani Informovanosť som nezvolila. A tak som tu. Tadá! Elis neohrozená. Snáď tu zapadnem. Viem byť aj dravá keď musím." opäť sme sa zaškerili.

"Viac ma ale zaujíma prečo ste sa vy Mierumilovný rozhodli pre úplný opak."

Zvráštila som obočie. Pravdu jej povedať nemôžem, to by ma stálo život. Ale na odchod z Harmónie som sa chystala ďaleko predtým. Odpoviem jej teda úplne jednoducho.

"Už dlhé roky mám chuť niekomu vraziť."

Elis vybuchla smiechom a ja s ňou čím sme si vyslúžili ďalšie nechápavé pohľady. Keď už sme sa ako tak upokojili Elis si zotrela slzičku, ktorá sa jej od toľkého smiechu skotúľala po líci.

"A prečo je tu on?" stíšila hlas a očami prešla k Alarovi, ktorý bol stále v rovnakej pozícii. Len idúci vlak nim kolísal zo strany na stranu.

Otočila som sa k nej a ústami naznačila slová "to netuším."

Mykli sme plecami a pozreli pred seba, kde odrazu začali Neohrození poskakovať. Jeden z najstarších sa oprel o dvere a nahlas k nám prehovoril.

"Je čas vystúpiť nováčikovia, tak začnite skákať alebo sa dovezte k Bezprizorným!"

Všetci sa začali stavať na nohy.

"Povedal práve, že mame skákať?" nechápavo vystrelila na nohy aj Elis.

A všetka dobrá nálada je preč. "Myslím že áno." odpovedala som a tiež vstala.

Vlak ale práve vchádzal do zákruty a tak ma hodilo do steny za sebou. Aspoň som nespadla na zadok. Chvíľu sa nič nedialo, len pár ľudí sa vykláňalo z vagóna. No potom začali Neohrozený nadšene jačať a jeden po druhom vyskočili z idúceho vlaku. Zrazu sme ostali len mi prebehlíci a do jedného pozerali s otvorenými ústami na to čo sa tu práve dialo.

"Musíme ísť aj my." povedala som rozhodne po chvíli a pozrela na Alara pod sebou. Žmolil si rukáv na červenej košeli a vystrašene hľadel na to čo sa odohráva pred ním. Schmatla som ho za golier a donútila postaviť sa.

"Alar teraz to nemôžeš vzdať. Je to len jeden skok." pozerala som mu do očí a chytila ho za trasúcu ruku.

Netuším či prikývol, tak či tak nemal na výber. Nenechám ho tu.

"Môžem aj ja?" spýtala sa Elis za mnou.

"Čo či môžeš?" opýtala som sa nechápavo.

Prstom ukázala na moju a Alarovu spojenú ruku. Pousmiala som sa a voľnou rukou ju chytila za tu jej. Aj ja mám strach.

Spoločne vystrčíme hlavy z vagóna a pregĺgneme. Musíme doskočiť na strechu viac ako meter od vlaku.

Stratila som všetky povzbudivé slová, ktoré mali utešiť Alara s Elis ale aj mňa. Začala som spolu s nimi cúvať. Keď som pocítila za sebou stenu nedala som nám už žiaden čas na rozmýšľanie a rozbehla som sa. Elis bežala zarovno mnou ale Alara som takmer za sebou ťahala. Na kraji vagóna sme ale ani jeden nezapochybovali a s hlasným výkrikom skočili.

Veľmi pekne ďakujem všetkým čo toto čítate. Časť je venovaná všetkým, ktorý aj vo svojich životoch nájdu situácie, keď prestali myslieť a skočili. :)