Kvietok Neohrozených

Žltá? Fuj!

Tento začiatok je len ako zoznamovanie sa s hlavnou postavou a preto je to trocha nuda ale nebojte sa ;) všetko príde.

Budím sa v mäkkej posteli a prvé čo moje oči zachytia je žltý strop. Tento pohľad sa mi naskytuje odkedy som sa narodila. Vždy som sa ho pokúšala vylepšiť, či už nanoseným blatom, ktorým som pokrývala väčšinu stien, alebo svojími rozsiahlými kresbami. Rodičia mi ale vždy izbu opäť vymaľovali. Nikdy nemôžem mať nič tmavej, smutnej farby. Je to na zbláznenie ale tak to už chodí, keď žijete v Harmónii. Privriem oči kým si zvyknú na svetlo a neochotne vstávam. V kúpeľni zbadám svoj odraz v zrkadle. Hnedé oči s dlhými mihalnicami sú ešte malé a rozospaté. Medzi nimi nos so špičkou trocha dohora a ružové plné a dokúsané pery s pramienkom krvi. Nahnem sa nad pustený kohútik a vlažnou vodou si očistím tvár. Dlhé hnedé vlasy mi padajú do tváre a končeky neposlušne spadnú do prúdu vody. Nemám už veľa času a tak si ich len spletiem do vrkoča a dúfam, že na slnku sa usušia. Na malej stoličke pri dverách mám nachystané oblečenie a pohodenú plátenú tašku s učebnými pomôckami. Mala som ju so sebou dlhé roky ale dnes už o mojej budúcnosti nerozhodujú vedomosti ale povaha. Celé týždne som premýšľala nad testom predpokladov ale márne. Nedá sa naň pripraviť. Nik netuší čo sa deje za dverami skúšobnej miestnosti, pokiaľ tam sám nevstúpi. Žltá voľná košeľa mi splýva na bokoch a látka červenej zvonovej sukne vlaje v jemnom vetre. Na zastávku sa vôbec neponáhľam aj keď autobus určený na prepravu do Informovanosti tam už stojí hodnú chvíľu. Nastúpi posledný pasažier a ja práve včas hneď za ním. Z posledných sedadiel sa vystrčí hlava kučeravých hnedých vlasov a usmeje sa na mňa.

„Simon, sem!"

Rýchlejším krokom prejdem až na koniec a s úľavou padám na voľné miesto vedľa Alara. Autobus sa pohne vpred.

„Naozaj by si mala vyrážať z domu skôr. Niekedy by som mohol zabudnúť chytiť ti miesto a potom by si sedela s niekym ešte utáranejším ako som ja." Hlesne Alar s úsmevom a peknými rozžiarenými hnedými očami. Zdvihnutý golier na červenej košeli mu zakrýva krk až po sánku ale vôbec mu to nepomáha byť žiadanejším. Ani to nepotrebuje. Dievčatá sa naň lepia hlavne keď tu košeľu na sebe nemá. Pokrútim hlavou aby som prišla na nejaké rozumné myšlienky.

Všade kam sa pozriem vidím len červeno žlté šmuhy až pokiaľ autobus neprechádza do iných frakcií. Do autobusu nastúpia ďalší pasažieri. Ľudia zo Sebazaprenia bez váhania uvoľňujú miesta pre úprimných a naša malá skupinka z Harmónie si veselo pospevuje tradičnú pieseň o láske a radosti. Čím ďalej sa autobus uberá, tým sú rozostupy medzi budovami menšie a cesty rovnejšie. Centrum už je v dohľade a v rannej hmle sa začína rysovať mrakodrap. Z okien vidím čoraz viac ľudí v modrých kostýmoch a sakách s uhladenými vlasmi. V rukách si nesú svoje kufríky, knihy alebo papiere a tvária sa ako vždy, odmerane a nezaujato.

Vystupujeme pred sklenenou budovou s oceľovou konštrukciou, ktorá je nazývaná ako Budova vyššieho stupňa. Škola pre najstarších. S Alarom za pätami vchádzam do budovy a uvedomím si, že zrejme po dnešku už do nej nikdy nevstúpim. Už nikdy sa neprejdem po týchto chodbách a nebudem sa predierať pomedzi vykrikújúcich a vítajúcich sa spolužiakov z rôznych frakcií. Test predpokladov začne síce až po obede ale myslím si, že je zbytočné učiť sa v posledný deň. Chodby sa rozdvojujú a študenti mieria do tried. Alar ma objíme okolo pliec a vedie až k lavici v triede na hodinu dejepisu.

„Usmej sa."

Jemu sa to povie. Ja nemám potrebu sa usmievať len pre to, že som mierumilovná. S povzdychom klesnem na stoličku a pozerám na zhromažďujúcu sa mládež.

„Ale no ták, nechceš snáď aby som použil prsty na tvoje šteklivé brucho."

Zachvejem sa. Už len pomyslenie na to, že ma šteklí pred celou triedou a ja sa začnem nekontrolovateľne smiať je hrozný.

„Nie, nie. To naozaj nechcem." Vystriem ruky v ustupujúcom geste.

„Tak ukáž zúbky!" Lakťom sa podoprie o lavicu a pozerá na mňa.

Nasilu a len pre jeho potešenie vycerím zuby a zavrčím.

„Ou, pokoj dievča!" smeje sa a pomaly k mojej tvári dvíha ruku aby ma pohladil. Robí to vždy, keď si zaumieni. Naprázdno cvaknem zubami pred jeho prstami a zaškerím sa. Alar prižmúri oči a ruku odtiahne.

„Nebodaj by si mňa, chudáka, tvojho kamaráta uhryzla?" pýta sa s hranou jemnosťou a smutnou tvárou.

„Keď si nedáš povedať."

Posuniem sa na stoličke až na jej okraj a výhražne cvaknem zubami ešte dvakrát. Alar pokrúti hlavou a so smiechom sa otočí na prichádzajúcu ženu z Informovanosti.