Kvietok Neohrozených

Smiech? Nie strach!

Dvojsekundový let a následné tvrdé pristátie na streche pokrytej štrkom je ta najlepšia a zároveň najhoršia vec akú som kedy zažila. Dopadla som síce na nohy ale prudký náraz ma na nich neudržal a kotúľala som sa ešte dva metre ďalej. Štrk som mala zaborený v nohách rukách a aj na pravom líci. Bolesť ma na malý moment úplne ochromila. Neďaleko odo mňa ležali ďalšie dve telá a podľa ich skuvíňania viem, že sú na tom podobne.

"To bolo šialené." zamrnčala Elis.

Nemohla som jej dať inak než za pravdu. Pomaly som začala hýbať končatinami. Žiadna z nich nie je zlomená. To je dobrá správa. Každá mi na malých miestach krváca a do večera budú celé od modrín, to je zlá správa. Opatrne sa posadím a všetok štrk zo seba zmetiem. Otlačená koža je ale to posledné čo ma trápi.

"Ste v poriadku?" prechádzam pohľadom od Elis k Alarovi a naspäť.

Obaja už sa ometajú s nie práve šťastným výrazom.

"Prežili sme to! To je hlavné." ozval sa po dlhej dobe Alar a ja som šťastná, že počujem jeho hlas.

Postavím sa na nohy, v ktorých mám teraz mravenčí pocit a vykročím k nemu s povzdychom. Hneď ako sa postaví aj on, vrhnem sa mu okolo krku a pevne ho zovriem vo svojom náručí. Chvíľu zostane zarazene stáť no potom ma tiež objíme a svoju hlavu zloží na moje plece.

"Toto všetko mi budeš musieť ešte vysvetliť!" šepnem mu a odtrhneme sa od seba.

"Nováčikovia ku mne!" zreve ďalší neznámi mužský hlas.

S Alarom sa otočíme smerom odkiaľ jeho hlas prichádza a aj Elis už sa postavila a mierila k nemu. Potiahla som Alara za rukáv aby sa pohol ale to už som nemusela. Šiel dobrovoľne. Zrejme už mu došlo, že takto to tu chodí a on nemá na výber len počúvať.

"Moje meno je Erik a som jedným z tunajších vodcov." výraz na jeho tvári bol tvrdý ako skala a ruky za chrbtom. Čo ma ale znepokojilo bolo to, že stál na kraji strechy. "Skutočne som prekvapený, že ste sa všetci dostali až sem." povedal ale prekvapene vôbec nevyzeral.

"To akože sa tu každý rok nedostanú všetci?" spýtal sa chlapec v modrom oblečení, bývalý informovaný.

Pre ostatných je zrejme ťažké vysadiť staré zvyky.

"Dá sa povedať, že miluly rok vás v tejto časti bolo o dvoch menej."

Všetko to hovoril tak pokojným hlasom až som znervóznela.

"Tak a teraz to hlavné."

Erik sa nahol a pozrel dole do priepasti.

"Tam dole je diera. Je to jednoduché. Skoč a vitaj u Neohrozených!"

"Čože!" skríkol Alar ale nebol jediný.

"A čo je dole?"

"Čo nás zachytí?" prekrikovali sa nováčikovia prebehlíci ale ani odkojencom Neohrozeným to nebolo jedno.

"Všetko zistíte až keď skočíte. Takže, kto ide ako prví?" pohľadom prešiel po odkojencoch.

Zrejme čakal, že naberú viac odvahy. Ale zmýlil sa.

"Ja skočím!" prekvapivo sa ozval druhý prebehlík z informovanosti.

Erik sa uškrnul a uvoľnil mu miesto. Chlapec mal strapaté hnedé vlasy a mierne opálenú pokožku. Do tváre som mu nevidela ale všetci sme počuli ako sa smeje. Nahol sa nad voľný priestor. Trocha ho zapotácalo späť ale uškŕňať sa neprestal. Hneď sa vrátil na kraj strechy a skočil. Bez kriku, bez kňučania, ako pravý Neohrozený alebo rodený blázon. Erik sa pozrel za ním, chvíľu počkal a potom sa zas obrátil k nám.

"Kto ďalší?" ruky už skrížil na prsiach.

Nadýchla som na a stisla ruku Alarovi.

"Sľúb mi, že skočíš." naliehavo som na neho hľadela.

"Ja sa o to postarám." ponúkla sa Elis a ja som vďačne prikývla.

Pustila som sa Alarovej ruky a kráčala k Erikovi. Som predsa tiež blázon. Šla som sem, čo bolo bláznovstvo, Vyskakujem a skáčem z vlaku ako blázon, tak čo už mi môže spraviť taký hrôzostrašný skok z okraja budovy?

"Ja idem!" ozvala som sa tak hlasno aby ma počuli všetci. Nedovolím im aby mňa a Alara považovali za chudákov a zbabelcov. To predsa nie sme a dokazujeme to. 

"Ale, ale." Erik povytiahol obočie. "Tak teda, kraj strechy je tvoj."

Opäť sa postavil obďaleč. Neochotne som prišla až na úplný kraj a pozrela dole. Pri tej výške sa mi začali triasť kolená. Dlhá sukňa mi to našťastie pomohla zakryť.

"Ideš kvetinka. Skákaj!" hulákali za mnou nejaký chalani.

Kvetinka? To ako fakt? Otočila som sa tvárou k ním.

"Vzdávaš to?" zasmiali sa odkojenci.

Ja som sa na nich len milo usmiala. Nechcela som to vzdať, len som chcela vidieť ich tváre, predtým ako som začala padať dozadu ako do mäkkých perín. Ruky rozpažené, nad sebou len modré nebo a okolité budovy. Vlasy mi lietajú do tváre a voľné oblečenie plápolá v nápore nárazového vetra. Keď padám cez dieru, všetko navôkol zčernie. Dokonca aj nebo sa zmenšuje. A zrazu ma obalí pevná sieť a môj voľný pád je u konca. Krátky a zároveň dlhý. Presne ako čas, keď som si myslela, že strácam Alara pri skoku do vlaku. Sieť ma ešte raz vyhodí do vzduchu a potom už len dopadnem a zachytím sa oboma rukami. Niekto sieťou trhne a ja sa prekotúľam k jej okraju. Vysoký muž mi pomôže z nej vyliezť a ja si všimnem dievča po jeho boku. Môže byť tak o rok straršia. Menšia blondýnka s tetovaním na kľúčnej kosti. Sú to vrany?

"Tvoje meno?" opýta sa ma ten muž. Vlastne ani on nemôže byť odo mňa oveľa starší. Najviac tri až štyri roky. Jeho tetovania zbadám len pri krku vyčnievať spod trička.

"S- Simon." rieknem trocha popletene.

"Vitaj v Neohrozenosti." riekne s úsmevom to dievča a mne sa podarí tiež pousmiať.

Áno. Som tu!

Ďakujem všetkým veľmi pekne čo čítate tento môj príbeh :)