Heal the World [HP Fanfiction]

20. Byť dobrý človek

Letné prázdniny boli už skoro na konci. Victoire sedela na pláži, ktorá patrila k Lastúrovému domčeku a len tak hľadela na vlny a rozmýšľala, čo jej prinesie nový školský rok. Pred dvoma týždňami jej prišli výsledky z VČU, s ktorými bola veľmi spokojná ona i jej rodina. Avšak ešte stále si nebola istá, čo presne chce po Rokforte robiť, pretože ju lákavo viacero povolaní.

Jemný vetrík jej rozfúkal dlhé blonďavé vlasy, ktoré mala rázom v celej tvári. Keď si ich odhrnula z tváre, uvedomila si, že už v teplom piesku pri mori nesedí sama.

„Ahoj," šepla.

„Ahoj," odvetil jej.

„Ako dopadli prijímacie skúšky na aurorský výcvik?" spýtala sa ho.

„Vzali ma," povedal.

„To je skvelé, Teddy," riekla spokojne, aj tak nič iné nečakala. Vedela, že ho vezmú. Mal na to. Obrátia sa k nemu, aby mu videla priamo do tváre.

Vyzeral inak. Stále bol smutný, hoci už ubehli dva mesiace od smrti Kailani. Za dva mesiace sa z toho rozhodne spamätať nemohol. Ani to od neho nečakala. Bola rada, že prišiel, aj keď to bolo prvýkrát za dlhé mesiace. Naposledy ho videla na pohrebe Kailani. Veľmi plakal, bol taký nešťastný. Lámalo jej to srdce na kúsky, lebo vedela, že nikto nedokáže utíšiť jeho bolesť. Stratil ďalšieho dôležitého človeka vo svojom živote a to bolo naozaj také nespravodlivé.

Victoire celkovo nerada spomínala na pohreb Kailani. Bola to hádam tá najviac bolestivá udalosť v celkom jej živote. Nikdy neboli priateľky, ale niečo takéto jej nepriala. Bolo jej to ľúto a nielen kvôli Teddymu. Vyhasol mladý život, život skutočne dobrého a milého človeka. Nebolo to správne, nebolo to vôbec fér.

Okrem toho si pamätala ako na pohreb prišla akási stratená teta Kailani a Ginny ju dosť rázne vyhodila. Pretože tá odporná žena povedala, že si to zaslúžila za hriechy, ktoré napáchal jej otec Antonin Dolohov. Ginny ju takmer prekliala a Victoire jej to nezazlievala. Nakoniec však zakročili ostatní a zabránili tak Ginny urobil hlúposť. Pretože taká žena si nezaslúžila nič.

Bolestivá udalosť sa stala ešte bolestivejšou pre slová ženy, ktorá Kailani ani trochu nepoznala a predsa len ju odsúdila. Nie ako Teddy. Victoire však vedela, že väčšina ľudí by nezareagovala ako Teddy, keby sa dozvedela, kto je otcom jeho najlepšej priateľky. Sama nevedela, čo by urobila na jeho mieste. Preto ho toľko obdivovala. Mal veľké srdce, bol úžasný človek.

„A ako sa máš ty, Vic? Tešíš sa už na Rokfort?" vytrhol ju Teddy zo spomienok a vlastných myšlienok.

„Nuž bude to iné," riekla Victoire a mykla plecami. „Napríklad ty tam už nebudeš. Bude to také zvláštne."

„Áno aj pre mňa," prikývol. „Je to zvláštne tam už neisť. Hoci neviem, či by som sa ešte chcel vrátiť, keď tam ona nebude."

„Chápem," odvetila Victoire a jemne ho pohladila po ruke. „Mysli na to, že už je na mieste, kde ju nič nebolí a nie je unavená."

„Stále na to myslím," vravel jej Teddy. „Na ňu a na mojich rodičov a starých rodičov. Že sú v nebi spolu. A aj tvoj strýko Fred. Dúfam, že nebo naozaj existuje a nie je iba výmysel. Chcem veriť v to, že tam je lepší svet."

„Pekný svet je aj tu," povedala Victoire a vlna im zaliala nohy. Ona bola vyzutá, ale Teddymu sa úplne premočili tenisky. „Mám rada zvuk mora," dodala a potom mávla prútikom na jeho tenisky, aby mu ich vysušila. Nebolo to však nič platné, lebo o chvíľku mu ich zmáčala ďalšia vlna.

„Ja mám rád vôňu mora," šepol Teddy a oprel si hlavu o jej rameno. „Ešte stále na mňa počkáš?"

„Áno," prikývla Victoire.