Creepypasta

I Was Born With Superhuman Abilites

Otočil som sa, aby som sa pokúsil zmierniť situáciu, no ten muž už poskakoval okolo, držiac ruky pred sebou, ako by si myslel, že sa proti nemu pokúsim bojovať. Všetci jeho priatelia držali mobilné telefóny a kričali na muža, citujem, aby mi "Nakopal riť". Otočil som sa k ženám, aby som ich povzbudil, nech sa vrátia dovnútra a na moje prekvapenie väčšina z nich si tiež zaznamenávala situáciu na telefóny. Ako sa to stalo? Prešiel som zo snahy upokojiť situáciu na to, že som sa stal stredobodom boja, v ktorom som ani nechcel byť. Nemal som v úmysle ísť proti celoživotnému vzdelávaniu mojich rodičov, odkedy som prvýkrát vyšiel na svet, takže som urobil to, čo si myslím, že by mal urobiť každý v situácii, keď násilie jednoducho nie je potrebné: Otočil som sa a odchádzal.

Počul som jeho nohy, ako šúchajú o podlahu a jeho kroky smerujú ku mne. Otočil som sa a videl, ako na mňa beží so zovretou päsťou a pripravuje sa na úder. Nuž, moje reflexy boli vždy trochu nad priemerným človekom, takže som ho sledoval, ako sa na mňa rúti a uvažoval o mojom najlepšom pohybe. Úplný šprint pre mňa, keďže praktikujem plný tréning, vyzeral ako rýchla chôdza. Keď ku mne konečne dobehol, vložil som ruky do vreciek a zavrel oči. Na uznanie toho muža, musel byť športovec, pretože som nejasne cítil ako sa jeho kĺby dotýkajú mojej čeľuste. Počul som ľudí kričať a povzbudzovať a pozrel som na toho muža, ktorý ma udrel. Cítil som okamžitú ľútosť, keď som ho videl, ako si drží ruku. Zachoval si pokoj a pokračoval v urážaní ma, ale každý kto tam bol, mohol vidieť, že jeho zápästie bolo jasne zlomené.

Prečo? Prečo proste neodíde? Bol toto skutočne svet, pred ktorým som bol schovaný? Rozhnevaní a zatrpknutí ľudia, ktorí sa obracajú k násiliu a urážkam kvôli maličkostiam? Kiežby som mohol povedať, že tam celá vec skončila, no bolo by to niečo, čo som mohol uniesť. Po tom, čo ma muž udrel, ustúpil a vytiahol z opasku zbraň. Vtedy začala skupina dievčat kričať a šprintovali do vnútra kina. Jeho kamaráti naňho začali kričať, aby odložil zbraň, ale nemyslel som si, že im na tom záležalo, pretože v rukách držali telefóny. Pozrel som mu s prosbou do očí a povedal:

"Prosím odložte zbraň. Nechcem aby sa nikto zranil a ja nechcem zraniť vás."

Netušil som, že všetko, čo ľudia hovoria, znie ako výzva pre vonkajší svet. Videl som, ako svietia červené a modré svetlá osvetlili steny okolo nás a predtým, ako som to rozpoznal, bolo celé miesto pokryté policajnými autami. Niekoľko policajtov vystúpilo z ich vozov a vytiahlo zbrane, zamerali ich na muža a požadovali, aby odhodil zbraň a kľakol si. Čo som to urobil? Nechcel som aby sa nič z tohto stalo.

Nemal som tušenia, že všetko čo ľudia hovoria, znie ako výzva pre vonkajší svet. Uvidel som červené a modré svetlo, ktoré osvetlilo steny okolo nás, a predtým, než som si to stihol uvedomiť sa celé miesto pokrylo policajnými autami. Priatelia toho muža sa rozbehli hneď ako videli približovať sa policajtov, ale on zostal presne tam kde bol, pozerajúc na mňa so zlosťou držiac hlaveň pištole namierenú na moju hlavu. Čo som mal urobiť? Nechcel som aby sa nič z tohto stalo.

Môj otec mi vždy hovoril, že bez ohľadu na to čo sa deje, alebo kto je naokolo, nemám nikoho odsudzovať a robiť tvrdé rozhodnutia. Ľudia sú matky, otcovia, bratia, sestry, bratranci, tety, ujovia, priatelia. Jediné, na čo som ohol v tom okamihu myslieť, bez ohľadu na to ako to skončilo, bolo, že muž predo mnou stratil časť svojho života. Keby stlačil spúšť, bol by som úplne v poriadku, ale policajti okolo nás by vystrelili a on by prišiel o život. Na druhú stranu, ak by sa vzdal, odišiel by na mnoho rokov do väzenia, a keby mal ženu alebo syna, stratili by manžela a otca bez ohľadu na to, ako táto noc skončí.

"Čo si to urobil?"

Spýtal som sa s výčitkami svedomia. Nepovedal ani slovo, len tam stál a premýšľal nad svojím ďalším ťahom. Vtedy som to uvidel... Stláčal spúšť. Môj adrenalín sa zvýšil a všetko sa hýbalo spomalene. Videl som dym a ohnivú ranu, ktorá vybuchla z valca jeho zbrane, a ako guľka vyletela, obrátil som sa, aby som si pozorne prezrel policajtov. Tiež stláčali spúšte na ich zbraniach. Otočil som sa späť k mužovi a šprintoval k nemu. Keď som sa k nemu dostal, schmatol som guľku zo vzduchu a snažil sa ho skopnúť od blížiacich sa výstrelov policajtov. Keď som sa konečne upokojil, otočil som sa, aby som videl na všetkých policajtov, ktorí na mňa civeli s upustenými sánkami. Cítil som prichádzajúci studený nával a otočil som sa, či je muž v poriadku.

Bol viac ako päťdesiat metrov preč, na druhej strane námestia. Pribehol som k nemu a zodvihol ho. Začal som plakať a kričať na policajtov, aby mu zavolali sanitku. Zdráhal som sa dať príkaz a policajti nevyzerali, že by ho poslúchli. Uvedomili si, že nikto tejto situácií aj tak veriť nebude. Všetci boli šťastní, že nikto nebol zabitý a považovali to za úspešnú noc. Nesúhlasil som... Ten muž žil, ale bol ochrnutý od pása dole po zvyšok svojho života s malým citom v rukách. Nebol schopný milovať sa, športovať s jeho deťmi, alebo robiť základné úkony bez ťažkostí. Cítil som sa hrozne, akoby všetko, čo som sa naučil, bolo zmetené preč.

Presťahoval som sa na juh a začal pracovať pre malý obchodný dom. Žijem slušný život, pretože nemám žiadny spoločenský život a som schopný prevziať ďalšie smeny bez vynaloženia akejkoľvek práce. Stále v noci sedím a vraciam sa k okamihu, keď som skopol toho muža. Najdesivejšia vec pre mňa je... že na chvíľu sa mi páčil zvuk jeho rebier lámajúcich sa na mojej nohe.

// Ospravedlňujem sa za moju chabú aktivitu :((... Ale po prijímačkách to napravím, sľubujem!! :DD,,, Tento preklad mi dal vážne zabrať, tak dúfam, že sa vám páči <3