Creepypasta

Konáre vo vetre

Konečne, som doma. Po pracovaní neskoro do noci, som konečne dokončil projekt, kvôli ktorému na mňa šéf tlačil. Všetko išlo tak ako malo, pretože som mal pred sebou veľký deň. Jedna z vecí, na ktorú som sa najviac tešil, bolo vidieť môjho syna. Nakoniec som vyhral vojnu o starostlivosť proti mojej bývalej, takže ho môžem konečne vidieť. Opravil som preňho moju starú hosťovskú spálňu, aj keď to celé biele vyzeralo nevýrazne. Myslel som, že by sme mohli mať neskôr nejaký voľný čas a mohli by sme urobiť akékoľvek zmeny, ktoré by chcel. Prešiel som po schodoch a keď konečne počul, že som tu, ma rýchlo zavolal do svojej izby.

"Oci, nemôžem spať, v okne je príšera!"

Príšera, huh, to je pre deti tipické.

"Oh neboj sa, to len vetvy stromu vejú vo vetre, vidíš?"

Ukázal som mu vetvu ťukajúcu na sklo v okne. Veril mi dostatočne na to, aby sa ukľudnil a ja som ho pobozkal na dobrú noc. Konečne, čas na spánok, v tomto bode som už skoro ani nevidel. Prešiel som cez chodbu a zvalil sa na moju posteľ. Mal som toho príliš veľa na svojom vlastnom taniery, aby som sa zaoberal príšerami. Na druhý deň som s ním musel ísť do školy, aby som ho prihlásil do nášho okresu, musel som mu kúpiť školskú uniformu, nemohol som už dokonca ani myslieť. Práve vtedy som ho počul ma znova volať. Kámo, milujem deti a tak, ale potrebujem nejaký spánok!

"Oci, tá príšera sa vrátila!" zapišťal.

Pozrel som sa do okna: nie, nič ale strom naňho ťukal. Prešiel som a aby som mu to dokázal, otvoril som okno a otočil sa späť k nemu.

"Vidíš, nič tu není iba strom, hovoril som ti, teraz choď spať, ráno máš školu."

Stále bol trocha vystrašený, to som mohol vidieť, ale čo som mohol urobiť, bol som príliš unavený. Znova, ľahol som si do mojej pohodlnej postele. Potom som počul plač a mal som toho akurát dosť.

"Fajn, budem s tebou spať v posteli, ak uvidíš nejakú príšeru, proste sa ku mne pritúľ."

Vrátil som sa späť do jeho izby, odkryl som červenú deku a ľahol si vedľa dieťaťa.

Zatiaľ čo som ležal, so zavretými očami, moja myseľ si začala premýšľať. Nekúpil som do postele biele obliečky? Pozrel som sa na rozrezaný krk môjho syna a uvedomil som si svoju chybu. Keď som počul príšeru, nebolo to ťukanie na sklo; boli to kroky od otvoreného okna. Nemohol som si pomôcť ale zasmial som sa, ako som si nemohol uvedomiť, že nemám stromy v záhrade.