Say Something || h.s [SK]

32. chapter

„Ach slečna Malik ste hore.“ Napraví si svoje okuliare a slabo sa usmeje predtým, než prejde k mojej posteli a pozrie sa do papierov.

„Ako sa cítite? Bolí vás niečo?“ opýta sa a pozrie sa na mňa spoza okuliarov.

„Rebrá, ale inak mi je fajn. Ja len chcem vidieť Harryho.“ Pošepkám a prehltnem. Doktor Peters ako to má napísané na ceduľke si niečo zapíše a s povzdychom si zloží okuliare.

„Možete ho vidieť, ale až zajtra fajn? Je tam pravdepodobnosť, že sa zobudí.“ Povie a ja zalapám po dychu s jedným prikývnutím. Doktor Peters ma pohladí po ramene a so slovami, že všetko bude v poriadku odíde z mojej izby. Pozriem sa do stropu a ignorujem Zaynovi slová smerujúce na mňa.

„Volal som mame. Povedala, že priletí najbližší lietadol, ktoré bude letieť.“ Zayn pokračuje v rozprávaní, aj napriek tomu, že som otočená na druhú stranu izby. Slabo prikývnem a znova smrknem.

„Môžem byť sama?“ opýtam sa, no nepozriem sa na neho. Niečo zamrzle a ja následne počujem ako sa dvere zabuchnú. Hneď spustím ďalší nával sĺzs a vydýchnem, no som prerušená zvlykom.  Všetko je to moja vina. Keby nevolal Jack Harry by sa určite nenahneval a dával by pozor na cestu, ale je to aj jeho vina. Mal sa zapnúť.

„Kurva!“ skríknem nahlas, teda ak sa to vôbec dá nazvať krikom. Môj hlas je slabší ako hlas malého dieťaťa. Prejdeme si zdravou rukou do vlasov, no na čele zacítim niečo mäkké. Náplasť. Skvelé teraz budem mesiac chodiť s týmto, ale na tom nezáleží. Chcem, aby bol Harry zdravý preboha. Náhle sa v izbe ozve jemné zaklopanie a dvere sa otvoria. V nich sa objaví Liam a Sophia.

„Tori,“ Liam vysloví moje meno a pribehne ku mne. Sophia sa zatvári smutne a zatvorí dvere. Tiež prejde ku mne, no ostane iba ticho stáť s ľútostivým výrazom na tvári.

„Mám sa fajn jasné?“ poviem hnusne a zdvihnem obočie. Ja viem nemala by som byť zlá, ale ja proste, cítim sa zle.

„Keby si sa mala fajn tak sa teraz usmievaš a vôbec tu nie si.“ Zamračí sa tentokrát on a sadne si ku mne na posteľ. Som malá takže by sa ku mne zmestili ešte ďalší ľudia. A ja by som ti tak veľmi chcela Harryho. Smrknem a zatvorím oči.

„Za všetko môžem ja.“ Vydýchnem a sklopím zrak.

„To nie je pravda!“ chytí ma za ruku. „Za všetko mohol vodič druhého auta. Namerali mu vyše dva a pol promile.“ Povie a ja sa zaseknem. Preboha až toľko veľa?

„Ale možno keby bol Harry pripútaný nedopadol by takto. Mala som ho prehovoriť!“ znova smrknem a pokrútim hlavou.

„Ty si v poriadku a Harry bude tiež tak sa nerozčuľuj dobre? Aby som Louisovi mohol povedať, že si v poriadku. Pýtal sa na teba, ale nemohol prísť. Musel kvôli práci odísť do New Yorku.“ Pohladí ma po hlave a pobozká ma na čelo. Ako predtým Zayn, ale teraz jediný bozk, ktorý chcem je Harryho.

 „Nepotrebuješ niečo? Lebo ak áno pokojne povedz donesieme ti to.“ Povie znova Liam a pozrie sa na Sophiu, ktorá s úsmevom prikývne. Oni vôbec netušia ako sa cítim.

„Nie, ale ďakujem,“ umelo sa usmejem a pokračujem. „Chcem len spať a zobudiť sa zajtra, aby som konečne mohla za Harrym.“ Prejdem si jazykom po perách a Liam prikývne. Pustí moju ruku, čím spôsobí, že do nej prejde chlad. Skryjem si ju po perinu a pozrie sa na Liama.

„Tak ak niečo pokojne zavolaj, jasné? Drž sa.“ Usmeje a chytí Sophiu za ruku. Obidvaja sa mi pozdravia a zatvoria za sebou dvere. Cez veľké sklá sa pozriem už na zabadajúce slnko a smrknem. Už nedokážem zadržať slzy. Padajú bez toho, aby som im to dovolila, no nevadí ma to, aj keď viem, že ku ničomu nevedú. Verím, že sa Harry zajtra preberie.