Say Something || h.s [SK]

27. chapter

„Ale k tebe by sa to hodilo. Predstav si akoby sa všetci otáčali za tvojím zadkom.“ Zdvihne obočie a napije sa zo svojho vína.

„Louis!“ skríknem, no úplným šeptom, aby ma nikto nepočul. S úsmevom na tvári iba mykne plecami a znova sa pustí do svojho jedla. Vždy sme sa mali radi ako kamaráti. Áno nikto z nás to nechcel pokaziť tým, že by sme spolu chodili, no ja sa mu traz bojím povedať, že niekoho mám.

„A ako si na tom, uhm, no so vzťahmi?“ opýtam sa pri prežúvaní paradajky.

„Nič moc. V Londýne som na to čas nemal, ale čo tá Eleanor?“ opýta sa a ja zodvihnem obočie. Ústa si utriem do servítky a zahľadím sa na neho.

„Páči sa ti?“ usmejem sa a cez stôl ho šťuchnem do ramena.

„Možno,“ mykne plecami. „Je zadaná?“ zdvihne jedno obočie a príbor položí na prázdny tanier pred ním.

„Neviem. Viem iba, že je Sophiina kamarátka a raz sme boli na nákupoch. Viem akurát tak to, čo aj ty z toho večera, keď sme sa hrali.“ Zasmejem sa a napijem sa. Musím uznať, že sa mi uľavilo, keď povedal, že má o ňu záujem. Teraz už nemám strach mu čokoľvek povedať.

„Ale teraz to nechajme tak. Ty sa pochváľ.“ Široko sa usmeje a zdvihne ruku, aby zavolal čašníka s účtom.

„Ako vieš, že niekoho mám?“ skrčím obočie a vytiahnem si peňaženku. Jasné, že ho to nenechám zaplatiť samého. Položím pred neho bankovku a znova si peňaženku odložím. Keď príde čašník Louis zaplatí, no moje peniaze nechá na mieste.

„Louis prečo si neplatil aj mojími?“ zamračím sa a postavím sa.

„Pozval som ťa.“ Strčí mi moje peniaze do vrecka a ja pokrútim hlavou.

„Si strašný.“ Zo stoličky si zoberiem tašku a spolu prejdeme k východu.

„Ja viem preto ma máš tak veľmi rada.“ Zasmeje sa a otvorí mi dvere. Usmeje sa a výjdem na čerstvý vzduch. Dneska je chladnejšie ako obvykle, no páči sa mi to. To teplo človeku fakt lezie na nervy a to totálne.

„Takže?“ opýta sa po asi troch minútach ticha.

„No volá sa Harry a je policajt a je to čerstvé.“ Poviem všetko potrebné a čakám na Louisovu rekaciu, ktorá neprichádza. Pozriem sa na neho a on sa stále pozerá na mňa.

„Čo je?“ zdvihnem obočie a zastavím.

„Nič,“ mykne plecami. „Ale policajt? To čo ťa napadlo?“ zasmeje sa a znova sa dá do kroku.

„Neviem, ale Louis pochop to sa nedá ovplyvniť do koho sa zamiluješ takže.“ Tentorkát plecami myknem ja a zastavím, keď si na jednom obchode všimnem, že hľadajú brigádničku.  Čo je toto vlastne? Obchod so zvieratami. Počkať nieje to to, čo mi spomínala Sophia? Radšej jej ešte zavolám a opýtam sa jej na to miesto.

„Takže sa jej skúsiš opýtať, čo si o mne myslí?“ znova prehovorí Louis, keď sa dáme do kroku.

„Bože si strašný. Vybav si to sám.“ Zasmejem sa.

„To si mi už povedala, ale vieš, čo ak sa jej nepáčim? Nechcem sa strápniť.“ Zamračí sa a vytiahne si z tašky kľúče.

„Fajn tak sa jej možno spýtam, ale nič nesľubujem.“ Zdvihnem ukazovák a objímem ho. Každý sa vydáme iným smerom a tentorkát si kľúče vytiahnem aj ja. Odomknem dvere a bez toho, aby som sa vyzula prejdem do kuchyne a vytiahnem si mobil. Vytočím Sophiino číslo zatiaľ, čo si z chladničky vyťahujem pomarančový džús.