Assassin

29.K. I was, I am & I will be a murderer

,, Lieky! " vosla nam do izby sestrička. ,, Yay. " povedala som uplne bez zivota a obzrela som sa po izbe. Prazdnej izbe. Ally odniesli do nemocnice pretože odmietala jesť uplne a nevladala sama chodiť a Toma odniesli do Belgicka. Bola som tu sama. Som tu už mesiac a 3 tyzdne a bez svojich kamarátov som 2 týždne. ,, Diki. Ale nechcem. " povedala som ,, Zas? " spýtala sa. ,, Som fajn. ",, Kričať zo spánku alebo hovoriť že prosenie o milost nepomoze je uplne fajn ze? " povedala a ja som pretočila očami. ,, Áno som fajn. " povedala som a schmatla kelimok s liekmi a splachla to do zachoda ,, Oľutuješ to. ",, Ľutujem že žijem. To mi stači! " stihla som na ňu zakričať predtým ako odišla. Vstala som a vybrala sa do jedalne. ,, Vrahyňa! " priklincoval ma o stenu jeden pacient a dusil ma. ,, Za všetko mozeš ty! Teraz ťa zabijem! " smial sa mi do tvare a ja som stracala vedomie. Nie. Ty to dáš. Jeden blázon ťa neda dolu. Chudera. Moje podvedomie má asi nema rado no malo pravdu. Vykopla som nohu a trafila ho do rozkorku on ma pustil a ja slm ho chytila za vlasy a prirazila jeho tvar o moje koleno. S krvavym nosom dopadol na zem a plakal. ,, Hej hej hej! " dobehol k nam straznik. ,, Napadol ma. Dusil ma. Branila som sa. Pozrite si zaznamy. " povedala som a ukazala na kameru. Odisla som no stale som citila pohľad na chrbte. Pomaličky mi dochádzali jeho slová. Vrahyňa. Za všetko môžeš ty!  Tieto slova mi výrili hlavou. Potrebujem vidieť jeho záznamy. No ako.

,, Fajn, takže kto si kto si kto si. " šepkala som si keď som v polickach hladala spis na ktorom by bolo mne známe meno. Tibor Roland. To poznam. Vytiahla som spis a otvorila. Muz na fotke vo vnutri sa zhodol s tym ktorý ma napadol.   No potom do mňa akoby udrel blesk. 

20. December 2019:
,, Prečo? Vezmite si mňa! Zabite ma! ",, Ale ja nepotrebujem teba. Potrebujem informácie. " povedala som a usmiala sa aj keď to nevidel cez masku. ,, Nikdy. " povedal a ja som stlačila spúšť. ,, Nie! " skrikol a hodil sa k mŕtvemu telu svojej ženy. ,, Stále nie? " spýtala som sa ,, Tati? Čo sa deje? " vyšla z poza dverí jeho 5 rocna dcerka. ,, Sofi nie. " povedal chlapec cca v mojom veku a chytil ju. ,, Hovor? " povedala som a namierila zbraň na malé dievčatko. ,, Prosím nie ju. " zašepkal. ,, Ja ti to poviem. " ,, Nepovieš. " povedala som a strelila no minula som duevca a trafila chlapca rovno do brucha. Ten sa chytil za brucho a zapotacal. Pokusil sa zachytit o nieco no jediné čo sa stalo bolo to že na stene zanechal krvavú čmuhu ,, David? " doslo dievcatko k bratovy ,, Chod do izby Sofi a spinkaj. Inak ta zjedia priseri. " povedal a pokusil sa o grimasu. Dievcatko zvisklo a zasmialo sa a vbehlo do izby a chalan posledmy krat vydychol. ,, Povies mi to alebo stale nie? " spytala som sa a dievcatko dibehlo späť. ,, Som smadna. " povedala ,, Hovor. " povedala som a zas namierila na dievčatko. ,, Nie. " povedal a ja som stisla spust. Ozval sa vikrik a nasledne dievcatko padlo na zem bez znamiek zivota. ,, Nieeeeee! " kričal muž. A rozbehol sa proti mne no ja som ho len chytila pod krk a zdvihla do vzduchu ,, Vrahyna. " zašepkal ,, SofiaDavidLeila. Začiatočne pismena velkym. " zasepkal a ja som ho pustila a odišla.

Prítomnosť:
Spomienka mi prebleskla hlavou až som sa zapotácala. Slza mi skĺzla po líci. Ako som mohla byť takáto. Ako zo mňa mohli spraviť také monštrum. Mala som 16. Pamatam si ten deň. Vianoce sa blížili, vonku bol sneh no ja som trávila tieto dni vraždením. Toľko krvi na rukách. Toľko vrážd na mojom mene. Celá som sa roztriasla a spis odlozila a odisla preč. Dvere som za sebou zavrela a skĺzla po nich na zem a skrčila kolena k hrudi a skryla tvár ku kolenám ktoré som si objala. ,, Slečna ste v poriadku? " došiel ku mne lekár ,, Mhm. Jasne len, hormony. " zasmiala som sa a on len dvihol obocie ,, A spomienky o ktorých nechete ani pocut, nie to vidieť už vôbec nie zažit. " postavila som sa a jemne usmiala ,, Nikdy si nepovedala čo sa stalo. Ked si bola preč. Ale verím ti že je to ešte horšie ako čo si kedy viem predstaviť. " povedal a chytil ma za rameno.  Trošku mnou cuklo a on opatrne zložil ruku. ,, Tvoj stav sa zlepšil, tak som dufal že čoskoro pôjdeš domov. " usmial sa na mna a ja som nevedela či sa tešiť alebo plakať. ,, Este sa porozpravame. "