Say Something || h.s [SK]

22. chapter

„Prepáčte, ale musím ísť. Chloe tie tašky s vecami ti zoberiem ku nám, dobre? Môžeš si po ne prísť a Gemma ďakujem za mojito.“ Obidve objímem a zakývam im na rozlúčku. Vidím otázky v ich očiach, ale kým sa stihnú niečo opýtať už sedím v aute. Mám ísť ešte domov? Predsa len tie tašky, ale to je jedno pôjdem k Niallovi a potom budem mať pokoj. Dúfam.

 Keď zastavím pred Niallovím bytom obleje ma zvláštna horúčava. Prečo som sa na toto dala? Aj tak stále neverím tomu, že by Niall dokázal niekoho zabiť. Tie jeho nevinné oči a proste on je celý nevinný. Nikdy ma nepobozkal vášnivo. Vždy to bol len ľahké bozky. Je to anjel z nebies, alebo z pekla? Zamknem auto a nadýchnem sa. Kľúče si strčím do kabelky a napravím si počúvadlo na podprsenke. Harry mi ho tam dal. Že vraj bude počuť všetko, čo Niall povie a mám z neho dostať aspoň niečo z toho umlátenia. Dôkazy sú iba tie, že ju znásilnil nič viac. Prejdem k dverám a otvorím ich. Zveziem sa hore, a keď zastavím pred Niallovými dverami vydýchnem. Vicky zvládneš to. Ozve sa môj vnútorný hlas. Zazvoním a nahodím ten najprofesionálnejší úsmev.

„Ahoj babe.“ Dvere sa otvoria a v nich sa objaví Niallova postava. Bez pozdravu vojdem dnu a pobozkám ho. Niall mi bozk opätuje, no len zľahka Ako vždy. Vieš sa ten chlap vôbec bozkávať? Znásilnil dievča takže asi áno, ale nedáva to najavo.

„Si tu sám?“ opýtam sa s úsmevom na tvári a sadnem si na gauč.

„Áno. Dáš si niečo?“ opýta sa, keď zatvára dvere.

„Nie, ďakujem.“ Usmejem sa a premeriam si ho. „Prečo si včera neprišiel? Nechcel si spať vedľa mňa?“ pozriem sa na neho so smútkom v očiach, keď si sadne ku mne.

„Bola si opitá..“

„Nie až tak!“ skočím mu do reči. „Vedela som, čo hovorím.“ Zdvihnem ukazovák a zasmejem sa. Niall je úplne pokojný. Do riti ako to mám z neho dostať?

„Nepripadalo mi to tak.“ Podotkne s vážnym výrazom v tvári. Ups.

 „Bol si vôbec tu? Zazdalo sa mi, že počujem buchnutie dverí.“ Zamračím sa a odvrátim zrak. V Niallovich očiach prebehne zlosť. Dobre tak takto ďaleko som asi nemala zájsť, ale nejako musím.

„Tak to sa ti asi vážne zdalo.“ Povie už s úsmevom a chytí ma za ruky. Pozriem sa na ne a všimnem si krv? Áno to mi úplne stačí! Predsa ak ju zbil musel sa poudierať sám a jeho hánky sú rozthnuté.

„Čo máš z rukami?“ opýtam sa a postavím sa. Musím sa odtiaľto dostať.

„Spadol som nič vážne.“ Postaví sa aj on, ale je rýchlejší a zamkne dvere skôr ako k ním stihnem prísť. Na sucho preglgnem a otočím sa na Nialla. Tentokrát sa už vôbec neusmieva. Mám strach. S týmto som nepočítala. Mala som iba niečo zistiť a odísť do kelu.

„Prečo si zamkol?“ opýtam sa potichu.

„A kam by si šla? Len teraz si prišla.“ Slizky sa usmeje. Že ja som si tie hlúpe ruky nevšimla už ráno.

„Tak kto ťa poslal?“ začne sa ku mne približovať, a keď je dostatočne blízko  chytí ma rameno a potiahne ma ku sedačke. Hodí ma na ňu, no ja som stále ticho. Budem ticho, áno to bude najlepšie.

„No tak hovor!“ skríkne a ja na tvári ucítim silnú bolesť. Moje ruky automaticky vyhľadajú moje líce a chytia ho. On ma udrel? Vážne ma udrel? Prižmúrim oči a snažím sa nemyslieť na bolesť, ktorá mi prúdi lícom.

 „Aha takže si si vybrala možnosť mlčať, fajn.“ Zasmeje sa a znova ma chytí za ruku. Zdvihne ma zo sedačky ťahá ma do jednej z izieb. Nemala by som predsa len prehovoriť? Nie! Okríkne ma hlas v mojej hlave. Nemôže mi nič urobiť. Posadí ma na stoličku a zo skrinky vytiahne povrazy. Bože nie. Prejde ku mne a zviaže mi ruky. To isté urobí s mojimi nohami. Tak a teraz som úplne v keli.