Say Something || h.s [SK]

14. chapter

„Mám možnosť ako by si mohla ostať na slobode." znova prehovorí a postaví sa. Urobím to isté a pomaly si oprášim zadok. Ostanem ticho na znak toho, aby pokračoval. „Budeš mi pomáhať v kancelárii. Povedzme, že niečo ako sekretárka?" skrčí obočie a ruky si zastrčí do čiernych úzkych nohavíc.

Najvpr mi v hlave prebehne to, že budem musieť byť s Harrym častejšie ako inokedy. Nepôjdem predsa len do tej basy? Mám pocit, že je to lepšie. „Myslíš to vážne?" pozriem sa na neho a pery spojím do jednej linky. „Vyzerám snáď, že žartujem? Možno to tak nevyzerá, ale chcem ti pomôcť." povie vážne a ruky si vytiahne z vreciek.

„Ja áno, urobím to, len ma prosím ťa nezatvor." vydýchnem a mám chuť ho objať za to, čo práve urobil, ale zvážim, že to asi nieje dobrý nápad.

„Takže zajtra honey. Maj sa." nastúpi do auta a ja bez slova sledujem ako odchádza. Prosím uštipnite ma teraz niekto a povedzte mi, že je to len sen. Predsa len som mala ísť do tej basy. Byť s Harrym je oveľa väčší trest a on to dobre vie, preto to urobil.

Pokrútim hlavou a otvorím dvere an dome. Koľko je vlastne hodín? Prejdem do kuchyne a pozriem sa na hodiny zavesené na stene. Sú presne dve hodiny. S Niallom sme sa celkom zabavili. Musím povedať, že je fajn chalan, ale neviem, či by bol niekedy viac ako kamarát. Otočím sa a namierim si to do izby. Neviem, či mám ísť s Gemmou do toho baru po tomto, čo mi povedal Harry. Nemám chuť na nič.

Zoberiem si mobil a nájde meno Gemma. Mám jej zavolať? Ale čo ak toto posledná možnosť ako sa opiť? Ach. Mobil znova položím na stolík a zvalím sa na posteľ. Nikdy na to nemal prísť, ale zase to mohlo dopadnúť aj horšie. Keby tam bol iný policajt určite by ma poslal aspoň na päť rokov do basy.

„Gr!" zavrčím a na tvár si položím vankúš. Kiežby tu teraz bola Chloe. Potrebujem sa s niekým rozprávať a Gemme to povedať nemôžem už len kvôli tomu, že jej brat. Je tu ešte Zayn a Liam, ale sú to predsa chlapi oni ničomu nechápu. A mama, ktorej je lepšie, keď nič nevie. Posadím sa do tureckého sedu a zrak mi padne na fotku mňa a ocka, keď som bola malá. Tak neuveriteľne mi chýba. On tu bol vždy pre mňa a vždy mi vedel pomôcť. Pôjdem za ním, áno on ma pochopí.

Postavím sa a chrbtom ruky si utriem slzy, ktoré mi ešte stále ostali na tvári. Zhlboka sa nadýchnem a vydýchnem. Do vrecka si strčím zápalky a zídem dolu po schodoch. Obujem sa a vydám sa smerom na cintorín. Cesta je krátka. Trvá mi necelých desať mintú, keď zastavím nad hrobom s napísom Yaser Malik.

„Ocko." šepnem a čupnem si ku hrobu. Z vrecka si vytiahnem zápalky, ktoré som si zobrala z domu a zapálim jednu zo sviečok, ktorá je tu položená. „Už sú to dva roky, neuveriteľne nám chýbaš. Raz sa zase znova uvidíme to ti sľubujem." postavím sa a smrknem. Teraz mi je jedno koľko sĺz mi unikne z očí.

„Spravila som hroznú vec. Ja viem, že si to videl, ale nechcela som a vidíš ten človek bol opitý." ironicky sa usmejem a pokrútim hlavou. „Budem si to vyčítať navždy. Mala som ísť proste pešo a ani neviem kto mi vtedy volal, na mobil som sa ani nepozrela, nechcem to tomu človeku dávať na vinu." pripadám si ako idiot, keď sa tu rozprávam sama so sebou, ale ja viem, že on ma počuje.

„Sklamala som ťa na plnej čiare, áno ja to viem, Viem ako si sa tešil, keď ma zobrali na medicínu a bol si rád, že konečne bude v rodine doktorka, ktorá bude zachraňovať životy, ale namiesto toho som urobila toto. Som tak nezodpovedná." pokrútim hlavou a utriem si slzy, stekajúce po mojej tvári.

„Prepáč mi to, ľúbim ťa ocko." posledný krát sa pozriem na hrob z mramoru a otočím sa. Nikdy mi nerobila dobre, keď som sem chodila, vždy ma pochytila panika a depresie. Bolo pre mňa ťažké si zvyknúť na to, že mi rakovina vzala otca.

Vytiahnem si mobil a tentokrát už vytočím Gemmine číslo a mobil si priložím k uchu. „No čo chceš pomôcť z vecami na večer?" zdvihne hneď a bez pozdravu na mňa vybehne. „Gemma prepáč, ale nepôjde tam." poviem priškrteným hlasom a vyjdem z cintorína.

„Stalo sa niečo?" opýta sa a jej šťastný hlas sa zmení na iný.

„Nie ja len proste, dneska nemám náladu. Chcem si ľahnúť a na nič nemyslieť prepáč." smrknem a prejdem okolo starého domu až na chodník.

„Jasné to je v pohode ak sa necítiš dobre, ale ak niečo budeš potrebovať, alebo si to rozmyslíš daj mi vedieť, budem tú stále pre teba."

„Ja viem a vážim si to." usmejem sa a zložím. Fakt nemám náladu sa s niekým baviť, Chcem sa hodiť po perinu a vypnúť a to doslova. Mobil si strčím do vrecka na nohaviciach a ruky do vreciek na mikine. Keď prídem domov ešte stále tu nikto nie je a sú len štyri hodiny. Vybehnem do izby a po sprche sa zabalím do studených perín.

**

Zase nový deň ako každý iný až na to, že ho strávim s Haroldom. Asi by som mala tú brigádu, o ktorej mi hovorila Sophia zrušiť, aj keď som sa na ňu tešila, no bohužiaľ musím trpieť za to, čo som urobila. Všetko má svoju daň.

Postavím sa a ešte stále so zatvorenými očami prejdem ku skrini a zívnem. Natiahnem na seba čierne obtiahnute džínsy a košeľu modrej farby.  Rozčešem si vlasy a rukami si prejdem po tvári. Som úplne vyčerpaná a ani neviem z čoho. Rýchlo zídem po schodoch a v kucyhni si nalejem kávu. Mám šťastie, že mama odišla do práce skôr ako ja. Teda ak sa to práca dá nazvať.

Obujem si biele converse a výjdem do teplého rána. Našťastie nie je až tak veľmi teplo ako inokedy. Cesta na stanicu mi trvá dvadsať minút. Zase som mohla ísť autom, alebo autobusom, ale vážne sa rada prejdem. Keď otvorím dvere všetky pohľady spočinú na mne. AKo ja toto nenávidím. Prehltnem a rýchlym krokom prebehnem k  Harryho dverám. Vydýchnem a  zaklopem.

„Ďalej." z poza dverí sa ozve jeho chrapľavý hlas. Pomaly otvorím dvere a nakuknem dnu. „Áá prišla si." široko sa usmeje a ukáže na koženú stoličku pred jeho stolom. Iba prikývnem a vojdem dnu. Zatvorím za sebou dvere a poslušne si sadnem. Bože pripadám si ako pes, ktorý každého poslúcha.

„Takže." prehovorí do ticha a nakloní sa bližšie ku mne. „O tomto nikto nevie a nemal by som to robiť takže si si vedomá toho, že budeš robiť všetko, čo ti poviem?" opýta sa a prejde si jazykom po perách ako to on zvykne robiť.

„Možno." šepnem a Harry sa zasmeje. „Ach princezná nie, že možno, ale budeš to robiť, pretože stále ťa môžem zavrieť." postaví sa od jeho veľkého stola a prejde ku mne. „A to si píš, že ja som schopný aj horších vecí." pošepká mi do ucha a následne sa široko usmeje.

-

Ahooooooojte no čo ako prázdninujete? Ja zatiaľ fajn a som rada, že som toto napísala, začala som už včera a skončilo to takto, takže si prosím vaše názory, pretože na milujem časti boli iba 3 komentáre a ja potom neviem, či to vôbec niekto číta a mrzí ma ak sa vám to napáči :/ takže chcem len vedieť, či to niekto číta ak je to hrozné napíšte mi to a chcem vedieť hlavne, či chcete ďalšiu a či sa nesnažím zbytočne :D na kraji máte pesničku ak chcete pustite si ja som to pri tom písala kokos a ja tých chalanov milujem, je tu ešte niekto taký? :3 ten celý album je aaaaaaa♥ takže nejdem sa rozpisovať aj tak neviem, či toto vôbec niekto číta :D hope you like a prepáčte za chyby:/:D
vote&komenty:)