Stvorenie noci

25. Kapitola - Pod horami Islandu

„Dobre," povzdychla som si. „Dúfajme, že dnes budú stáť všetci bohovia pri nás, aby sme neskončili mŕtvi."

„Trocha optimizmu by nezaškodilo, slniečko," povedal Elliot a uškrnul sa na mňa.

Zasmiala som sa a vyplazila mu jazyk. „Optimizmus ťa tu nezachráni. Ak všetko pôjde podľa plánu, stretneme sa pri lietadle za dve hodiny, ak nie..." vetu som nechala visieť vo vzduchu. Nechcela som ju dopovedať. Keď tam vojdeme, každý je sám za seba.

„Fajn, poďme!" prikázala som.

Rozdelili sme sa, každý vlastným smerom.

Carin, Amanda a ja sme nasledovali Dariena rovno do jamy levovej. Zamierili sme k bočnému vchodu, dúfajúc, že náš príchod si nikto nevšimne. Budova bola postavená zo sivých betónových panelov, nemala ani jedno okno, čo nám značne znižuje únikové východy.

Dvere boli ťažké, kovové, no Darien ich ľahko otvoril svojim otlačkom prstu.

Chodba, na ktorej sme sa ocitli bola úzka a prázdna. Videlo z nej niekoľko dverí, no rozhodne sme nemali čas ich prehľadať všetky.

„Vieš, kde máme ísť?" opýtala som sa Dariena.

Mlčky prikývol.

„Fajn, bráňte tento východ za každú cenu a hlavne buďte nenápadné. Je síce noc, no kamery sú určite stále kontrolované. Vidíme sa vonku." S tými slovami som sa s nimi rozlúčila a pokračovala ďalej s Darienom sama.

Jedna moja časť rozmýšľala, či toto celé nie je len jedna veľká pasca. Nebolo by predsa šťastie, keby sme im tu sami len tak nakráčali. Navyše Farrell hovoril, že ma potrebujú pre vznik tejto zbrane. Sakra, prečo nám kráľ nedal viac času na premyslenie? Nemala by som tu vôbec byť.

Pozrela som na Dariena pred sebou a potriasla hlavou, aby som sa zbavila paranoidných myšlienok. Nie, Darien nás nezradí, nesmie.

Vošli sme do prvého laboratória, ktoré bolo prázdne. Svetlá boli zhasnuté, no ani jeden z nás sa neodvážil ich zasvietiť. Videli sme dostatočne dobre aj v tme a svetlo nestálo za to riziko. Keď som uvidela obrysy stolov, pochopila som, že toto bude skôr kancelária ako laboratórium.

Zobrala som plášť, ktorý bol prehodený cez stoličku a rýchlo ho na seba obliekla. Príliš nám to nepomôže, no aspoň nám to získa čas, ak nás niekto zbadá.

Pokračovali sme do ďalšej miestnosti. Prekvapene som zastala, keď som uvidela celú popísanú stenu slovami, značkami a jednoduchými obrázkami. Uprostred miestnosti stáli stoly postavené do písmena U. Všetky boli zahádzané knihami, spismi a dokumentami.

Darien pristúpil k stene a so záujmom si ju pozeral. „Výrazne pokročili, odkedy som tu bol naposledy." Na jeho tvári sa usídlil fascinovaný výraz, ako postupne rukou prechádzal po stene a všetko čítal.

„Neviem, či by ti to malo spôsobovať takú radosť," poznamenala som neprítomne a baterkou si zasvietila na dokumenty, aby som ich mohla prečítať.

„Ani si nevieš predstaviť, aké je toto všetko neskutočne zaujímavé. Škoda len, že stojím na opačnej strane." Vytiahol z vrecka mobil a všetko dopodrobna fotil.

S povzdychom som zhasla baterku. Väčšina z nich boli v cudzom jazyku a tie, ktoré som aj dokázala prečítať boli také zložité, že ma z nich iba bolela hlava. Zobrala som malú krabičku zo stredu stola.

„Práve sa pozeráš na zbraň, ktorá dokáže ovládať tvojich milovaných vlkov, dal by som si pozor," povedal Darien a opatrne mi ho zobral z rúk, aby si ho mohol prezrieť.