Stvorenie noci

20. Kapitola - Vypočúvanie

„Ale zase si tiež nenamýšľaj, že kvôli tomu ti teraz poviem všetky svoje tajomstvá. Nie som idiot."

Zhlboka som sa nadýchla. Snažila som sa potlačiť svoj hnev, v tejto chvíli hral proti mne a ja som si nemohla dovoliť prehrať.

„Tvoje tajomstvá ma nezaujímajú," povedala som vyrovnaným hlasom. Túto hru môžu hrať aj dvaja. „Ja by som v prvom rade chcela vedieť, prečo ťa vyhnali."

Povzdychol si a sadol si do kresla. Rozčuľovalo ma, ako sa tvári otrávene. To sa vôbec nebál? Čo sa stalo medzi ním a ostatnými upírmi, keď sa tu cíti v bezpečí?

„Oficiálne ma prehlásili za zradcu, tak som si povedal, prečo sa ním aj naozaj nestať, že? Podľa všetkého si myslia, že som uniesol Axela len preto, aby som vám mohol o pár mesiacov pomôcť. Hlúposť, ale dôkazy sú proti mne."

Nadvihla som obočie. „Ale ty si predsa nič neurobil, Nicolette nám pomáhala."

„To oni predsa nevedia, že nie?" Spokojný sám so sebou sa usmial.

Bez ďalšieho slova som ho sledovala a snažila sa ho pochopiť. Pretože úprimne? Miatol ma. Jeho sestra nám pomohla, zachránila jeho najväčšieho nepriateľa, ale on sa nebránil, keď ho obvinili. Zobral na seba vinu Nicolette a nechal sa vyhnať.

Prehrabla som si rukou vlasy a užasnuto sa na neho zahľadela. Bolo tu len jedno vysvetlenie, nikdy im to nepovedal. Zobral vinu na seba a riskoval, že ho zabijú. Všetko len preto, aby ochránil svoju sestru.

Bolo to také.. ľudské a zaskočilo ma to. Je to také jednoduché a predsa som si nedokázala predstaviť, že upír, ktorý sedel predo mnou niečo také urobil. Po tom koľko bolesti spôsobil...

„Čo?" Zdvihol hlavu, keď som nič nepovedala. „No tak, netvár sa tak. Nerob zo mňa hrdinu, nestojím o to. O nič predsa nešlo."

„Ale..."

„Ale nič," prerušil ma otrávene. „Teraz by som ocenil, ak by si odišla. Hoci tvoja prítomnosť nie je taká hrozná, ako som čakal, na dnes mám dosť."

„Ja som ešte neskončila," namietala som chabo.

„Áno, skončila. Nechceš predsa, aby sa hosť cítil nepríjemne, však? Potom by možno nabudúce nemusel byť taký otvorený tvojím otázkam."

Vzplanula vo mne zlosť. Bol v zajatí nepriateľa, kde ho kedykoľvek mohli zabiť a predsa ma donútil cítiť sa, akoby mal navrch?

Zaťala som ruky do pästí a vypochodovala von. Nemala som na výber, buď by som odišla alebo by mi viac nepovedal. Keď som za sebou zabuchla dvere, sľúbila som si, že jedného dňa donútim ja jeho cítiť sa menejcenne.

Oprela som sa o stenu na stenu a zhlboka sa nadýchla. Nedovolím, aby sa mi dostal pod kožu. Prehrabla som si rukou vlasy a sama pre seba prikývla. Pred tým, ako pôjdem naspäť do svojej izby, je tu stále niekto, koho musím ísť pozrieť.

Váhavo som zaklopala na dvere jeho izby. Keď som nepočula žiadne námietky vošla som dnu. Najskôr ma zaskočila prázdna izba, no potom som zbadala, ako stojí na balkóne. Čelom sa opieral ruky, ktoré mal položené na zábradlí. Všimla som si, ako plytko dýcha.

„Axel?" oslovila som ho váhavo a položila mu ruku na napäté plecia.

Strhol sa.

„Prepáč," prehovoril a prudko vydýchol vzduch. „Nevšimol som si ťa."

Usmial sa, no nebol to jeden z tých úprimných. Takmer som až fyzicky mohla cítiť, aký je zranený, nahnevaný a zradený. Bol odo mňa taký vzdialený. Nevedela som, ako sa mám k nemu priblížiť a pomôcť mu, keď sa predo mnou uzavrel.